Povrchný alebo nezasvätený pozorovateľ by mohol mať dojem, že na všetkých zaľahla akási stiesnenosť. Možno preto, že ich komodor vysiela do najvysunutejšieho okraja rojnice, najďalej do temných hlbín vesmíru. Nie, v tom nebola príčina. Ich sústredenosť a mlčanie, ktoré zdanlivo pôsobili dojmom stiesnenosti, spočívali v tom, že každý v duchu a sám za seba skúmal svoje vedomosti, pripravenosť na akcie, o ktorých sa toľkokrát hovorilo vo výcvikovom stredisku na Zemi.
Po chvíli sa zdvihla z kresla chemička Filitra Gómová, ktorú predsa len tiesnilo mlčanlivé ovzdušie. Prešla do rohu miestnosti, kde bola jónika, sférický koncertný klavír. Tu, opretí o štíhly biely stĺp, ktorý bol stredobodom architektonicky zladenej spoločenskej sály, so založenými rukami stáli súrodenci Frankenovci — lekárka Sagitta a kozmoradista Norbert. Bolo to ich obľúbené miesto. Počas odpočinku najradšej tu trávili čas. Ich predstavivosť vnárala sa do hlbín vesmíru. V idylickej pohode spoločenskej haly nik by nebol hádal, že loď sa rúti kozmickým priestorom rýchlosťou v zemských podmienkach nepredstaviteľnou.
Bol to svojský súrodenecký pár. Hoci Sagitta nepotrebovala ochranu svojho brata a bola rovnako samostatná ako každý člen posádky, predsa mala pri ňom osobitný pocit bezpečia a istoty. V styku s ostatnými obaja boli veľmi živí a vravní. Ak sa však vo voľnom čase stretli pri bielom stĺpe alebo vo svojich kabínach, ledva preriekli slovo. Takmer vždy sa uspokojili s touto mlčanlivou spolunáležitosťou. Tiché slovo, pohyb ruky alebo len pohľad stačili, aby si dokonale rozumeli.
Pohrúžený do myšlienok Norbert úkosom spozoroval, že k nemu ktosi pristúpil. Jeho oči sa stretli so spýtavým pohľadom tmavookej Filitry Gomovej, ktorá pochádzala z územia niekdajšej Brazílie. Norbertovi nevdojak zišlo na um, ako dávno už ľudstvo prekonalo úzke národnostné hranice a zoskupilo sa do veľkých civilizačných a kultúrnych okruhov, ako prekonalo sociálne a triedne rozdiely, vojny, zločinnosť, tvrdošijné choroby; zachovávajúc národné jazyky ako najväčšie kultúrne dedičstvo, prijalo svetový jazyk panorbiku a spojilo svoje sily do novej celovesmírnej aktivity vskutku kozmického veku.
„Co znamená skratka VSA, ktorú spomenul v závere hlásenia komodor?“ prihovorila sa celkom nenútene.
Franken ochotne prikývol. Preňho a jeho sestru Sagittu, ktorí boli už druhý raz na stíhačoch asteroidov, takéto pojmy boli celkom bežné. Okrem toho rád poskytol malú službu skromnej a sympatickej Juhoameričanke, ktorá navyše vynikala telesnou krásou kreolky.
„VSA je skratka veliteľa stíhačiek asteroidov,“ dal sa živo vysvetľovať. „Pôsobí na našej hlavnej základni na Marse. Stade riadi všetky kozmické stíhače, všetky flotily stíhačov. Včas nás vystríha pred osobitnými nebezpečenstvami, ktoré sa neraz vymykajú z rámca našich možností — napríklad pred kométami. Často nás informuje o zvýšenej aktivite na povrchu Slnka, s ktorou súvisí prudký rast množstva a intenzity rozličných nebezpečných žiarení. Jedným slovom, jeho funkcia je pre nás v mnohom životne dôležitá.“
Sagitta doplnila Norberta ďalšími podrobnosťami: „Ak sú napríklad kozmické lode bližšie k Marsu než k Zemi, veliteľská základňa obstaráva ich spojenie s domovskou planétou. Okrem toho plní funkciu retranslačnej stanice zo Zeme, vysielajúc poznatky vedy, informácie, zábavné relácie, aj funkciu kozmickej rozhlasovej pošty, zameriavajúc a zosilňujúc smerové antény do tých oblastí vesmíru, kde sa práve nachádzajú. VSA sa stará aj o to, aby v prípade havárie dostali v najkratšom čase lekársku pomoc. Kozmonautov, ktorí dlhodobejšie ochoreli, rozhodnutím VSA ešte pred vystriedaním kozmickej lode dopravia na Zem. A napokon veliteľ stíhačov asteroidov rozhoduje o štartoch kuriérnych a zásobovacích rakiet z Marsu, zo Zeme alebo z Mesiaca, ktoré podľa potreby privážajú náhradné súčiastky a výstroj.“
