Ponúkol som sa, že vyleziem na krídla a zhodím aspoň námrazu z ťažných laniek.
Amundsen o tom zo začiatku nechcel ani počuť. Keď však pilot kričal, že pomaly stráca vládu nad lietadlom, porušil som Amundsenov zákaz a vyliezol som z lietadla na ľavé krídlo. Lietadlo sa mierne naklonilo na ľavú stranu a začalo krúžiť.
Práca v ľadovej víchrici šla ťažko. Rukavice primŕzali k priečkam a ruka, ktorou som držal drevenú tyčku, bola v rukavici neohrabaná. A bolo treba rýchle konať. Stiahol som teda rukavicu a tyčku som si vzal do holej ruky. Niekoľkými údermi som námrazu z laniek zrazil a preliezol som lietadlom na pravé krídlo.
Pravú ruku som si už necítil. Tyčku som preto presunul do ľavej ruky a pravou som sa kŕčovito pridŕžal priečky. Guilbaud mi naznačil, aby som sa dobre držal, že chce balančné krídelká vyskúšať. Lietadlo sa zakolísalo — a to bolo dobré znamenie. Je to teda v poriadku.
Opatrne som liezol do lietadla. Vtom lietadlo urobilo náhly obrat a ja som stratil rovnováhu. Pravá ruka, ktorou som sa držal priečky, zlyhala.
Zachytil som sa lana a zošmykol sa z krídla. Niekoľko okamihov som tak visel vo vzduchu. Rýchlo som strácal v omrznutej ruke cit.
Naraz som lietadlo stratil z očí a padal som…
Po niekoľkých okamihoch vletel som do niečoho mäkkého — ako do periny. Keď som sa trochu spamätal, uvedomil som si, že som zaborený hlboko do snehu. Najprv som sa presvedčil, či mám ruky aj nohy zdravé — a hneď potom dal som sa do odhŕňania. Išlo to pomaly.
Nakoniec som sa však predsa dostal hore. Všetko sa okolo mňa topilo v mliečnej hmle, ktorou zrak neprenikol ďalej ako na desať metrov. Načúval som, či nepočujem zvuk Lathama. Nič. Ktorým smerom sa dať? Čo si teraz počať? Lietadlo sa určite vráti, lež aj tak ma neuvidí a v hmle nemôže pristáť.
Neostávalo nič iné, ako dať sa na zúfalý pochod ľadovou planou. Sadnúť si znamenalo zmrznúť…
Naraz som počul v diaľke lietadlo. Zvuk motora chvíľami silnel — a hneď sa zasa strácal. Latham asi krúži, povedal som si a dal som sa na pochod za vábivým bzučaním lietadla.
Potkýnal som sa na tisícoraké prekážky, ale vôľa žiť hnala ma ďalej. Obchádzal som obrovské ľadovce a skákal som cez trhliny v ľade, až som sa dostal k najhoršej prekážke — k pásu voľnej hladiny mora. Nemal som iné východisko ako skočiť do vody a plávať. Čoskoro sa predo mnou vynorila z hmly hromada ľadových úlomkov. Zaradoval som sa. Bol to príznak, že som sa dostal na nejaký ostrovček, že pod nohami budem mať pevnú pôdu. S námahou som sa vydriapal z vody. Mokré šaty sa na mne hneď premenili na ľadový pancier. Zvuk lietadla zatiaľ celkom utíchol.
Na ostrovček som sa nevládal vyšplhať. Nebolo už síl.
Odpočinúť si — trošičku si odpočinúť! Kúsok nad hladinou vytvorili ľadovce malú jaskynku. Tá ma azda ukryje pred víchricou a troška sa zohrejem — zišla mi na um pochabá myšlienka.
Sadol som si. Bolo mi dobre. Niekde v diaľke zaštekali tulene.
Skučanie vetra sa pomaly menilo na rajskú hudbu, ktorá sa vždy viac podobala bzukotu motorov. Zdalo sa mi, že sedím zasa vedľa Amundsena. Len som sa čudoval, prečo tak jasne počujem zvon kostolíčka v Jarlsbergu.
Chvíľočku si zdriemnuť!
Nie, nesmiem zaspať — uvedomil som si to. Aby som sa udržal pri vedomí, počítal som nahlas. Spomínam si, že som napočítal takmer do tisíc. Potom ma začala premáhať sladká únava. Zvuk Lathamu mi znel neustále v ušiach — a ja som pokojne zaspával. A po všetky tie roky som spal naozaj pokojne…“
Severson sa odmlčal. Tiché premýšľanie prerušili výbuchy rakiet v zadnej časti lietadla.
