Princíp pasce odkopírovali z prírody. Isté drobné vodné živočíchy z rodu viacbunečných majú takéto lieviky, do ktorých si vháňajú vodu. Spolu s vodou dostáva sa do ich tela aj mikroskopická potrava. Využívajúc supravodivosť určitých kovov v podmienkach kozmického chladu blízkeho hodnotám tzv. absolútnej nuly, čiže asi dvestosedemdesiattri stupňov Celzia pod nulou, obaja učenci napájali jemnú sieťovinu lievika intenzívnymi prúdmi, ktoré vytvárali okolo nej magnetické pole. Siločiary tohto poľa mali vťahovať do lievika a potom do zúženého tunela elektricky nabité elementárne častice z okolitého vesmíru. Častice kozmického prachu boli by pre magnetické pole už priveľké a do pasce by sa nedostali. Do betónovej kocky teda prenikajú iba elementárne častice. Osobitné zariadenie, časticový separátor, oddeľuje normálne častice od antičastíc. Pre pokus nezaujímavé normálne častice sa bočným otvorom vypudzujú do vesmíru. Antičastice postupujú do vákuovej komôrky, kde ich silné mikromagnetické pole udržiava vo vznášavom bezdotykovom stave. V nijakom prípade sa nesmú zraziť s normálnym atómom, čiže nesmú sa dostať do styku ani so stenami komory, ani s atómami okolitej plynnej hmoty — to by znamenalo, že okamžite zaniknú. Po tomto výklade profesor takmer slávnostne pristúpil k radistickému pultu a signálom diaľkového ovládania aviedol do prevádzky celé zariadenie na meteoroidnej alatni.
„Priatelia,“ povedal na záver, „o dvadsaťštyri hodín aascu na krátky čas vypneme, aby sme sa presvedčili prvých výsledkoch pokusu. Predpokladám, lepšie povelané, veľmi dúfam, že potom už budeme mať nejaké častice.“
Členovia posádky sa netajili obdivom nad dômyselnou konštrukciou a zo srdca želali obom učencom, aby v ich 3asci uviazlo čo najviac antičastíc, akéhosi zrkadlového Jroťajška pozitívnych častíc.
Na druhý deň Mirsanov a Lorcester znovu odleteli na íeteoroid. S búšiacim srdcom, poistení bezpečnostným lanom pripraveným k jednomiestnym raketám nedočkavo sa náhlili k betónovej kocke. Využívali pritom magnetické topánky priťahované k meteoroidu jeho veľkým obsahom železa.
Vstupným otvorom vošli do malej stavby rozdelenej na niekoľko tesných komôrok. Iba do jednej mohli ľudia vstúpiť; v ostatných predpokladali silné rádioaktívne žiarenie.
Obaja takmer súčasne pozreli na hlavné počítadlo častíc. Žiarilo na ňom viacmiestne číslo! Hoci boli v nemotorných kozmických oblekoch, priam chlapčenský búrlivo si padli do náručia. Objatie bolo také spontánne, že ich priehľadné kukly tvrdo na seba narazili.
Lorcester sa zrazu odtrhol od Mirsanova a vstupným otvorom na betónovej kocke vystrčil hlavu v kukle, aby rádiové vlny voľnejšie unikali do priestoru. Potom vzrušene zvolal do mikrofónu vo veľkosti náprstka:
„Pokus sa vydaril! Máme registrované bilióny antičastíc!..“
Chvíľu vyčkával na odozvu.
„Srdečne a úprimne blahoželáme,“ doletel veliteľov hlas z materskej lode. „Nesmierne sa tešíme spolu s vami!“
Lorcester vtiahol hlavu späť do betónovej kocky. Počítač teda vskutku zaregistroval bilióny nárazov a vstupov antičastíc! S takýmto výsledkom ani nerátali. Pravda, tie bilióny častíc dovedna nepredstavovali ani celý miligram hmoty, ale pre vedecké účely to bol obrovský úspech. O niekoľko hodín sa správa z paluby stíhača asteroidov štyristoosem retranslačným zariadením z hlavnej základne na Marse rozletí po celej zemeguli, do všetkých kultúrnych okruhov zjednoteného ľudstva.
Obaja učenci, nesmierne šťastní a spokojní, vracali sa na loď.
Rádiomaják
DOZOR V RIADIACEJ CENTRÁLE — TRANSURÁNY VO VESMÍRE? — SKOMOLENÝ RÁDIOGRAM — ADÓNIS MLČÍ — PRISTÁTIE NA ASTEROIDE
Paro Bacos mal dozor v riadiacej centrále. Podľa zemského času bola noc, posádka vyspávala. Odpočívali aj pohonné agregáty. Kozmická loď zotrvačným letom opisovala časť kružnice pozdĺž päťstodvadsiateho slnokruhu.
