Prezident akadémie si znova pozorne prezrel snímku desiatej planéty.
„No, predbežne nám neostáva iné, ako srdečne uvítať nového suseda a opraviť naše nedokonalé mapy,“ riekol zamyslene. „Škoda, že ho nepoznáme lepšie. Možno nám prezradí mnoho z tajomstiev, ktoré ešte zastierajú vznik našej slnečnej sústavy. Dokonca ani nemôžeme vylúčiť možnosť, že je to chýbajúci článok do Mendelejevovej tabuľky astronómov, ktorá nám umožní presne určiť zákonitosť pohybu a zloženie nebeských telies. Keby sme mali rovnakú tabuľku ako chemici, stačilo by nám, aby sme pri vzdialenom slnku objavili hoci len tri planéty — a pre ostatné by sme už s plnou istotou nechali voľné okienka, v ktorých by bola presne určená váha, rýchlosť obehu a zloženie dosiaľ nenájdených planét. Nemôžem si pomôcť, ale znova a znova sa mi vtiera myšlienka, že slnečné sústavy a atómy majú v mnohom obdobnú zákonitosť.“
„Chcete tým povedať, že naša Zem je iba elektrónom v akomsi obrovskom atóme?“ usmial sa Chotenkov.
„To nie, to som tým nechcel povedať — vy to predsa dobre viete. Nemôžete však vyvrátiť, že štúdium slnečných sústav nám už viackrát otvorilo oči aj v atómovej fyzike…“
Desiata planéta „Čierny pasažier“ prinútila posádku Lúča, aby citeľne pozmenila plán cesty. Po tejto nepríjemnej skúsenosti Navrátil nariadil, aby sa rýchlosť letu zvyšovala oveľa pomalšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Kto mohol zaručiť, že sa nezjaví ďalší pasažier? Potom by to dopadlo oveľa horšie.
Čoskoro sa ukázalo, že opatrnosť bola na mieste. Po niekoľkých dňoch stretol sa Lúč s ďalším obyvateľom vesmíru. Blúdil sám nekonečnými priestormi. Tentoraz to však nebola planéta, ale kométa, ktorú prilákala zvedavosť do rodiny nášho Slnka.
Zjavila sa celkom nečakane. Jej ľahunké, takmer nehmotné telo zažiarilo bledobelasým svetlom na hviezdnej oblohe a stratilo sa z dohľadu. Nezanechalo po sebe nijaké iné stopy ako niekoľko nových otáznikov v myšlienkach hviezdoplavcov, ktorí sa zamysleli nad zákonitosťou existencie komét.
Astrorádiolokátory a astrotelevízory bez prerušenia skúmali priestor pred. sebou.
Ich hlásenia boli práve také stručné ako záznamy astrogravimetrov: Voľno!
Atómové reaktory začali zvyšovať svoju činnosť.
Rýchlosť letu pravidelne stúpala.
100 kilometrov za sekundu…
500 kilometrov za sekundu…
1000 kilometrov za sekundu…
5 000 kilometrov…
10 000
50 000
100 000
Zprávy zo Zeme sa vždy viac oneskorovali.
„Nech som prvou dojičkou Mliečnej dráhy, ak ma tá rýchlosť svetla v krátkom čase nevyvedie z rovnováhy!“ rozčuľoval sa inžinier Fratev. „Nech robíš, čo robíš, tých prekliatych tristotisíc kilometrov za sekundu neprekonáš. Nie je to na zlosť? Prečo to vôbec nazývame rýchlosťou? Tieto rádiovlny sa predsa vlečú ako slimák! Pre našu slnečnú sústavu nám ešte ako tak stačili. Ale čo s nimi teraz? Na Proximu sa trmácajú viac ako štyri roky. To je pekný zpravodajský prostriedok! Pozdravíš priateľa pri Alfe Centauri „Nazdar“ — a teraz si pekne čakaj vyše osem rokov, kým začuješ jeho odpoveď „Zdravím ťa!“ A ešte čo potom, keď raz pozrieme na opačnú stranu Galaxie! Potom sa pekne až po sto rokoch dozvieš, že sa ti narodil syn. Ešte šťastie, že sme si vedeli predĺžiť život na sto päťdesiat rokov. Inak by sme sa vôbec nedozvedeli o storočnom dojčati.“
Čudnou náhodou neodpovedal Fratevovi Navrátil, ktorý už otváral ústa, aby sa rozhovoril, ale ozval sa hlavný vysielač zo Zeme.
