Rozlúčka so žltou hviezdičkou, ktorá znamená pre celú Zem život, bola smutná. Zmizla v temnotách aj s celým súhvezdím Andromedy, ktoré ju venčilo.
Aj cieľ cesty — Alfa a Proxima Centauri — ponoril sa do temnôt. Na oblohe ďalej svietili iba súhvezdia viditeľné z bočných okien kolosa.
Kde sa podeli hviezdy pred Lúčom? Prečo zhaslo naše Slnko? Touto otázkou si naši pútnici hlavu nelámali. Vedeli, že kmitočet svetelných vĺn šíriacich sa v smere letu, sa zmenil vplyvom rýchlosti natoľko, že ho ľudské oko prestalo vnímať.
Tma predo mnou, tma za mnou, neveselé cestovanie — povie si možno daktorý z čitateľov. Ale nebude mať pravdu. Vedci ani pri polovičnej rýchlosti svetla nestratili z očí štart a cieľ svojej púte vesmírom. Kde nestačil ľudský zrak, pomohla veda. Navrátil spolu s Čan-suom a Cahénom skonštruovali ešte pred odletom Lúča zvláštne demodulátory, ktoré vracali svetlu jeho viditeľnosť. Naoko to boli veľmi jednoduché prístroje: dve trubice, pripomínajúce divadelný ďalekohľad, skrinka s elektrónkami a pružné pásy, ktoré si vedci naťahovali na hlavu, aby nemuseli rukami pridŕžať okuláre. Každý demodulátor mal na bokoch dva gombíky, ktorými sa mohol preladiť na pohľad dopredu alebo dozadu.
Prirodzene, aj hvezdárske ďalekohľady a všetky prístroje, ktoré závisia od svetla, museli vedci prispôsobiť novým podmienkam. Všetky tieto zmeny sa museli urobiť rýchlo a včas, aby posádka medzihviezdneho lietadla nestratila ani na chvíľočku orientáciu.
Nečudujme sa preto, že vedci boli na začiatku bleskového letu unavení.
Prešlo niekoľko dní — a ešte vždy si niektorí z nich nezvykli na hrobové ticho, ktoré nastalo po stíchnutí pohonných reaktorov.
Rovnako ťažko si zvykali na dve veľké čierne diery na hviezdnej oblohe. Demodulátory používali iba členovia, ktorí práve konali službu v riadiacej kabíne a v pozorovateľni.
Po službe častejšie vyhľadávali všetci klubovňu, kde v spoločnej zábave zbavovali sa tiesnivého pocitu a únavy.
Vedci sa tu premenili na umelcov.
Navrátil sa prejavil ako schopný klavirista, Madarász ako virtuóz na cimbal a husle. Zo začiatku boli ich výkony trochu slabé, pretože ruky nechceli poslúchať v priestore bez gravitácie. Najmä prvé pokusy na cimbale boli priamo smiešne. No netrvalo dlho a sálou zaznel divý čardáš a polka. Aj milovníci vážnej hudby prišli na svoje.
Wroclawski sa za krátko pochválil svojimi novými veršami. Cahén kantátou na planétu X a Gruber fantastickými kresbami. Scheiner ľutoval, že nemôže maľovať akvarelom.
„Len to skúste,“ smial sa Navrátil.
„Dobre, nech je zábava,“ súhlasil Scheiner a odišiel do svojej izby. Vrátil sa s veľkou paletou a niekoľkými štetcami. Pootvoril baňatú fľašu a trhnutím vyšpľachol z nej trochu vody. Číra tekutina vytvorila hneď guľu, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako mydlová bublina.
Len čo sa jej dotkol novopečený maliar štetcom, roztiekla sa po celom povrchu štetca a rýchlo pretekala aj na ruku. Kým prešiel štetec potrebnú dráhu od farby po papier, boli jeho štetinky dokonale suché.
„Len sa nesmejte,“ hneval sa naoko Scheiner. „Ja si už niečo vymyslím. Namaľujem vám tu potom toľko akvarelov, až vás to bude mrzieť!“
Ľudia sa striedali v klubovni pravidelne, ako sa striedali smeny. Niekedy sa služby prehodili, aby sa mohli všetci bližšie zoznámiť. Cesta je dlhá a ďaleká. Tým viac treba zbližovať kolektív, tým pevnejšie musí byť vzájomné priateľstvo.
„Zdá sa mi, že sa nám Watson akosi vyhýba,“ povšimla si raz Alena. „Za celý čas letu som ho tu videla iba raz.“
„Naozaj, máte pravdu, Alena,“ súhlasil Navrátil. „Iba teraz si uvedomujem, že nechodí do klubovne. Kedykoľvek som s ním chcel vo voľnom čase hovoriť, zastihol som ho v jeho kabíne alebo v observatóriu, kde bezo slova sledoval činnosť služby.“
„Možno je nenapraviteľným samotárom,“ uvažovala Alena.
