„Nebudeme sa nudiť,“ povedal isto a rozvážne. „Okolo Slnka krúžia milióny a milióny malých aj veľkých úlomkov planiet. Takmer všetky sa pohybujú v priestore medzi Marsom a Jupiterom na najvysunutejšom okraji ich obletovej dráhy okolo centra našej slnečnej sústavy. Okrem toho jestvuje asi tridsaťtisíc asteroidov, z ktorých doteraz zistili asi osemtisíc, a na tých sú už umiestené výstražné rádiomajáky. Naša rojnica stíhačov prehľadáva priestor medzi oboma planétami v šírke zhruba štyridsať miliónov kilometrov. Tie dva milióny kilometrov, ktoré delia od seba jednotlivé lode, sú pod ustavičnou kontrolou radarov.
Sotva teda prejde deň, aby sme neobjavili aspoň jeden meteoroid. Takrečeno ›en passanť, pomimoidúc, bez najmenšieho ohrozenia posádky zničíme ho laserovými lúčmi. Väčšina týchto telies preletúva v rovine ekliptiky, teda v rovine obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Preto aj flotila našich stíhačov pohybuje sa v tejto rovine.“
Bacos sa trocha vychýlil z kresla, aby rozpriahnutými pažami naznačil, ako sa pohybuje kozmická flotila pri pátraní. Rád používal názornú gestikuláciu, keď dačo vysvetľoval. A takúto príležitosť si naozaj nemohol dať ujsť.
„Podľa doterajších skúseností každý za jeden až dva mesiace objaví dokonca celý roj meteoroidov. Vtedy sa celá rojnica sústredí do hustejšieho radarového a laserového záberu.“
Pri týchto slovách predpažil ruky a dlane priblížil iba na niekoľko centimetrov, aby znázornil zhustenie rojnice.
„To býva pod hviezdami riadny ohňostroj! Všetky stíhače, vzdialené od seba iba niekoľkotisíc kilometrov, ženu sa ako svorka žralokov za rojom meteoroidov a podchvíľou vystreľujú ničivé lúče z laserových diel. Zasiahnuté meteoroídy iskria a žiaria neuveriteľnými svetelnými spŕškami, ich hmota sa rozpadáva, takrečeno mení sa na rozžeravené plyny, ktoré postupne hasnú. Takouto laserovou paľbou neprejde napokon ani jeden meteoroid. Rojnica…
Ďalší výklad atómového fyzika pretrhli tri jasné údery gongu. Bol to signál pre časť členov posádky prvej zostavy pohotovostnej služby, aby urýchlene prišli do veliteľskej centrály. Tu si nacvičenými pohybmi navliekli bezpečnostné kombinézy.
Každý kozmonaut na palube stíhača, či už technik alebo vedec, mohol vykonávať službu pri hociktorom zo štyroch riadiacich pultov. Hoci elektronické a kybernetické prístroje boli schopné automaticky riadiť let, v rozhodných situáciách človek im musel dávať pokyny alebo operatívne kontrolovať ich činnosť. V pokojných fázach letu inžinieri a technici zasa pomáhali vedcom v ich výskumnej práci.
Pre Para Bacosa údery gongu znamenali, že má hneď odísť do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov. Jednou z jeho úloh bolo dozerať na celý systém vytvárania umelej gravitácie a starať sa o jeho bezporuchovú činnosť.
Po celej dĺžke kozmickej lode boli umiestené zariadenia, ktoré vytvárali umelé gravitačné pole, takže vo všetkých priestoroch pôsobila sila príťažlivosti, ktorá sa prakticky neodlišovala od zemskej. Kozmonauti sa teda mohli pohybovať v normálnych podmienkach. Pri dlhšie trvajúcich letoch mala táto okolnosť zásadný význam pre riadnu činnosť ľudského organizmu. V minulosti, pri starších raketových systémoch, gravitácia sa vytvárala odstredivou silou rotácie lode okolo pozdĺžnej osi; to v mnohom komplikovalo let. Nová metóda vytvárania umelej príťažlivosti gravitačnými generátormi mala okrem toho výhodu, že silové pole sa dalo podľa potreby regulovať alebo zvislo na pozdĺžnu os lode, alebo súbežne s ňou.
Paro Bacos teda zastával jednu z najdôležitejších funkcií v pohotovostnej službe. Preto hneď po úderoch gongu odišiel do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov.
Keď boli všetci na svojich miestach, veliteľ Kerulen oznámil program operácii. Palubný rozhlas prenášal jeho hlásenie do všetkých priestorov lode.
