Tieto slová ma nadmieru udivili.
„Nerozumiem vám, Olaf,“ zvolal som. „Ani Amundsen predsa nechcel ovládnuť severný pól…“ Prasynovca som však nijako nevyviedol z rovnováhy.
„To nemôžete s naprostou istotou tvrdiť. Len si spomeňte na starých anglických cestovateľov, ktorí ako prví bieli ľudia vnikli do temných častí Afriky alebo ktorí objavili Austráliu a neznáme ostrovy. A či neboli oni prvými hliadkami anglickej armády, ktorá čoskoro potom ovládla všetky tie objavené územia? Nové územia sa stali majetkom veľkého anglického impéria. Každá nová kolónia prispela ku zvýšeniu jeho moci. Vidíte, každý nový objav posilnil moc Anglicka, a tým aj moc objaviteľa. A bolo to tak správne. Človek má vrodenú nielen vôľu žiť, lež aj vôľu vládnuť. Túži nielen žiť, ale aj vládnuť iným. Aj dnes sa rodia vyvolení silní jedinci, ktorí sú predurčení vládnuť iným. Nemajú však možnosť rozvoja a uplatnenia. Ich ušľachtilý cit sa udusí hneď v zárodku…“
Prasynovec sa odmlčal, aby mi dal možnosť premýšľať o svojej filozófii. Musím priznať, že som ho nechápal. Nikdy som predsa netúžil po tom, aby som mohol vládnuť nad inými ľuďmi. Zdalo sa, že Olaf čítal moje myšlienky, pretože pokračovaclass="underline"
„Aj vy, strýčko, ste mužom šľachtického ducha. Aj vám, príslušníkovi nášho slávneho rodu, je predurčené vládnuť…“
„Komu — a prečo?“ zajachtal som v obavách, že sa môj príbuzný zbláznil.
On sa však usmial.
„Nebojte sa, strýčko. Nie je to také nerozumné, ako sa vám zdá na prvý pohľad. Keď vás zasvätím do nášho veľkého tajomstva, ľahko pochopíte, že hovorím celkom rozumne.“
Stíšil hlas.
„Pevne verím, že vy, človek našej krvi, nestanete sa podlým donášačom a že to, čo vám teraz poviem, nevyzradíte ani Navrátilovi, ani slečne Svozilovej, ku ktorej, ako pozorujem, vás viažu určité sympatie…“
„Sme iba priateľmi,“ ohradil som sa. „Môžete pokojne hovoriť. Nechodím na trh s tým, čo počujem…“
„Tak je to správne. Vidno, že som sa vo vás nesklamal,“ pochválil ma prasynovec a pokračovaclass="underline"
„Teda: Bez toho, že by to kto tušil, existuje ešte na svete tajná spoločnosť, ktorá združuje duševnú aristokraciu, ľudí z bývalej vyššej spoločnosti. Aj ja som jej členom. Vravíme si: Bratstvo silnej ruky. Nie je nás veľa — a predsa sú medzi nami vyvolení temer všetkých bielych národov. Farebné nižšie rasy do Bratstva neprijímame. Niekoľko našich bratov vykonáva dnes dôležité funkcie v ľudskej spoločnosti…“
„A prečo je vaša spoločnosť tajná?“ čudoval som sa. „Všetky národy dnes predsa žijú slobodne a aj jednotlivcov — ako som pozoroval — nikto neobmedzuje v ich slobode…“
„Vidíte — a predsa sa musíme skrývať. Keby sme vyšli so svojím programom na svetlo, všetkých by nás pozatvárali — taká je dnešná sloboda. Predtým mohli byť našinci zástancami čohokoľvek — a do programu si mohli verejne dať hoci aj ovládnutie sveta alebo vojnu — a nikto im nič neurobil. Ani nemohol, veď mali moc. A teraz tajne bojujeme o navrátenie tejto moci.“
Nevychádzal som z prekvapenia.
„Načo potrebujete moc? Veď každý dostane, čo potrebuje, nikto sa nemusí báť o to, čo bude zajtra jesť, alebo či dostane prácu…“
„Ale ani nikto nesmie povedať: Ja vám rozkazujem á vy musíte poslúchať. Nehnevajte sa, že vám nepoviem všetko — ešte by to bolo príliš predčasné — ale ten čas príde…“
„Čo chce teda vaše Bratstvo urobiť?“ spýtal som sa nechápavo.
„Už som vám to povedaclass="underline" znova si vybojovať moc.“
„Ako? So zbraňou v ruke?“ zachvel som sa.
