„Nech vám nepríde na um nahuckať proti mne ľudí na ulici. Keď sa nevrátim do polnoci na určité miesto, neručím ani za Svozilovú, ani za vás… Strýčko,“ usiloval sa zrazu zmäkčiť hlas, „nehnevajte sa, že vám vyhrážam — viete, boj je boj. Ubezpečujem vás, preboha, že to s vami myslím dobre. Uvidíte sám, keď sa naše plány uskutočnia…„
Napriek tomu, že som bol celkom zdrvený, vzplanula vo mne iskierka zvedavosti.“
„Prečo sa vlastne púšťate do takých — povedzme nerozumných — plánov?“ spýtal som sa. „Prečo chcete letieť do druhej slnečnej sústavy?“
„Vidíte, že sa rozumne dohodneme, „usmial sa spokojne Olaf. „Urobil som chybu, že som vám to nepovedal hneď. Teda: Najprv niekoľko otázok: Prečo tam letí Navrátil?“ Odpovedal som mu, že chce prebádať neznáme planéty a život na nich, že chce zároveň preskúmať prírodné zákony, ktoré ovládajú našu Galaxiu — a vôbec, že chce rozšíriť obzory vedy.
„Záhadná planéta X vysiela k nám signály, ktoré sú vlastne súvislými zprávami neznámych ľudí, „pokračoval prasynovec. „A práve ta zamieri Navrátil najprv. Čo chcete robiť na tejto obývanej planéte?“
Ani táto otázka ma nepriviedla do rozpakov.
„Kto by sa nechcel zoznámiť so svojím susedom, hoci by žil aj na samote, od jeho sídla na míle vzdialenej? Vedecká výprava chce poznať život a kultúru neznámych ľudí a nadviazať s nimi priateľstvo…“ Dosiaľ som ani netušil, čo má môj prasynovec za lubom. No na vysvetlenie som nemusel dlho čakať.
„Dosiaľ vám neprišlo na myseľ, čo by sme my mohli chcieť na planéte X? Veď je to také jednoduché. Trochu vám pomôžem. Navštívili nás už títo neznámi ľudia? Dostali sa už k nám, na Zem? Nedostali. To nasvedčuje tomu, že nemajú takú vyspelú techniku ako my, že sú za nami pozadu. Sú teda menej kultúrni ako my. Ani nevzdelanci nie sú, inak by nemali rádio. A to je dobre, ba výborne. Budú to dobrí pracovníci — a ani ich nebude ťažké rozdeliť na viac táborov a ovládnuť…“
Teraz mi už svitlo v hlave. Teda preto chce člen Bratstva silnej ruky navštíviť susednú slnečnú sústavu! Chce tam pre svojich bratov zabezpečiť vládu nad neznámymi ľuďmi. Na Zemi to zrejme nejde tak ľahko…
„Milý prasynovec,“ povedal som už veselšie, „myslím, že ste dostali nadľudskú úlohu. A či môžete sám ovládnuť neznámy svet? Nezabúdajte, že budete členom početnej posádky — a tá vám váš plán určite zmarí…„Olaf sa záhadne usmial.
„Mýlite sa. Naopak, posádka mi pri plnení úlohy pomôže…“
„Tomu neverím,“ zvolal som.
„Uvidíte…“ riekol prasynovec — a tým sa vlastne náš rozhovor skončil. Pri rozlúčke mi ešte pripomenul schôdzku — a rozišli sme sa.
Dosiaľ som sa ešte nespamätal z prvého stretnutia a o hodinu sa mám s tým hrozným príbuzným stretnúť zasa. Ešte som sa nerozhodol, čo urobím. Na nešťastie Alena je v Moskve — a možno je to aj šťastie, ktovie? Čo robiť? Varovať Alenu a Navrátila? Nie, udavačom nebudem — nevravím to zo strachu. Ako by som mohol udať vlastného prasynovca? Mám teda zradiť svojich najlepších priateľov, ktorí mi vrátili život a obklopujú ma láskou a prepychom? Mám mlčať, keď vidím, ako chladnokrvne sa pripravuje zločin? Nebudem spoluvinníkom? A na druhej strane: Čo pomôže, keď udám svojho prasynovca? Sám povedal, že takých, ako je on, je viac. Keď sa to nepodarí jemu, pokúsi sa o zločin ďalší „brat“…
Som zúfalý. O chvíľu musím ísť na schôdzku. Keby som radšej nežil!
22. marca. Dnes sa mi už lepšie dýcha. Rozhodol som sa pre zlatú strednú cestu. Sľúbil som Olafovi pomoc — a skutočne mu aj pomôžem. Myslím, že tak to bude najlepšie. A požiadam Navrátila o miesto v posádke Lúča. Rozhodne však nepripustím, aby so mnou letela aj Alenka. Ktovie, či sa mi napokon podarí prekaziť Olafove plány, a čo potom? Keby sa za letu nedal prehovoriť — za osem rokov bude príležitostí viac ako dosť — odhalím jeho plány pred celou posádkou. Nepripustím, aby došlo ku zločinu.
