— To je v poriadku, — povedala Julka.
— Budem rád, ak k nám prídete na návštevu, — povedal pytón.
— Ďakujem.
Julka sa započúvala. Ako keby sa čln vracal.
— Kde nás chcete schovať? — spýtal sa pytón.
— Chceme sa vrátiť do Moskvy.
— Do veľkého mesta?
— Niekedy je ľahšie schovať sa vo veľkom meste ako v lese.
Za nimi zaševelilo lístie. Julka sa obrátila a povedala: — Rózka, už ťa mám! Tak ty nás zase špehuješ!
Vrhla sa do kríkov. K oblohe vzlietol veľký nočný vták a zamával krídlami.
— Aj vám povolili nervy, — povedal Julke pytón. — Prepáčte, že sa do toho miešam.
— Neviete si predstaviť, aký je Rózka zákerný, — povedala Julka. — Je tu Fima.
Rýchlo!
Loďku nechali pri druhom brehu a úzkym chodníčkom sa dostali na cestu. Bolo už dosť neskoro, spoza vzdialenej zákruty vybehlo sem-tam nejaké auto, oslepilo ich reflektormi a prefrnglo okolo. Tiger sa naježil, bolo mu zima. Začal fúkať vietor.
— Budeme zastavovať nákladniaky, — povedala Julka.
— Jasné, že nie žigulíky, — uštipačne povedal Fima.
Začalo popŕchať.
— Úplne vám dôverujeme, — povedal pytón, akoby o tom chcel ubezpečiť sám seba.
— Nemáme čo stratiť, — pridal sa tiger, ktorý sedel v priekope, aby ho náhodou neosvetlili reflektory.
Keď sa zjavilo auto, idúce smerom na Moskvu, Julka zdvihla ruku a Fima, ktorý stál vedia nej, trochu cúvol. Ako na potvoru im prvý zastavil žigulík. A nie hocijaký, ale hneď auto bezpečnosti. Julka pochopila, že je to zo všetkých možností tá najhoršia až vtedy, keď žigulík prudko zabrzdil, zastal pri nej a vykukol z neho poručík, práve ten, ktorý bol v tábore. Julka nevedela, že poručík sa ponáhľa do Moskvy, aby vyhlásil pátranie po tigrovi, ktoré sa malo začať ráno. V Moskve sa mal spojiť s istým profesorom, špecialistom na tigrie zvyky, ktorý sa práve vrátil z Indie a nestačil si ešte ani kufre vybaliť.
— Čo tu robíte, deti? — spýtal sa poručík. — Poďte rýchlo do auta! V tomto lese je to nebezpečné. Zaklonil sa a otvoril zadné dvere, aby sa deťom pohodlnejšie nastupovalo. Bola to kritická situácia. Julka už aj vykročila k autu, lebo ľudia vždy poslúchnu poručíkov bezpečnosti, ktorí ich chcú uchrániť pred divými zvieratami a inými nebezpečenstvami. Všetkých zachránil Fima — v dramatických momentoch jeho mozog niekedy pracoval ako počítač.
— Ďakujeme, súdruh poručík, — povedal veselo. — Je to nedorozumenie. Mysleli sme si, že je to naše auto.
— Aké vaše auto? — začudoval sa poručík.
Julka sa odvrátila a mlčala. Teraz sa jej poručík lepšie prizrie a spozná ju.
Keby aspoň mesiac zašiel.
— Otcovo, — vysvetľoval Fima, — šiel do Stukova vymeniť rezervu. My ostatní — mama, sestra, ujo, starší brat a dedko — čakáme naňho.
— A kdeže sú mama, dedko… — V lese.
— Tak ich všetkých zavolaj z lesa von. A chytro! Dnes v lese neradno zostávať.
Ja počkám.
— Prečo neradno zostávať v lese? — nevinne sa spýtal Fima.
— Neradno, a hotovo, — odpovedal poručík, ktorý nechcel robiť paniku.
— Môžu stúpiť na zmiju.
— Aha, rozumiem, — povedal Fima. — Na zmiju.
Nenápadne zaletel pohľadom dozadu, ale zmija bola dobre ukrytá v priekope. Ale ak poručík vystúpi z auta, uvidí chrbát tigra. No vtom sa vzadu zjavili svetlá ďalšieho auta.
Fima sa rozbehol po ceste oproti autu s krikom: — Oco! Oco ide! — Našťastie auto zastalo, a to dosť ďaleko od poručíka.
