Zmĺkla. Márne sa bránila dojatiu. Otočila sa k oknu, aby jej nebolo vidieť do tváre. Zvlhnutými očami zadívala sa na Zem, ktorá sa už zmenila na jasne žiariacu hviezdu.
„Od koho je táto báseň?“ spýtal sa Severson, aby nadviazal prerušený rozhovor.
„Od nášho českého básnika Jiřího Havla. Napísal ju ešte v ťažkých časoch bojov za mier a za bezpečnosť našej vlasti. A preto túto Pieseň o rodnom kraji zakončiclass="underline"
Spievaj len, spievaj, vlasť moja, my tvojej piesni stráž držíme a aby večne mohla znieť, vždy ti ju ubránime.
Vzďaľujeme sa síce od domova a neuvidíme ho mnoho rokov, ale v jednom sme šťastnejší, ako bola Havlova generácia: môžeme letieť s blahým pocitom v srdci, že náš domov — a celý svet žije už v mieri…“
„Pozrime, čo je u nás nového,“ navrhol Severson a zapäl televízor.
Práve vysielali reportáž zo slávnostného zakončenia kultivácie Sahary. V miestach, kde pred niekoľkými rokmi bola púšť, zelenali sa palmové háje a nad nimi, proti oblohe, trepotali sa zástavy všetkých národov sveta. Ľudia jasali. Černoch sa tu objímal s Američanom, Rus s Angličanom, Čech s Nemcom. Uprostred pestrých krojov usmieva sa veľký portrét Joliota Curieho, ktorý v roku tisíc deväťsto päťdesiattri predpovedal zavodnenie Sahary. Vtedy prehlásil, že túto púšť mohlo by ľudstvo zavodniť za náklady, ktoré dá na prípravu vojny za jediný mesiac…
Reportáž sa končí. Začínajú sa zprávy Svetovej tlačovej a televíznej kancelárie.
„Akademik Syrcov predložil dnes predsedníctvu Svetovej akadémie vied podrobne rozpracovaný návrh na ovládnutie počasia. Ak sa ho podarí uskutočniť, zabránime nielen živelným pohromám, ale môžeme vytvoriť aj najpriaznivejšie klimatické podmienky na celej zemeguli. Návrh sa opiera o víťazstvo nad Arktídou a je vypracovaný na základe nových objavov v atómovej fyzike.
Nasleduje niekoľko záberov z pracoviska akademika Haringera. Podľa posledných zpráv podarilo sa mu predĺžiť vrt do vnútra Zeme na tristo päť kilometrov. Prieskum dolných vrstiev potvrdil domnienku sovietskych vedcov: vnútro Zeme sa zrejme neskladá zo železa, ale z kamenitej hmoty.
A teraz prehľad zpráv, ktoré sme vysielali cez deň:
Prieskumná Bergenova čata objavila v ľadovcoch neďaleko severného pólu tri mŕtvoly ľudí. Podľa predbežných snímok sa predpokladá, že je medzi nimi aj Amundsen…“
Severson vyskočil a s vytreštenými očami sledoval obrazovku. Žiaľ, na zahmlených snímkach nebolo možné rozoznať detaily.
Lúč sa priblížil k Saturnu.
Severson pomáhal Alene v laboratóriu pri príprave jedál. K prístrojom sa postavil tak, aby sa mohol ponad ne dívať von oknom. Pokiaľ mu to práca dovolila,
so záujmom pozoroval zdanlivo malú guľôčku s tenučkým prstencom, ovinutým okolo nej.
„Zem, Mars, Jupiter, Saturn,“ povedal viac pre seba. „Škoda, že sme neleteli aj okolo Marsu a Jupitera…“
„Ja v tom nevidím nijakú škodu, Leif,“ zasmiala sa Alena. „Navrátil zvolil okamih štartu úmyselne tak, aby sme sa vyhli týmto planétam. Teraz sú práve na druhej strane sústavy — za Slnkom — a to je dobre. Zbytočne by sme museli zložito manévrovať, aby sme prekonali ich gravitáciu. A tá je dosť veľká — najmä u Jupitera. Mohli by sme síce zvýšiť rýchlosť, a tak zmenšiť vplyv gravitácie, no pokiaľ sme v priestore slnečnej sústavy, je rozumnejšie letieť pomalšie. Číha tu na nás dosť nástrah — a pri veľkej rýchlosti ťažko by sme sa veru vyhýbali zrážkam s meteoritmi alebo s planétkami, akou bola, povedzme, tá vaša. Naostatok, o nič ste neprišli, Jupiter je celkom nezaujímavý. Skladá sa z mäkkej hmoty o hustote málo vyššej ako voda a celý je zahalený do nedýchateľných plynov. Mars je omnoho zaujímavejšou planétou a je na ňom aj život. Po skončení smeny rada vás s ním oboznámim. Tu v Lúči máme totiž kópiu dokumentárneho filmu, ktorú priviezla z Marsu skupina sovietskych vedcov. Film chceme darovať inteligentným tvorom na planéte X ako vedecký materiál.“
Severson sa nemohol dočkať skončenia smeny.
