„Zrejme som posledný?“ opáčil.
„Áno. Zdá sa, že okrem Oula a Norberta sú tu všetci,“ odpovedala Filitra.
Axel Kerulen sa skúmavo obzeral. „El Durhám je tu?“ Jeho otázka závisia medzi prítomnými. Nik sa nehlásil.
„Spomínam si, že som ho nevidela ani v centrále,“ doložila Sagitta Frankenová.
„Ach áno,“ povedal veliteľ, „dnes v noci mal dozor…“
„Možno preto nepočul radarový poplach, asi dospáva.“ Filitra sa ho pokúsila ospravedlniť.
Navigátor na ňu priateľsky pozrel, ale rázne odmietol akékoľvek ospravedlnenie:
„Dozor v centrále mal aj Franken. Napokon dozor je jedna vec — a poplach druhá. Ak je raz vyhlásený poplach, ktorý ťažko nepočuť, všetci musia byť na svojich miestach! Durhámovo správanie, najmä ak nepoznáme príčinu, je nezodpovedné. Akoby sa už teraz staval bokom od kolektívu.“
Paro Bacos v duchu súhlasil s navigátorom, ale nechcel, aby sa spor ostro vyhrotil proti Salammovi. Napokon nik nepoznal okolnosti; robiť predčasné závery by nebolo kolegiálne, najmä teraz.
„Myslím si,“ povedal Bacos pokojne, „že Salamma je v akomsi útlme. Tak či onak, treba si overiť príčinu…“
Debatu o Salammovi prerušil mierny otras. O chvíľu bolo počuť tlmený hukot a sykot, keď čerpadlá začali vháňať vzduch do pristávacej komory.
Asi po dvoch minútach sa hermeticky uzavreté dvere otvorili a posádka sa nahrnula do miestnosti. Kjóto sa práve usilovne pretláčal vstupným otvorom rakety. Uvedomoval si, že všetci chcú čo najskôr vidieť meteoroid.
Posledným rozmachom sa vyhupol z kabíny a bez meškania odistil tesnenie kozmickej kukly. Potom siahol do priestrannej kapsy na hrudnej časti skafandra. Triumfálne zastal na pristávacej rampe a držal meteoroid vysoko nad hlavou. S trofejou v rukách pripomínal olympionika na stupni víťazov.
Meteoroid skutočne vyzeral ako malý kyjak. Ale čo sa to s ním dialo? Rovno pred očami všetkých menil farbu, až napokon celkom obelel. Príčina bola v tom, že na jeho podchladenom povrchu sa usadili vodné pary z ovzdušia pristávacej komory a v okamihu sa premenili na ľadové kryštáliky.
Niekoľkí zo zástupu načiahli k nemu ruky, aby ho vlastnoručne ohmatali. Jokohata ho však podal Sagitte. Lekárka bola uveličená a bez váhania sa dotkla bludného vesmírneho kameňa. No vzápätí preľaknuto vykríkla a prudko odtiahla ruku.
„Veď je ukrutne horúci!“ zvolala načisto zmätená a usilovne mávala rukou, aby chladením zmiernila bolesť popáleniny.
Jokohata sa od srdca smiaclass="underline"
„Omyl, Sagitta. Nie je horúci, lež chladný ako ľad, ba superľadový! Tvoje zmysly ťa oklamali.“
Prekvapenej Sagitte, ktorá točila pravou rukou ako vrtuľou, sa teraz všetci smiali. Musela sa smiať s nimi. Kjóto ju poriadne dobehol! Mala sa mať na pozore, keď jej tak preochotne podstrčil vesmírny kameň. Ako lekárka, pravdaže, dobre vedela, že nervové podnety, prenášajúce do mozgu teplotné pocity, pri „ľadovo studenom“ pocite reagujú rovnako ako pri„horúcom“. Pri náhlom prekvapení si to neuvedomila. V duchu sa zastrájala, že aj ona čosi raz vymyslí na Jokohatu!
Jokohata sa mohol pokojne dotýkať meteoroidu. Rukavice kozmického skafandra ho dokonale izolovali proti vysokým teplotám aj proti kozmickému chladu.
„O hodinu, najviac o dve,“ vysvetľoval Paro Bacos, „kyjak sa prispôsobí našej takrečeno izbovej teplote, prosto aklimatizuje sa.“
Jokohata zoskočil z rampy a teraz už celkom zblízka radradom ukazoval meteoroid okolostojacim. Vesmírny kameň, vlastne správnejšie nikloželezina, podľa chemického zloženia, ľadovatel teraz ešte rýchlejšie, pretože sa na ňom vyzrážal dych mnohých ľudí. Biela vrstva ľadových kryštálikov bola hrubá už dva až tri milimetre.