Okolo jednej hodiny po polnoci sa ohlásil formax. Zažiarilo červené signálne svetielko oznamujúce poruchu.
Kabínovým rozhlasom Bacos zobudil Rádža Rajpúra. Inžinier elektroniky musel dať vec ihneď do poriadku, retože aj najmenšia porucha elektronického mozgu mohla by dať nesprávne príkazy automatickému pilotovi.
O niekoľko minút pribehol Rádž do centrály. Podľa čísla lignálneho svetla a spôsobu jeho rytmického blikania eľmi rýchlo zistil miesto poruchy. Otvoril elektronický ozog hneď vedľa panelu s tlačidlami a vošiel do vstupnej omôrky. O niekoľko minút sa jeho tvár znovu ukázala štvorcovom otvore. Kývol na Bacosa a podal mu akúsi latničku. Bol to jeden z integrovaných obvodov.
Vlásočnicové spoje platničky vyrobenej technikou tzv. veľkej integrácie, ktoré umožnili združiť desaťtisíce polovodičových súčiastok na neuveriteľne malom priestore, boli na niektorých miestach porušené nepatrnými hnedastými škvrnami. Rádž usúdil, že predošlým nedokonalým uzatvorením hermetického krytu na súčiastke sa vyzrážali vodné pary, obsiahnuté v atmosfére lode, a spôsobili chemickú reakciu, ktorá prerušila miniatúrne spojnice.
V príručnom sklade náhradných súčiastok, kde bolo všetko presne a systematicky zatriedené, Bacos vyhľadal rezervný modul a vložil ho na pôvodné miesto. Červené signálne svetielko hneď zhaslo. Elektronický mozog fungoval zasa bezchybne. Obaja kozmonauti sa ešte chvílu zhovárali a potom sa Rádž vrátil do kabíny, aby dospal zameškaný čas.
Bacos bol zasa v centrále sám. Zapojil veľkú obrazovku, aby porovnaním projekcií skontroloval kurz letu. Obraz z čelnej televíznej kamery prekryla projekcia hviezdnej mapy z diaprojektora. Obrazy sa presne zhodovali, kurz udávaný pilotronom bol teda bezchybný. Potom prepojil obrazovku na jednu z bočných kamier.
Keď mával Bacos dozor, obyčajne zapájal na ústrednú obrazovku projekciu televíznej kamery obrátenej nabok, do operačného poľa celej flotily. Aj dnes uvažoval, či uvidí v diaľke, ako stíhače z ich flotily ničia meteoroidy, ktoré sa dostali do kontrolnej oblasti.
Mal rád tieto tiché hodiny v riadiacej centrále, keď ostatní vyspávali vo svojich kabínach. Vládlo tu rozjímavé ticho sprevádzané iba tichým bzukotom formaxu.
Aj dnes pozoroval z otočného kresla veľkolepú hviezdnu panorámu. Rozjímal o tom, že pri všetkej nemennosti je vlastne vždy nová, že vžďy znovu uchvacuje svojím gigantizmom. To čierne nekonečno dokáže nekonečne upokojovať, ale aj naháňať hrôzu!..
Zdalo sa, že kozmická loď nehybne visí v prázdne. Nič neprezrádzalo, že sa vlastne rúti priestorom kozmickou rýchlosťou. Hviezdy na pozadí boli nesmierne vzdialené, takže vo vzťahu k nim loď akoby „stála na mieste“. K najbližšej z nich, Alfe, v súhvezďí Centaura, museli by preletieť štyridsaťjeden triliónov kilometrov! Svetelný lúč, letiaci rýchlosťou takmer tristotisíc kilometrov za sekundu, dostihol by ju až za štyri roky a tri mesiace.
Bacosova myseľ aj tentoraz sa mimovoľne vrátila k spomienkam na svojho najlepšieho priateľa, ktorý pred rokmi bez stopy zmizol vo vesmíre. Bol presveďčený, že posádka havarovanej loďe statočne prijala smrť ďaleko od domovskej planéty. Možno ich zastihla náhle, nič netušiacich, ale nik nemohol vylúčiť, že sa museli bezmocne prizerať nevyhnutnej katastrofe. Tu, v kozme, stačilo tak málo… Rozdrúzganá raketa, bezmocná proti príťažlivej sile ves — mírnych telies, možno sa zrútila na niektoré. Ale takisto bolo možné, že mŕtvi kozmonauti, zmrazení na kosť v havarovanej lodi, zbavenej tepla a svetla, podnes blúdia neznámymi končinami vesmíru…
Na veľkej obrazovke zažiarila v diaľke ohnivá iskierka. Bacos sa strhol z myšlienok. Iskierka sa rýchle rozrástla na guľku a napokon na ohnivý kotúč, ktorý však postupne zhasínal. Bol to nepriamy dôkaz existencie ostatných stíhačov. Jeden zrejme vypátral meteoroid a zničil ho.