Julka videla, ako k nemu Fima pribehol, strčil hlavu do okienka, potom ju vytiahol, obrátil sa k poručíkovi, ktorý stále čakal, a vykríkoclass="underline" — Všetko v poriadku! Ďakujeme!
— No dobre, — odpovedal poručík a kývol šoférovi. Žigulík vyrazil vpred. Potom Fima zamával druhému stojacemu autu, a to sa pohlo hneď za poručíkom.
Julke sa roztriasli kolená. Klesla na trávu. Fima sa k nej vrátil. Aj v tej tme bolo vidno, ako žiari, hrdý na svoju šikovnosť.
— Čo si povedal tomu vodičovi? — spýtala sa Julka.
— Nič zvláštne. Spýtal som sa ho, či táto cesta vedie do Moskvy, alebo nie. A koľko je ešte k odbočke na Stukovo. Tak mi to začal vysvetľovať. Z priekopy sa ozval trpký, ťažký vzdych.
— Čo sa stalo? — spýtala sa Julka.
— Načo je komu taký zákon, ktorý núti klamať dobrých ľudí, čo sú nám naklonení?
V galaxii je lož najťažším zločinom. Viem si predstaviť, aké muky musí trpieť Fima, keď kvôli nám klame. Nie, to nevydržím! Julka vytušila, že Fima už otvára ústa na odpoveď, a z celej sily mu stúpila na nohu.
— Čo je? — začudoval sa Fima.
— Ak im povieš, že lož nie je najstrašnejším zločinom a že ty klameš aj pre kadejaké hlúposti, stratia k nám všetku úctu. A nielen k nám, ale k celej Zemi, — zašepkala Julka.
— Aha, — povedal Fima. — Rozumiem. Ale zvládol som to perfektne, uznáš!
Julka neodpovedala. Zbadala, že sa k nim po ceste približujú dve veľké, ďaleko od seba posadené oči. Prichádzalo nákladné auto. Zastalo pri nich. Bol to furgón. Prázdny. A ochotný vziať ich do Moskvy. Šofér súhlasil s tým, aby Julka sedela v kabíne a Fima na korbe. Dokonca ani nevyliezol z kabíny, kým sa Fima a zvieratá usalašili na korbe, celou cestou vyspevoval, doviezol ich až k domu a nevzal ani peniaze.
Niekedy má človek naozaj šťastie.
08
STARÁ MAMA, NEPRIŠLA SOM SAMA
Nákladné auto zastalo pred bránou Julkinho domu.
Julka sa neponáhľala vystúpiť. Tak dlho ďakovala vodičovi, že ho úplne dojala a na rozlúčku jej daroval kalendárik s olympijským Mišom.
Ale ked zvieratá a Fima vyskočili, auto, zbavené záťaže, sa myklo a odišlo.
Fima potriasol tigrovi labu a uklonil sa pytónovi.
— Veľa šťastia, — povedal. — Nemám ísť s tebou?
— Nie, pôjdem sama.
Zvieratá ticho kráčali po schodoch, hanbili sa, vedeli, že majú pred sebou ťažkú skúšku. Trápila ich nejasná budúcnosť.
Julka zazvonila a naznačila mimozemšťanom, aby stáli bokom a predčasne sa nevytŕčali. Stará mama dlho neotvárala. V zime si zlomila nohu a odvtedy chodila o palici.
— Kto je? — ozval sa nakoniec za dverami hlas.
— To som ja, Julka.
— Julka? — stará mama zaštrkotala zámkou. — Prečo ideš tak neskoro? Dvere sa pootvorili.
Stará mama sa lepšie prizrela naozaj Julka.
— Poď dnu. Ešte som ťa nečakala. Mala si prísť pozajtra. Stalo sa niečo?
— Nič sa nestalo, stará mama, — upokojovala ju Julka. — Jednoducho som sa vrátila.
— Ničomu nerozumiem, — povedala stará mama. — Bola som presvedčená, že si v tábore. Prečo stojíš? Poď dnu, poď.
— Stará mama, prosím ťa, nezľakni sa, ani sa nenahnevaj. Priviedla som svojich priateľov. Potrebujú prenocovať.
— Hostia? — potešila sa stará mama. Tak sa nudila sama v byte, že bola ochotná prijať hocikoho.
— Stará mama, ale sľúb mi, že sa nezľakneš, — prosila Julka.
— Ja sa len tak nezľaknem, — vyhlásila stará mama. — Pozvi ich ďalej.
— A nevyženieš nás z domu?
— Ak nie sú veľmi opití, tak sľubujem, že nie, — povedala stará mama.
— Utiekli ste z tábora?