„Napokon aj so zbraňou. Vo chvíli najmenej očakávanej postavíme svet do šachu. Je medzi nami dosť znalcov atómovej energie, ktorí dokážu obnoviť slávu atómových zbraní…“
V univerzitnej knižnici som videl snímky z dvoch strašlivých výbuchov atómových bômb v Hirošime a v Nagasaki v Japonsku. Spomenul som si na ne — a ovládla ma hrôza.
„Vari len nechcete znova vraždiť nevinné matky a deti?“ zvolal som rozhorčene. Olaf ma vzal za ruku a bolestivo stisol.
„Preboha, tichšie, aby nás nikto nepočul,“ zasyčal mi do ucha. „Možno to ani nebude potrebné — a vám sa rozhodne nič nestane,“ usiloval sa ma upokojiť. „Ostatne, ešte vždy máte slabé nervy — a ste príliš sentimentálny. Čo vám záleží na niekoľkých miliónoch neznámych ľudí? Veď ich je na svete dosť! Plačete vari nad hoviadkom, ktoré zabíjajú na bitúnku?“
Prišlo mi nevoľno — a priznám sa, zmocnil sa ma z môjho prasynovca strach.
„Preto ste ma vyhľadali, aby ste mi rozprávali — toto?“ vyjachtal som nesmelo. V duchu som už premeriaval vzdialenosť od stola ku dverám, aby som mohol vo vhodnej chvíli ujsť. Olaf ma však neustále držal v zápästí.
„Potrebujem od vás malú pomoc,“ povedal s ľadovým pokojom. Zaryto som mlčal. Bol som rozhodnutý neprehovoriť až do konca tejto čudnej besedy.
„Som význačným pracovníkom nukleárneho výskumného ústavu v Pittsburghu,“ pokračoval neúprosne.
„Zajtra alebo pozajtra sa prihlásim do Navrátilovej výpravy. Nepchal by som sa ta — pre našinca je to príliš riskantný podnik — ale poverili ma dôležitou úlohou. Chcel by som, drahý strýčko, aby ste mi pri plnení tejto úlohy pomáhali. Dvaja viac zmôžu…“
Teraz som už nemohol mlčať.
„Ja — ja — ja by som vám…“ Zarazil som sa. Chcel som totiž povedať, že by som mu v jeho plánoch nikdy nepomáhal, ale včas som si uvedomil, že je to nebezpečný zločinec, ktorý by sa možno neštítil siahnuť ani na vlastného strýka.
„Rád by som vám pomohol,“ povedal som zbabelo, „ale nemôžem. Pomáham síce pri stavbe medziplanetárneho lietadla, ale na lete sa nezúčastním.“ Olaf hodil rukou.
„Predbežne vás nepozvali. No ak budete chcieť, Navrátil vás určite vezme so sebou, najmä keď sa za vás prihovorí vaša snúbenica…“
Bolo mi, akoby mi niekto vrazil nôž do chrbta.
„Ani Alena nebude letieť,“ povedal som zúfalo. „Odriekla to kvôli mne.“
Olaf bol na moju odpoveď asi pripravený, pretože pokojne navrhoclass="underline"
„Tu zas pomôže vaše slovo, vám určite neodriekne…“
Spomienka na Alenu ma zasa- trochu povzbudila.
„Nehnevajte sa, Olaf, ale to, čo odo mňa žiadate, je priamo nemožné.“
Prasynovec privrel oči a uprene sa zahľadel do mojej tváre.
„Dávam vám dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Zajtra o tomto istom čase vás očakávam tu… Moja žiadosť je jednoduchá, nezabudnite: Chcem, aby ste prostredníctvom svojej snúbenice odporúčali moju účasť na výprave — nebude to vôbec ťažké, veď sme krajania a ja som dokonca odborníkom v astronautike — a po druhé, aby ste boli mojím spoločníkom na ceste k Proxime. Ani to nebude pre vás tvrdým orieškom. Nakoľko som sa informoval, strýčko, ste schopným pracovníkom Navrátilovho kolektívu a akademik si vašu prácu veľmi váži. Určite nájde pre vás dáku prácu aj v medziplanetárnom lietadle. Varujem vás však pred veľavravnosťou. Potom by som musel zabudnúť na to, že sme blízki príbuzní… Naša moc siaha ďaleko… No, a ešte maličkosť: V prípade, že odmietnete spoluprácu, neručím za bezpečnosť slečny Svozilovej. Prípadnej nehode nezabránite ani tým, keď ma dáte pri nástupe do lietadla zatknúť. Nezabúdajte, že v Bratstve nie som sám…“ Vstal som a otočil som sa k východu. Prasynovec ma zadržal.