„Prosím súdruha Bergera,“ požiadal rečník.
Ľudia na plátne zmĺkli a pozreli smerom k vrtuľníku. Jeden z mužov otvoril dvere lietadla a vstúpil doň.
Za okamih sa obraz na plátne zmenil.
Do sály sa usmievala príjemná podlhovastá tvár v kaučukovej kukle so slúchadlami na ušiach.
„Tu Špicbergy — Zem Františka Jozefa — prieskumný oddiel, pracujúci teraz na Bielom ostrove. Pri aparáte Berger. Čo si želáte, Michal Vladimírovič?“
„Predveďte, prosím, účastníkom na dnešnom zasadnutí svoj zaujímavý objav.“
„Sme pripravení. Len malé strpenie. “ A muž v kaučukovej kukle sa naklonil stranou k širokej doske s mnohými otočnými gombíkmi a s guľatou obrazovkou.
„Vysielanie vám hneď prepnem na prístroje, aby ste mohli pozrieť do vnútra Zeme. Zistili sme totiž, že Biely ostrov skrýva v sebe deväť metrov hrubú vrstvu ľadu a na jej dne sú zaujímavé zvyšky ľudskej kultúry.
No presvedčte sa sami…“
Na plátne zjavili sa najprv nejasné fľaky, ktoré však rýchlo dostávali presnejší tvar.
„Prenikáme do hĺbky šesť metrov. Tu sa začína vrstva ľadu,“ sprevádzal obraz Bergerov hlas. „Podídeme lietadlom k stredu ostrova. Pozorne pozorujte kamennú drvinu pod ľadovcom…“
Na plátne zjavil sa neostrý obraz kameňov zložených do kruhu. Dovôkola boli rozhádzané kosti. O kus ďalej objavili oči prístrojov veľkú medvediu hlavu. A blízko nej huňatú kožu, natiahnutú na palice.
Obraz na plátne sa zrazu začal rýchlo meniť.
„Ešte okamih strpenia, len čo si presne zameriam miesto, kde sú ukryté čudné nástroje,“ ozval sa Bergerov hlas.
„Stoj, stoj, Berger, zastav sa!“ ozval sa naraz vzrušený hlas v sále.
Všetci sa otočili k rušiteľovi prednášky, ale ten na to nedbal.
„Vráť sa, Berger, s kamerou o kúsok späť, presne po dráhe, ktorou si šiel,“ zvolal muž takmer rozkazovačne. Vstal z kresla a bežal bližšie k premietaciemu plátnu, aby lepšie videl.
„Nemohol som sa predsa mýliť. Zazrel som nejasný obraz mŕtvoly človeka!“
Vzrušenie zachvátilo sálu.
Tisícky očí s napätím pozorovali teraz už pomaly sa pohybujúci obraz na plátne.
„Dosť! Stoj! Skráť dĺžku vlny a lepšie zaostri!“
Pred očami prekvapených divákov zjavil sa podivný obraz. Akoby zo šera vystúpila silueta človeka. Ležal na boku so skrčenými nohami a s rukou pod hlavou.
K plátnu sa poponáhľalo niekoľko ďalších ľudí.
„Prosím o snímky v dvojsekundových intervaloch,“ zvolal jeden z nich.
„Berger, použite röntgenové vlny,“ žiadal ďalší.
Na plátne sa zjavila röntgenová snímka mŕtvoly.
„Podľa lebečnej kosti a celkovej stavby kostry súdim, že ide o človeka veľmi starého, možno povedať pravekého. Presnejšie údaje oznámim po preštudovaní snímok.“
Šum v sále prerušil zrazu zvučný hlas dievčaťa, ktoré sedelo uprostred sály.
„Súdruhovia, navrhujem, aby Berger presne označil miesto nálezu a ihneď prerušil prieskum…“
Nový šum v sále.
„Hneď vám vysvetlím prečo,“ neohrozene pokračovalo dievča. „Tento nález má pre ľudstvo nedozernú cenu a je nebezpečenstvo, že ďalšie prenikanie vĺn by mohlo rozrušiť najjemnejšie tkanivá zamrznutej mŕtvoly, ako je napríklad mozog. My — kolektív akademika Tarabkina — chceme vás totiž požiadať o súhlas, aby sme sa mohli pokúsiť mŕtvolu oživiť.“
Na plátne sa opäť zjavila podlhovastá Bergerova tvár.
