„Prepáčte, Olaf, ale to už za mňa urobil Wroclawski hneď po vašom ochorení. Hovorila mi to Alena,“ prerušil ho Severson.
Ditrichson zbledol.
„A viac vám nepovedala? Nezmienila sa azda o tom, že Wroclawski našiel v mojej kabíne niečo zvláštneho?“ spýtal sa neisto.
„Nie, čo by tam mohol nájsť?“ čudoval sa Severson, ktorý dosiaľ nechápal príčinu divného prasynovcovho správania.
Tušil síce, že ho zasväcoval do akéhosi tajomstva, ale márne si lámal hlavu, čo by to mohlo byť.
Ditrichson sa trochu uspokojil a pokračovaclass="underline"
„Čoskoro sa to dozviete. Pre istotu urobte všetko presne tak, ako som vám to naznačil — hoci tam aj bol Wroclawski. Ide predsa o vaše zdravie, nie? Vidíte! A teraz ďalej: otvorte ľavú dolnú skrinku a vyložte z nej všetky veci. Potom stlačte pravý roh zadnej steny. Stena sa trocha odklopí. Pomocou noža ju vysuňte von. V priestore za pohyblivou stenou objavíte dve plechové škatule. Schovajte ich, prosím, do kombinézy a dajte zase všetko do pôvodného stavu. Vo vhodnom okamihu vhoďte potom škatule do pohonných reaktorov. Ničoho sa nemusíte obávať, ako viete, reaktory teraz nepracujú, pretože letíme cez vesmír vlastnou zotrvačnosťou.“
„Dobre, ale teraz mi povedzte otvorene, čo je v škatuliach,“ spýtal sa prísne Severson. „Nie sú v nich výbušniny?“
Ditrichson sa pridusene zasmial.
„Prečo by tam mali byť práve výbušniny? Azda si myslíte, že som sa zbláznil, a teraz vyhodím do povetria loď, na ktorej sa sám plavím? Len sa nebojte, výbušniny v škatuliach nie sú. A aj keby boli, reaktorom by nič neurobili. Sú zostrojené na väčšiu trhaciu silu, ako by mohli spôsobiť dve malé nepatrné škatuľky. Dobre vám radím — nebuďte zvedavý a urobte toto presne tak, ako vám vravím. Povedal som vám už, že neskôr sa dozviete všetko — aj to, čo je v škatuliach. Teraz vás čo najdôraznejšie varujem: neotvárajte ich — v záujme vlastného zdravia!“
Severson bol zmätený.
„Dobre, Olaf, urobím presne tak, ako si žiadate. Dajte mi však čestné slovo, že nevykonám tým nič zločinného.“
„Zločinného! Fuj, aké nepekné slovo,“ rozhorčil sa Olaf. „Ale ak chcete, prosím — čestné slovo,“ a podal mu pravicu. A rozišli sa.
Severson dlho váhal, či Olaf a poslúchnuť, či nie. Keby mal poruke aspoň povestnú vŕbu, do ktorej Kukulín* pošepkal svoje tajomstvo. S Alenou sa poradiť nemôže. Potom by musel s pravdou von. Prečo by však nemal Olafovi veriť? Doteraz bol vždy úprimný. A dal čestné slovo.
„Tak čo ste si vymysleli, Sherlock Holmes?“ privítala Seversona Alena, keď skončil službu pri vysielači na Zem.
„Veľa času mi na premýšľanie neostalo. Všetok voľný čas som venoval reportáži.
Nebyť Navrátila a Molodinovej, ani by som nevedel, čo ľuďom na Zemi povedať a čo im ukázať. Teraz však k veci, niečo mi predsa len prišlo na um. Najprv by sme mali prezrieť Watsonovu kabínu.“
„Myslíte to vážne, alebo žartujete?“ spýtala sa Alena s nedôverou.
* Kukulín — hrdina skladby „Kráľ Lávra“ od K. Havlíčka Borovského, v ktorej sa autor posmieva nevedomosti a zaostalosti cisárov.
„Myslím to vážne. Nič mu neukradneme — a všetko dáme zasa do pôvodného poriadku. Ak má čisté svedomie, nebude sa na nás hnevať, ani keď sa to neskôr dozvie. Moju kabínu môže prezrieť hocikto a hocikedy. Neskrývam v nej nič, o čom by nemohol vedieť každý…“
„Povedali ste predsa, že si píšete denník. A ten sa nedáva čítať nikomu — pravda, ak ho píšete úprimne,“ namietala Alena. „Aspoň ja by som ho čítať nechcela. Je to predsa vaša súkromná vec.“
„Áno, máte pravdu. Ale keby šlo do tuhého, nebránil by som sa, aby ho vyšetrujúce orgány prečítali. Mám celkom čisté svedomie.“
„Kto však poveril nás dvoch, Leif, aby sme vykonávali funkciu vyšetrujúceho orgánu? Nikto. Tak vidíte.“
„Robíme to však pre dobrú vec,“ bránil sa Severson. „A denník predsa nemusíme prezerať.“
„Ešte vždy ste ma nepresvedčili o správnosti takéhoto počínania,“ váhala Alena.