„Nie je to celkom tak, tomu neverím,“ odporoval Severson. „Kto bol väčším samotárom ako ja kedysi? Najmä po prebudení! A dnes by ma samota určite priviedla k šialenstvu. Či môže byť na svete človek, ktorý by ani v tejto nekonečnej noci nezatúžil po spoločnosti ľudí? Keď si pomyslím, že by som tu teraz mal letieť celkom sám, samučičký, trasiem sa hrôzou!“
„Máte pravdu, Leif,“ povedal zamyslene Navrátil — a podľa starého zvyku zavrel oči. „Ale prečo sa nám teda vyhýba? Azda nemôže zabudnúť na naše minulé spory? Alebo nám nedôveruje?“
„Alebo sa obáva, že my nedôverujeme jemu,“ vyhŕkol zo seba Severson.
Navrátil naňho prekvapene pozrel.
„Prečo tak súdite? Ako by mu také niečo mohlo prísť na um? Neverím tomu,“ kývol rukou. „Ale aj tak si s ním pohovorím a priamo sa ho spýtam, prečo sa nám vyhýba.“
O dvadsaťštyri hodín prišiel Navrátil do klubovne veľmi zadumaný.
„Čo vás trápi?“ spýtala sa Alena, ktorá spozorovala na svojom Učiteľovi, že čosi nie je v poriadku.
„Neviem, čo si mám o tom myslieť. Predstavte si. Navštívil som Watsona, ako som sľúbil, a kým som sa vôbec dostal k slovu, privítal ma: „Viem, prečo za mnou prichádzate. Chcete sa ma spýtať, prečo nechodím na besedy do klubu. Nemám pravdu?“ Viete si predstaviť, ako ma tým prekvapil. Hovorím mu teda:, Áno, udivuje ma, že to viete — a ešte menej chápem vaše samotárstvo. Jedno moravské príslovie hovorí: Kde sú kachle, tam je pec, kde sú ľudia, tam je reč. A ľudia si predsa potrebujú pohovoriť. Aj u nás na dedine sa kedysi ľudia radi schádzali a besedovali, najmä v zime okolo teplej pece. Gazdiné pri besede priadli ľan alebo driapali perie. Každučký večer schádzali sa mladí aj starí — a verte, aj v ťažkých časoch im bolo potom veselšie. Samota, milý Watson, nie je zdravá… Hovorím mu o všeličom, pôsobím na jeho cit, presviedčam ho vedecky — a on iba hlavou pokyvkáva, usmieva sa a mlčí. Nebojte sa — rozhodne sa nedomnievam, že mi po našich sporoch nedôverujete, hovorí mi zrazu. Tisíc hmlovín, vravím si, ten človek alebo mi číta myšlienky, alebo je jasnovidec „Kdežeby, hovorím a ešte vždy sa čudujem. A on mi jasne dáva najavo, že o tomto probléme nechce už ďalej hovoriť. Nehnevajte sa, ale predbežne vám nemôžem povedať, prečo nechodím do klubu, riekol na zakončenie. Vraj príde čas, potom sa to dozviem. A teraz si, človeče, lám hlavu, čo má za lubom.“
„Čudák, myslela som si to už dávno,“ usmiala sa súcitne Alena.
26
ZÁKERNÉ VÍRUSY
Navrátilovo rozprávanie pôsobilo na Seversona hlbokým dojmom. Hneď pri prvých slovách si spomenul na záhadný lístok a na tajný rozhovor s Ditrichsonom.
Že by predsa?
Podozrenie rýchlo vzrastalo. Keď si v spálni ľahol na posteľ, zamestnávalo už všetky jeho myšlienky.
Čo, ak sa Watson tajne stretáva s Ditrichsonom? Čo robí osamote? Vari len nepracuje na pláne prepadnutia posádky Lúča?
Kým sa tajnými plánmi zaoberal iba Olaf, nebolo tu také veľké nebezpečenstvo. Olaf je príbuzný, dalo by sa s ním hovoriť.
Ale čo teraz, keď za chrbtom nič netušiacich statočných ľudí striehnu dvaja zločinci? A viem o nich iba ja! Môžem ešte mlčať? Nebudem spoluvinníkom? No ak ich obidvoch prezradím, udám aj svojho synovca. Nebude to zrada na vlastnej krvi?
Severson sa prevracal na posteli zo strany na stranu a čelo ho pálilo. Prudký tlkot srdca cítil až v spánkoch.
„Udám ich,“ rozhodol sa po ťažkom duševnom zápase.“
,Lež ako dokážem, že sú zločinci?“ uvedomil si zrazu.