Najprv treba urobiť menšiu korektúru letu. Loď sa odchýlila asi desaťtisíc kilometrov od plánovaného kurzu. To, pravďa, v kozmických podmienkach nebola veľká vzdialenosť. Korektúrou sa opäť dostanú do súlaďu s rovinou ekliptiky, po ktorej sa pohybuje celá kozmická flotila. Manéver nepotrvá ani štyri minúty. Potom zamieria veľkou krivkou na páťstodvadsiaty kozmický okruh. Budú na to potrebovať dvadsať minút a štyridsaťdva sekúnd. Rýchlosť letu prispôsobia rýchlosti flotily, čiže pribrzdia zo štyridsaťpäť kilometrov za sekundu na šestnásť. V závere brzdiaceho manévru dostanú sa do blízkosti SA-417. Nadviažu rádiové spojenie a pripravia všetko na vystriedanie. Kerulen ešte doložil, že v týchto chvíľach sú vzdialení od štyristosedemnástky asi stotridsaťtisíc kilometrov.
„Aký veľký bude faktor ›g‹ a s ním súvisiaci prírastok tiaže?“ spýtal sa inžinier elektronických zariadení Rádž Rajpúr sediaci pri obrazovkách radarov.
„Faktor g nedosiahne väčšiu hodnotu než jedna celá osem, „odpovedal mu africký matematik Oulu Nikéria, ktorý obsluhoval hlavný počítač a nepretržite preratúval dráhu letu.
Letová krivka mala byť teda dostatočne veľká; nik nebude musieť použiť kreslá proti preťaženiu — ani vtedy, ak budú v činnosti brzdiace dýzy predných agregátov. Telesná váha kozmonautov, ako vyplývalo z údaja jedna celá osem, sa ani len hezdvojnásobí.
Oulu Nikéria vstal od riadiaceho pultu počítača, aby rozdelil kontrolné karty pre jednotlivých pracovníkov v centrále. Odobral ich z formaxu, ktorý ich automaticky vytláčal po každom prepočte dráhy letu. Boli na nich dlhé kolónky čísel vopred udávajúcich hodnoty, ktoré sa v určitom čase ukážu na číselníkoch prístrojov, ak sa bude manévrovanie letu odvíjať podľa optimálneho plánu. Prípadné odchýlky musí každý pracovník hneď korigovať.
Kým jednotliví službukonajúci pracovníci sa vhĺbili do štúdia čísel, veliteľ pristúpil k pilotronu. Bolo to zariadenie v podobe písmena „U“, inštalované uprostred oválneho riadiaceho centra. Na matnom povrchu, aby operátora nerušili prípadné svetelné odblesky, bolo množstvo páčok, kontaktov, tlačidiel, číselníkov a najrozmanitejších kontrolných svetiel. Okrem toho niekoľko malých obrazoviek, osciloskopy, niekoľko mikrofónov, reproduktorov a slúchadlá.
Kerulen vzal kontrolnú kartu z počítača. Z jej údajov nadiktoval automatickému pilotovi nové parametre letu. Celá operácia trvala iba niekoľko minút, a tak ju veliteľ vykonal postojačky. Pretože do začiatku manévru ostávalo ešte trocha času, pohodlne si sadol do veliteľského kresla na otvorenej strane riadiaceho pultu.
V miestnosti vládlo teraz ticho. Iba pozornejšie načúvajúcemu neušlo občasné tlmené šťuknutie alebo klipnutie nepretržite pracujúcich automatických zariadení a vytrvalé tiché bzučanie formaxu, hlavného elektronického mozgu lode, zabudovaného do zadnej steny riadiacej centrály.
Kerulen po chvíli načiahol ruku k ovládaciemu prvku. Jasné osvetlenie v miestnosti sa plynulé znížilo takmer na štvrtinu. V pološere ešte väčšmi vynikli zelené, modré a červené osvetlené číselníky pilotronu, navigačného, pohonného, radistického a radarového panelu, formaxu a laserového dela, nazývaného helikon. Z mužov v bezpečnostných kombinézach bolo vidieť iba obrysy postáv. Kerulen sa skrútol na otočnom kresle k druhému krídlu pilotronu, aby stlačil ovládacie tlačidlá veľkej centrálnej obrazovky a vonkajších televíznych kamier.
Ústredná obrazovka zaberala väčšiu časť hornej polovice čelnej steny centrály. Bola široká päť metrov a dva metre vysoká. Tlačidlovou voľbou mohla sa na ňu prepojiť hociktorá televízna kamera umiestená na bokoch lode, takisto projekcie z radarov.