„Ako sa však chcete presvedčiť, či je Watson vinný alebo nevinný?“
„Nuž — dajme sa teda do toho. A prajme si z celého srdca, aby podozrenie bolo neopodstatnené. Dnes som ho pozorovala a zistila som, že je to veľmi pracovitý človek. V čase, keď všetci vedci sedia po službe v klubovni a bavia sa, Watson usilovne pracuje v observatóriu. Ako som si všimla, zväčša sa točí okolo rádioteleskopu. Zdá sa mi, že hľadá nové rádiohviezdy…“
„Alebo loví nejaké zvláštne vlny zo Zeme,“ dodal záhadne Severson.
„Kto by ich vysielal? Leif, máte ozaj bujnú fantáziu…“
„Povedzme, niektorý jeho spoločník,“ vyjachtal Severson. Uvedomil si, že stačilo málo — a bol by prezradil Ditrichsonovo Bratstvo silnej ruky.
O hodinu potom nastúpil Watson do služby.
Naši dvaja detektívi vnikli do jeho kabíny. Alene prudko búšilo srdce. Nijako sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že sa správa zákerne.
„Vidíte, mal som pravdu,“ zvolal zrazu Severson a víťazoslávne zdvihol do výšky kovovú skrinku s dvoma obrazovkami a mnohými gombičkami „Takéto prístroje sme predsa do kabín nedostali!“
„Skutočne nie,“ súhlasila Alena. „A nekričte tak, aby nás tu dakto neprekvapil. Je to silný prijímač s predzosilňovačom,“ dodala, keď si pozrela aparát. „Prečo ho má Watson tu? Prečo ho nenechal v observatóriu? Tu naozaj nie je niečo v poriadku.“
Aj v ďalších skrinkách v stene kabíny našiel Severson podozrivé predmety: niekoľko kotúčov filmu so zvukovými záznamami, prehrávací aparát a hrubý blok So zvláštnymi, nezrozumiteľnými poznámkami.
„Vhgt — svls — ohoghim — svln — gh — vhgt,“ čítal šeptom Severson.
„Pozrite, tieto značky, to sú predsa záznamy nôt, la — la — lá — lá,“ usilovala sa Alena prečítať noty.
„Keď sú to noty, Watson je potom určite bez hudobného sluchu. To predsa nemá nijakú melódiu. Skôr by som súdil, že sú to tajné značky.“
„Leif, Leif, zdá sa mi, že sa príliš poddávate romantizmu detektívok,“ zahrozila mu prstom Alena zo žartu. „O chvíľočku budete vidieť záhadu vo všetkom. No za uváženie stoja aj tieto prístroje a blok. Dajte všetko na pôvodné miesto a už radšej poďme. Poradiť sa môžeme aj inde.“
V klubovni bolo práve veselo. Navrátil rozprával veselé historky z moravského Slovácka, rozprávky, ktoré sa dedia zo starého otca na otca, z otca na syna: O tom, ako Francek Pagáč oklamal svätého Antonka, ako Jožka Nesvadbuj čistil okná sekerou, alebo ako na medzi, pre ktorú dvaja sedliaci presúdili pozemok, každú noc strašilo.
„Poďte si sadnúť medzi nás,“ pozýval príchodzích rozosmiaty Scheiner.
„Len ich nechajte na pokoji,“ usmial sa lišiacky Navrátil. „Akiste si chcú povedať dačo dôležitejšieho, ako počúvať moje historky. A väčšinu z nich už obidvaja poznajú. Sú predsa moji starí spolupracovníci — a tých predsa čímsi podobným častujem neraz.“
Alena sa zapýrila až po uši.
„Poďme medzi nich,“ zašepkala Alena.
„O chvíľočku,“ zaprosil Severson. „Len čo sa dohodneme, čo robiť.“
„Mali by sme o tom povedať Navrátilovi…“
„Ešte nie. To je ešte skoro. Možno čoskoro prídeme ešte na závažnejšie veci. Prišiel som na myšlienku, ako môžeme Watsona sledovať aj pri práci.“