„Privážajú kuriérne rakety aj nové zásoby potravín, kyslíka a atómového paliva?“
„Myslím, že ani potraviny ani kyslík ešte nikdy nebolo treba dovážať,“ vysvetľovala Sagitta. „Tých má každá kozmická loď nadostač v zásobe.“ Tentoraz zasa Norbert doplňoval Sagittu: „Pokiaľ ide o jadrové palivo či takzvaný štiepny materiál, stáva sa, že pri zložitejšom a dlhšom manévrovaní flotíl sa jeho zásoba predčasne vyčerpá. Predovšetkým stíhačky asteroidov majú vysokú spotrebu energie. Ich akcie sa totiž vo väčšine prípadov nemôžu uskutočňovať bezpohonným, zotrvačným letom. Najmä v blízkosti „vesmírneho odpadu“, ako zvykli nazývať mikrometeoroidy a meteoroidy, ustavične sa striedajú rýchlosti — zrýchľovanie a spomaľovanie. Okrem toho pri odstreľovaní meteoroidov, ich ničení sústredenou paľbou laserových diel, spotrebuje sa enormné množstvo energie.“
Okolo chemičky, lekárky a kozmoradistu utvorila sa medzitým skupina poslucháčov, ktorí sa zapojili do debaty. Vyslovovali sa dohady o tom, čo ich najviac zaujímalo — kedy sa po prvý raz stretnú s meteoroidrni.
Filitra Gomová sa domnievala, že napriek moderným technickým zariadeniam budú musieť čakať celé mesiace, kým stretnú takýto vesmírny objekt. Dôvodila, že podľa počtu pravdepodobnosti stretnutie s meteoroidom je otázkou veľmi dlhého časového rozpätia. V duchu sa totiž teoretickými výpočtami utešovala. Zavše si musela priznať, že sa inštinktívne bojí takéhoto stretnutia. Navonok však usilovala sa nedávať to najavo v spoločnosti mužov, tých technických čarodejníkov a suverénov tretieho tisícročia. Jej tmavé oči sa však mimovoľne rozširovali obavami, keď počúvala názory kolegov.
Kjóto Jokohata, pochádzajúci z územia Japonska, bol pilotom malej pomocnej rakety, zvanej Kolibrík, určenej na prieskum a pohotovostné operácie. Bol jedným z kozmických nováčikov na palube štyristoosmičky, ale činorodej energie mal za dvoch skúsených kozmonautov. Primerane svojej túžbe po činoch tvrdil, že už v priebehu niekoľkých týždňov vypátrajú celý roj. Najradšej by sa bol hneď vrhol do prvého kozmického dobrodružstva.
Aby vyhovela túžbe mladého Japonca, lekárka vyhlásila, že dozaista už v najbližších dňoch môžu očakávať akciu proti meteoroidom. Pritom huncútsky pozrela na brata. Norbert pochopil a dodaclass="underline"
„Možno, že radar už v najbližších minútach zaregistruje daj akú vesmírnu črepinu!“
Jeho nápadne zdôraznené vyhlásenie všetkých rozveselilo a prepukli v srdečný smiech, v ktorom sa vybila aj posledná štipka napätia.
Filitre do smiechu nebolo. Zhrozila sa pri pomyslení, že už v najbližších chvíľach sa bude na nich rútiť jeden z bezpočetných vesmírnych bludárov, preletujúcich kozmickými rýchlosťami vzduchoprázdny priestor… Hmlisto si vedela predstaviť, akú hmotnosť a prieraznosť nadobúda aj nepatrné vesmírne teliesko pri takýchto rýchlostiach! Ak sa k tomu priráta ústretová rýchlosť ich lode, musel by ich prevŕtať ako guľka z pištole hrudku masla…
Hľadala útechu u skúseného atómového fyzika Para Bacosa otázkou, aký je jeho názor na možné stretnutie s meteoroidmi.
Bacosovi predkovia boli Maďari a jeho rodina žila dnes v juhoeurópskom kultúrnom okruhu. Patril už medzi ostrieľaných znalcov vesmíru, tretí raz sa zúčastňoval na stíhaní meteoroidov. Od toho času, čo pred ôsmimi rokmi akiste práve takáto zákerná „strela“ pripravila o život jeho najlepšieho priateľa a celú posádku výskumnej lode, pridal sa k Vesmírnej bezpečnostnej službe.
Bacos vycítil obavy mladej kozmonautky a vedel ich aj pochopiť. Nepatril k tým technokratom, čo bezmedzné verili technickej dokonalosti prístrojov tretieho tisícročia a stavali do úzadia ľudské pocity a emócie. Usúdil, že najrozumnejšie bude povedať pravdu tak, aby upokojil Filitru a nesklamal ani oduševneného Kjóta.