V kabíne sa rozsvietilo červené svetlo a na obrazovke televízora sa zjavil obraz svetlovlasého dievčaťa, ktoré oznamovalo:
„Oblečte si, prosím, skafandre a pripravte sa.“
„Mali ste to svoje pútavé rozprávanie dobre rozpočítané,“ vytrhla sa Alena z myšlienok. „Lietadlo sa už otočilo a raketový pohon premenilo na brzdy. O chvíľku pristaneme na Mesiaci.“
2
O ŽIVOT NEANDERTÁLCA
Svetlo, ktoré vychádzalo z neviditeľných zdrojov a rovnomerne zalievalo celú obrovskú sálu, zhaslo. Šum v sále utíchol.
Na veľkej premietacej ploche zjavila sa pestrofarebná mapa.
„Pozvali ma, aby som vám podal prehľadnú zprávu o postupe prác v Arktíde,“ prehovoril rečník a ukázal na premietaciu plochu.
„Hľa, taký bol stav večného ľadu v čase, keď Svetová akadémia vied začala práce na veľkom pláne oteplenia Arktídy.
Ako viete, mali sme vtedy k dispozícii veľa cenného vedeckého materiálu, ktorý obetavo nazbierali bádatelia v minulosti: hrdinskí krasinci a papaninci, posádka štyroch výskumných staníc na severnom póle v roku tisíc deväťsto päťdesiatštyri — a mnohí ďalší vedci až po naše dni.
S prácami sa začalo v oblasti medzi Grónskom a Nórskom — a klin nášho útoku bol namierený cez Špicbergy smerom k severnému pólu. Naším hlavným úmyslom bolo predovšetkým predĺžiť pôsobnosť Golfského prúdu, aby rozdrobený ľad za nami znova nezamŕzal.
Hneď potom — po úspešných pokusoch s využitím tepla atómovej energie a po Chatanganovom objave polarizovania, filtrovania a prehodnocovania rádioaktívneho žiarenia — obmedzili sme na minimum používanie atómových výbušnín, lebo nám zbytočne ničili vzácny život v Arktíde, a pomocou tepelnej energie a žiarenia začali sme súčasne dva ďalšie útoky proti večnému ľadu.“
Rečník stlačil jeden z gombíkov pred sebou.
Na veľkej mape zjavili sa dve široké červené šípky. Prvá opustila svoju základňu na ostrovoch Severnej Ameriky, rozširovala sa a pomaly postupovala priamo k severnému pólu. Druhá pramenila v Beringovej úžine a ostrým hrotom dotýkala sa osemdesiatej rovnobežky.
„Celkove sa nám podarilo natrvalo zatlačiť večný ľad za polárny kruh, miestami blízko k pólu,“ pokračoval rečník. „Tým sa otvorila celoročná voľná lodná doprava medzi ázijským, európskym a americkým kontinentom.
Pred týždňom začal odvážne pokusy akademik Hálek, ktorý chce svojimi umelými slnkami zasiahnuť ľady v ich srdci, priam na póle. Pravda, hodnotiť výsledky jeho pokusov je ešte predčasné.
Ako sme všetci zistili, zatlačenie ľadov za osemdesiatu rovnobežku má blahodarný význam pre počasie v severnej Ázii i v Amerike — a napokon na celej severnej pologuli. Predpoveď niektorých vedcov o premene počasia v neprospech ľudstva sa nesplnila.“
Sálou sa ozval potlesk.
„O blahodarnom vplyve oteplenia Arktídy na naše pôdohospodárstvo a o ďalšom postupe flóry k pólu budú tu hovoriť iní,“ pokračoval rečník, keď sa sála opäť utíšila.
„Nateraz je mojou úlohou oboznámiť vás s výsledkami činnosti prieskumných oddielov. Na prvé miesto treba postaviť objavy, ktoré veľmi obohatili našu vedu o živote — biológiu.
Prieskumné čaty našli pomocou ultrazvukov a niekoľkých druhov rádiových vĺn rad drobnohľadných i veľkých zvierat, z ktorých niektoré sa zachovali v ľade ešte z praveku.
O oživovaní týchto zvierat bude hovoriť akademik Tarabkin, úspešný pokračovateľ Lepešinskej, Briuchonenka a Negovského.
Pozrime teraz pomocou priameho televízneho prenosu na zaujímavý nález Bergerovej šestnástej prieskumnej čaty.“
Rečník siahol na rad gombíkov. Na plátne aj na malej obrazovke pred ním zjavil sa úchvatný farebný obraz.
Na brehu, do ktorého bili vlny, stojí veľký vrtuľník a pri ňom sa živo zhovára skupina ľudí. Na obzore sa tiahnu do diaľky večné ľady.