„Dôležitá zpráva pre Lúč,“ niekoľkokrát opakoval hlásateľ. „Oznamujeme vám, že slovenský vedec doktor Zajac, vynálezca astrogravimetra, oznámil Svetovej akadémii vied, že sa pokúša nájsť nový spôsob podávania zpráv pomocou gravitačného poľa. Podľa jeho mienky je to možné. Pretože sa gravitácia šíri mnohokrát rýchlejšie ako svetlo, znamenalo by to, že by sa urýchlilo aj medziplanetárne a medzihviezdne zpravodajstvo. Žiadame vás preto, aby ste jeden z astrogravimetrov trvalo zapojili smerom na Zem a pravidelne sledovali jeho kontrolné záznamy. V prípade, že sa Zajacova domnienka potvrdí, vyšleme naše prvé zprávy pomocou gravitácie v telegrafických značkách.“
Táto zpráva vyvolala u posádky Lúča vlnu nadšeniaA je to celkom pochopiteľné. Veď štyri svetelné roky, ktoré si vyžiadala každá zpráva zo Zeme na Proximu, trápili nielen inžiniera Frateva, ale aj ostatných vedcov. Keby sa čokoľvek na Zemi zmenilo, ľudia z Lúča sa to po pristátí na neznámej planéte dozvedia až po rokoch.
„Neradujme sa predčasne,“ prihlásil sa o slovo Navrátil, len čo vlna nadšenia trochu upadla. „Modulovanie gravitácie je predbežne iba domnienkou a do jej uskutočnenia je ešte ďaleko. Buďme zatiaľ spokojní so slimačou rýchlosťou svetla. Nezapieram však, že doktorovi Zajacovi držím všetky štyri palce, včítane palcov na nohách,“ zasmial sa.
Pohonné reaktory utíchli. Lúč už dosiahol plánovanú rýchlosť — stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Ďalej poletí zotrvačnosťou.
Na Watsonovom služobnom televízore rozsvietilo sa červené svetlo.
Na obrazovke zjavila sa opálená Alenina tvár. Žiarila nadšením.
„Nehnevajte sa, že vás v službe vyrušujem. Veľmi ma však zaujíma, čo na to poviete.“
Watson letmo pozrel na obrazovku, usmial sa a znova sa venoval svojmu prieskumnému astrotelevízoru.
„Na čo? Na rýchlosť?“ spýtal sa pomaly. „Teším sa, že som sa mýlil, veď to viete. No ešte nie sme na konci. Ešte sa neobjímame s ľuďmi na planéte X. Kto z nás vie, čo nás ešte stretne na ceste.“
Alena zvážnela.
„Priznám sa, som trocha škodoradostná. Chcela som vám pripomenúť, že ešte žijeme a že tá rýchlosť nám neodoberá ani zdravie ani náladu. Mrzí vás, súdruh Watson, že ste sa prihlásili do našej výpravy? Nebol to iba chvíľkový vzdor, ktorý teraz ľutujete?“
Watson nervózne zažmurkal.
„Nič ma nemrzí,“ povedal mrzuto. „Naopak, teším sa, že sa môžem presvedčiť na vlastné oči, ako to všetko vypáli. Možno vám ešte urobím cenné služby. A teraz ma, pekne prosím, nevyrušujte. Obávam sa, že sa ešte s niečím nepríjemným stretneme.“
Obrátil sa chrbtom k služobnému televízoru a bystrým zrakom sledoval veľkú premietaciu plochu prístroja, ktorý skúmal temné priestory pred lietadlom.
„Čudák,“ pomyslela si Alena a vypla aparát. „Pravdepodobne je veľmi unavený.“
Pravdu povediac, unavení boli všetci členovia posádky. Let cez slnečnú sústavu vyžadoval najväčšiu bdelosť. Ani jeden z vedcov nedodržiaval plánovaný čas oddychu. Hlavná pozornosť bola zamierená na prístroje, bez ktorých by sa Lúč nemohol s istotou vo Vesmíre pohybovať.
Počas zrýchľovania sa ťažko udržiavalo spojenie so Zemou. Známy Dopplerov princíp si neúprosne vynucoval zložitú manipuláciu s vysielačmi a prijímačmi. Úmerne so zvyšovaním rýchlosti musel sa sústavne meniť kmitočet — v opačnom prípade by bolo spojenie takmer nemožné. Nepríjemne sa začalo prejavovať aj oneskorovanie zpráv, spôsobené vzrastajúcou vzdialenosťou.
Najnepríjemnejšie pôsobil na vedcov jav, ktorý síce predvídali, no bol celkom nezvyčajný:
Čím rýchlejšie sa rútil Lúč vesmírom, tým viac sa menili hviezdy pred lietadlom a za ním. Ich žlté svetlo sa pomaly menilo na oranžové, potom červené a tmavofialové. Svietili vždy slabšie, až nakoniec zhasli celkom. Naše Slnko sa skrylo za čiernu clonu, cez ktorú ľudské oko nemohlo preniknúť.