Konečne prišiel do laboratória Fratev a Gruber, aby vystriedali Seversona a Alenu.
Skutočnosť, ktorú zistili vedci na vzdialenom svete, pôsobila na Seversona hlbokým dojmom.
Raketové lietadlo pristáva na zasneženej pláni. Obloha nad pláňou nie je belasá ako na Zemi, ale ružovkastá. Z lietadla vystupujú vedci v skafandroch, lebo vzduch na Marse je príliš riedky a pre človeka nedýchateľný.
Drobnohľadná snímka snehových vločiek. Majú hviezdicový tvar takmer ako naše, no sú o niečo jednoduchšie.
Pod nízkou vrstvou snehu zjavujú sa rastliny, ktoré pripomínajú lišajníky.
Skupina vedcov sa vydáva na prieskum okolia. Za nízkym kopcom prekvapí ich krásny pohľad: hustý krovinatý lesík. S trasúcimi rukami skúmajú vedci stavbu rastlín. Ich kmene sú pórovité. Na konci skrútených konárov roztvárajú sa vejáre dlhých modrozelených tyčiniek, ktoré zrejme vykonávajú funkciu listov.
Ďalší záber:
Lietadlo stojí v kašovitom snehu, ktorým preteká tisíc drobných potôčikov. Sneh navidomoči mizne.
Z tmavohnedej vlhkej pôdy rýchlo vyrastajú nízke rastlinky. Nemajú byle, listy a kvety ako naše kvetiny. Sú to skôr guľôčky zoradené do rôznych tvarov ako korálky na šnúre.
Žijú tu živočíchy?
Áno, a dokonca s takým podivným životom, že by sme na Zemi nenašli pre ne obdobu. Niektoré z nich pripomínajú dlhonohého pavúka, iné modlivku nábožnú. Môžu byť našim vedcom dajako nebezpečné? Nie, lebo tieto živočíchy sú vlastne chodiace rastliny. Majú takú istú modrozelenú farbu ako ony — a táto farba je skutočne svedectvom chlorofylu v ich organizme. Podrobnejším výskumom sa zistilo, že energiu. prijímajú, ako aj rastliny, priamo od Slnka — a materiál na stavbu svojho tela berú zo zeme. Prečo sú to chodiace rastliny? To bola prvá otázka, ktorú si vedci položili Vysvetlenie prišlo samo o niečo neskôr. Zmenou ročného obdobia a príchodom snehu ustupovali tieto tvory do teplejšieho pásma.
Do klubovne sa vrútil Wroclawski a hneď pri dverách zvolaclass="underline" „Poďte sa podívať — sem, k astrotelevízoru,“ ukázal ku vchodu do hlavnej spojovacej chodby — a už sa ponáhľal ďalej. Alena a Severson ho nasledovali.
Hlavná chodba bola podľa našich pozemských predstáv viac šachta, v ktorej sa členovia posádky pohybovali pomocou dlhých pružných tyčí, pripevnených na valcovitej stene. Nebolo to nijako namáhavé, lebo človek je v týchto miestach bez váhy. Preto aj stačilo niekoľko pohybov a naši pútnici boli v observatóriu medzihviezdneho kolosa.
Snímka, premietnutá na matnicu astrotelevízora, bola skutočne prekvapujúca. Inokedy taký pokojný a pochmúrny Saturn teraz žiaril ako neónová trubica. Tento zvláštny úkaz ešte nikto z astronómov nespozoroval. Poznali ho ako obrovskú guľu, zahalenú do súvislého pása mračien.