29. marca. Olafa prijali. Keď som sa to dozvedel, prebehol mi mráz po chrbte. Alenka je zasa v Prahe. Hryzie ma zlé svedomie.
30. marca. Včera neskoro večer mi ktosi podstrčil pod dvere Olafov list. Upozorňuje ma na to, že v posádke sú už iba dve voľné miesta. Je vraj najvyšší čas konať. Zajtra ráno požiadam Navrátila.
1. apríla. Utešoval som sa, že Navrátil bude považovať moju žiadosť za aprílový žart a zdvorilo ma odmietne. Prekvapilo ma, že moje slová vzal vážne a že — ma prijal. Vraj hneď požiada akademika Tarabkina o súhlas. Teraz už nemôžem cúvnuť.
„A poletíte aj bez Aleny?“ spýtal sa ma Navrátil. Začervenal som sa ako moriak. No akademik sa dobrácky usmial a povedaclass="underline"
„Dobre vám rozumiem. Ste deti. Tušil som hneď, čo väzí za tým nečakaným odmietnutím. A vedel som aj, že obidvaja dostanete rozum. Vie už Alena o vašom rozhodnutí — či ste sa o tom dokonca dohovorili?“
„Nie, nie,“ riekol som rýchlo. „Ani to, ani to. Predbežne jej, prosím, nič nehovorte. Rád pôjdem s vami aj bez nej…“
Navrátil na mňa prekvapene pozrel.
„Vždy vravím, že ste deti. Vari ste sa už len nepovadili? No nebojte sa, rozumiem vám. Ubezpečujem vás, že nedopustím, aby nás Alena opustila.“ Teraz som už ostal celkom bezradný. Ako mám zabrániť, aby sa Alena nezúčastnila na tomto dvojnásobne nebezpečnom lete? čo jej povedať?
2. apríla. Alena dnes ráno pribehla za mnou a bez ohľadu na ostatných montérov v hale ma objala.
„Vedela som, že pochopíte. Ste statočný — môj statočný Leif…“
Len-len že sa mi nohy nepodlomili. Na prvý pohľad bolo jasné, prečo sa tak veľmi teší. Navrátil jej všetko prezradil. Posadila ma na akúsi debničku a aj sama si sadla. Žiarila ako slnko.
„Neviete si ani predstaviť, aké ťažké chvíle to boli. Tak som túžila byť medzi prvými, ktorí navštívia neznáme svety. A vás som stratiť nechcela. Chvíľami som sa na vás v duchu aj hnevala, priznám sa. Obávala som sa, že som priveľa obetovala pre naše priateľstvo, že raz — možno niekedy v budúcnosti — budem cítiť túto obeť ako trpkú výčitku. Že sa táto obeť postaví
medzi nás — aká som šťastná, že sa to takto skončilo…“ Bol som rovnako šťastný — ako zmätený, „Teda aj vy letíte?“ spýtal som sa neisto. Zasmiala sa.
„No pravdaže, vy blázonko. Vari by ste nechceli letieť sám, vy nenapraviteľný sebec. Pýtate sa, akoby ste z toho nemali rovnakú radosť ako ja…“ zrazu zmĺkla.
„Mám, ako by som nemal,“ povedal som neobratne. „Ale — bojím sa o vás…“ Hneď sa jej vrátila veselá nálada.
„Čo sa nám dvom môže stať?“ zasmiala sa. „Čo sa môže stať ľuďom, ktorí pod Navrátilovým vedením idú dobývať vesmír?“
Bol som odzbrojený. Teraz som sa pred Alenkou cítil ako hlúpe chlapčisko. Veď sa to všetko dobre skončí, utešoval som sa v duchu. Za osem rokov sa mnoho zmení. Možno aj Olaf sa dá presvedčiť.
27. apríla. Už takmer mesiac som nemal denník v ruke. Priznám sa, že som si naň ani nespomenul. Niet divu, mám teraz lepšieho spovedníka. Škoda — preškoda, že to najpálčivejšie tajomstvo nemôžem Alenke prezradiť. A to mi dnes pripomenulo môj verný denník.
Deň veľkého štartu sa rýchlo blíži. Prvého mája odletíme s Alenou a celou posádkou na Mesiac pomáhať pri konečnej montáži. Píšu o nás teraz všetky noviny na svete a v televízii je naša výprava denne na programe. Chotenkov nám asi závidí. Akadémia neschválila jeho účasť na výprave. Musí ostať na Zemi, aby v prípade dajakej nehody viedol záchranné práce.