„Treba však konať rýchlo, súdruhovia! Celkom súhlasím so súdružkou, ktorá nás práve varovala. Nehnevajte sa, ale pre nebezpečenstvo zo zdržania vypínam prístroje aj bez hlasovania,“ usmial sa. „Dovoľte mi, aby som pre naliehavé opatrenia prerušil spojenie…“
Obraz z plátna zmizol a diváci sa na okamih ocitli vo tme.
Keď sa opäť v celej sále rozžiarilo svetlo, ozval sa búrlivý potlesk.
Jedni tlieskali Bergerovi, druhí mužovi, ktorý prvý zazrel mŕtvolu človeka na plátne — a ďalší pohotovej dievčine a Tarabkinovmu kolektívu.
Zasadnutie na chvíľu prerušili, aby si prítomní mohli nerušene vymeniť názory.
Do sály vošiel muž, ktorý si dal urobiť presné snímky. Tváril sa víťazoslávne.
„Moja domnienka sa bez výhrad potvrdila. Tu vidíte röntgenovú snímku kostry ľadového muža — a tu je snímka rekonštruovanej kostry pravekého človeka, ktorého veda nazvala neandertálec čiže homo primigenius alebo aj homo neanderthalensis.
V obidvoch prípadoch vidíme rovnaké znaky: primitívna stavba lebky s nízkym, dozadu klenutým čelom, nízke sídlo mozgu a silné jarmové oblúky, spodná čeľusť s nevyvinutou bradou… Aj ostatné časti obidvoch kostier sa zhodujú a spoločne svedčia o nižšej organizácii, ako je u dnešného človeka.
Teda aj v tomto prípade ide o neandertálca.
Na druhej strane už tieto predbežné zistenia plne potvrdzujú názory vedy o vývoji človeka v dobe pred sedemdesiatimi tisícmi rokmi, keď podľa našich odhadov tento primitívny človek — neandertálec — žil.
Veď kamene zložené do kruhu, ktoré sme videli na obraze, boli zrejme ohnišťom nešťastníka — a medvedia hlava je zvyškom jeho potravy. Koža natiahnutá na palici bola pravdepodobne jeho dočasným obydlím v dobe sťahovania, keď nemal k dispozícii jaskyňu.
Viete si, súdruhovia, predstaviť, o koľko sa zväčší cena nálezu, ak sa akademikovi Tarabkinovi podarí neandertálcovu mŕtvolu oživiť? A vy všetci zaiste veríte so mnou, že sa mu to podarí, tak ako sa mu to podarilo u mamutieho mláďaťa a u niektorých ďalších zvierat, nájdených v Arktíde.
Navrhujem, aby sme oživeného pravekého človeka spočiatku ponechali vo voľnej prírode, kde by sme mohli dobre pozorovať jeho život a zvyky. Rovnako cennou skúsenosťou bude jeho výchova…“
V obrovskom laboratóriu je hrobové ticho. Iba chvíľami sa ozvú tiché kroky akademika Tarabkina.
Pristupuje k širokým priehľadným nádržiam a díva sa do prístrojov, ktoré sú vmontované do ich stien. A opäť sa vracia ku stolu, ktorého čelná doska je akoby vyzdobená zložitým ornamentom malých obrazoviek.
Pomaly otvára hrubé lepenkové dosky a listuje. Opatrne obracia list za listom a očami sleduje stĺpce tabuliek.
Čísla, čísla, značky a čísla… Nič viac…
Ktokoľvek z nás — obyčajných smrteľníkov — by si prezeral túto ručne písanú knihu, sklamane by ju zavrel už na piatej strane. Akademika Tarabkina však tieto suché čísla vzrušujú oveľa viac ako čítanie dobrodružného románu.
Veď každé číslo a každá značka je ťažko vydobytým vedeckým faktom — je drobným ohnivkom z reťaze nespočetných pokusov.
V jedinom stĺpci tabuľky je telegraficky zachytený osud pokusného zvieraťa:
Pokus číslo IAT 148/a — tlak pred pokusom 135 — po exsanguinácii 60 — po vrátení 50 % odobratej krvi 135 — po transfúzii celého množstva odobratej krvi 145 — hodinu po transfúzii 140.
Stručne povedané: pes podľahol klinickej smrti stratou všetkej krvi — a opäť sme ho oživili…
Tarabkin listuje ďalej. Počet pokusov prevýšil už tisíc. Na týchto stránkach tabuľky každý druhý stĺpec sa končí biologickou smrťou zvieraťa. Zmrznutý organizmus sa tuho bránil zásahu človeka…
Pokus číslo AZO 1312 — biologická smrť…
Pokus číslo AZO 1463 — biologická smrť…
Pokus číslo AZO 1529 —
Pes zahynul až štyri hodiny po oživení.