Filitra ľutovala, že sa s meteoroidom nateraz nedá nič robiť. Najradšej by ho bola zaniesla rovno do laboratória, aby preskúmala jeho chemické zloženie. Odľahlo jej, jej inštinktívny strach z vesmírnych bludárov opadával, keď videla, ako jeden z nich celkom vecne putuje dookola. Ešte pred niekoľkými desiatkami minút poslepiačky trielil kozmickou rýchlosťou po svojej odvekej trase medzi Marsom a Jupiterom, možno celé milióny rokov okolo neho nič sa nedialo; pozoroval na jednej strane vzdialený kotúč mohutného Jupitera, na druhej kotúčiky Marsu a Zeme, za nimi oslabnutý svit žeravého Slnka — a zrazu inteligentné bytosti z toho najmenšieho kotúčika, ledva na dohľad, zastavili jeho nekonečné putovanie vesmírom. Teraz bol v aklimatizovanom ovzduší umelého sveta kozmickej lode, preňho zatiaľ príliš horúcom… prirodzene, aj fyzik Bacos očividne koketoval s kozmickým kameňom. Aj on by si ho bol rád čo najskôr odniesol do svojho laboratória a dal sa skúmať jeho hmotnosť a rádioaktivitu. Dlhé stáročia učenci márne túžili po takejto možnosti. Meteoroidy, ktoré nezhoreli pri prelete zemskou atmosférou, vo väčšine sa buď nebadane zaryli do zeme, alebo, ak ich ľudia už našli, povrchová štruktúra bola zmenená nesmierne vysokými teplotami, ktoré vznikali trením o vzduch.
„Nuž ako: ostávame pri pôvodnej dohode?“ ohlásil sa veliteľ, aby ukončil improvizované stretnutie v katapultovacej komore.
Reakcia prítomných bola jednoznačná: isteže, dnes večer naisto usporiadajú slávnosť kamennej doby!
Slávnosť kamennej doby
JASKYŇA V HALE ETIKY — FILITRA A HENRY — BACOSOV „GRAVITAČNÝ“ ŽART — TRAJA ČARODEJNÍCI A ICH OBOR
V určenú hodinu chodby a priechody kozmickej lode sa zaplnili čudne odetými postavami, ktoré sa zakrádali k „jaskyni“ — hale etiky, tá sa dnes mala zmeniť na útočisko človeka doby kamennej. Väčšina postáv mala na sebe imitácie zvieracích koží.
Aj Henry Lorcester vyšiel z obytnej kabíny. Nerozhodne ostal stáť pri Filitriných dverách. Má zaklopať a sprevádzať ju do spoločenskej haly? Už po príchode na loď si všimol, že sa voči nemu správala nadmerne zdržanlivo. Keby bol lepším znalcom ženskej psychiky, bol by si uvedomil, že skutočné sympatie sa často začínajú práve nápadnou zdržanlivosťou.
Chvíľu ešte váhal, ale napokon energicky zaklopal.
Dvere sa otvorili až neočakávane rýchlo. Filitra sa takisto práve chystala opustiť kabínu. Keď zazrela Henryho, srdce jej mimovoľne zabúšilo prudšie, ale nechcela dať na sebe nič znať. V duchu si však uvedomovala, že je celkom bezradná, a to ju hnevalo. Jej občasná plachosť a bezradnosť v mnohých veciach ju už dávnejšie prenasledovali. Nahovárala si, že na obyvateľku tretieho tisícročia, a navyše kozmonautku, sa to akosi nepatrí. No boli to prejavy jej citovej bezprostrednosti a úprimnosti.
„Filitra,“ prihovoril sa jej s nádychom neistoty v hlase, „ak by vám to neprekážalo, mohli by sme ísť na slávnosť spolu…“
Trocha sa zapýrila, ale ochotne prikývla. Chvíľu stáli mlčky proti sebe. Pokúsila sa neuhnúť pred jeho pohľadom a znovu nadobudnúť istotu.
Na pleciach mala sponkou zopnuté dve kožušiny farby losa, ktoré v páse pridržiavalo nahrubo spletené kožené lano. Na bokoch, kde syntetická kožušinová pokrývka nebola zopnutá, výrazne presvitala priliehavá jahodovo-červená kombinéza z takzvanej vlnokapiláry. Čierne vlasy jemnými vlnami lemovali jej zlatohnedú tvár. Dokonalá postava práve v tomto ledabolom pravekom oblečení pôsobila oslňujúco.
„Dnes mi pripadáte drobnejšia,“ povedal Henry, potláčajúc rozpaky z pohľadu na jej krásu. Z prvého stretnutia si ju hneď zapamätal ako krásnu mulatku vyššej postavy.
Iba sa usmiala a ukázala na nohy. Čierne mokasíny, ktoré skôr pripomínali hrubšie ponožky, syntetická napodobenina kože čierneho leoparda, zahaľovali chodidlá až po členky.