— Julka, — povedala stará mama, keď videla, že vnučka vbehla do izby.
— Neboj sa, ďalšia konzultácia nemôže byť na škodu. Vieš, že som už úplne stratila dôveru v našu obvodnú polikliniku. Zatiaľ choď pripraviť raňajky.
Julka postavila vodu na čaj a hneď sa vrátila do izby. Rýchlosť, s akou si stará mama zvykla na to, že má v dome mimozemšťanov, bola zarážajúca. Ale Julka ešte nevedela všetko.
— Môžeme, — hovoril práve tiger, keď sa Julka vrátila do izby. — Som presvedčený, že náš liek vám nezaškodí. Pravda, ak nemáte nič proti.
— Čo chcete urobiť? — spýtala sa Julka.
— Je to veľmi jednoduché, — povedal pytón. — Keď nám spravili tieto pozemské telá, vystrojili nás lekárničkou. Všeličo sa môže pritrafiť.
A táto lekárnička je vybavená práve pre pozemských obyvateľov. Sú v nej prostriedky proti popáleninám, zlomeninám, nádche…
— Čo je to za prostriedok? Tiger si prešiel labou po bruchu a ukázalo sa, že na ňom má vak ako kengura, ktorý sa však zatváral na zips.
Strčil doň labu a vytiahol niečo ako tuba, vytlačil si trochu žltej mastičky na dlaň a začal trieť starej mame koleno.
— Páli, — povedala stará mama.
— To je dobre, — poznamenal pytón.
— Výborne. A teraz si musíte chvíľu poležať.
Tiger skončil masáž, prikryl starú mamu plédom a pobral sa do kúpeľne umyť si laby, akoby celý život prežil v byte Gribkovovcov. Pri svojej veľkosti bol udivujúco šikovný a nič nerozbil.
— Julka! — ozval sa z izby hlas starej mamy. — Aké máš na dnes plány?
— Ešte neviem, — povedala Julka.
— Tak mi podaj telefón a notes. Julka priniesla všetko, dokonca ani na okuliare nezabudla.
— Ďakujem, — povedala stará mama, — teraz si vezmi zo škatuľky peniaze a choď do obchodu. Kúp štyri litre mlieka, päťdesiat vajec, chleba, no osem pecňov…
— Stará mama!
— Nie sme samy. Máme hostí. Dnes ráno som už preskúmala ich chute. Hoci sú veľmi skromní, niečo musia zjesť. Choď!
Cestou z obchodu stretla Julka, ovešaná taškami, Fimu, ktorý sa obšmietal okolo ich domu, ale netrúfal si vojsť dnu, lebo nevedel, ako dopadlo stretnutie starej mamy s mimozemšťanmi. Pomohol Julke odvliecť tašky hore a potom si spolu s mimozemšťanmi sadol k raňajkám a zjedol presne toľko ako pytón. Pytón sa v jedle krotil, zato Fima nie. Tiger pil iba mlieko. Stará mama stále ležala, Julka jej priniesla na gauč kávu a spýtala sa: — Nevymyslela si niečo?
— Čakám telefón, — odpovedala stará mama.
— Možno budeš musieť zabehnúť na jedno miesto.
— Kam, povedz?
— Počkaj, neponáhľaj sa. Vieš, že tá noha ma vôbec nebolí? Mohla by som vstať?
Kde mám palicu?
Počkajte, — do izby vkĺzol pytón, vyštveral sa na kreslo, ktoré kleslo pod jeho váhou, a skrútil sa do prstenca. — Kam sa tak ponáhľate?
Zazvonil telefón. Stará mama zdvihla slúchadlo.
— To si ty, Nikolaj? — povedala. — Tak čo si sa dozvedel?… Áno. Jasnovovci.
Výborne. Si si istý?… Kde by sme to zistili presnejšie?… Sú v Moskve?… Si presvedčený, že nie v Chabarovsku?… Ďakujem ti, Koľa. Pozdrav vnukov. Stará mama zložila slúchadlo.
— Telefonovali zo zoologickej záhrady? — spýtala sa Julka.
— V zoologickej záhrade sa nepredávajú cestovné lístky do Indie, — odpovedala stará mama. — Telefonovali mi z ministerstva kultúry. Teraz dávaj dobrý pozor, aspoň raz v živote urob to, čo ti kážu starší.
— Ja sa vždy usilujem, — vzdychla si Julka.
— Akosi to nevidno. Ale teraz pôjdeš na Kvetinový bulvár. Nájdeš tam Jasnovovcov. Práve majú skúšku. Pozrieš si ju a rozhodneš sa.
Stará mama hovorila vojenským hlasom, ktorý používala len zriedka. Cez vojnu totiž bola parašutistkou a tri razy zoskočila do nepriateľského tyla.
— Akú skúšku? — spýtal sa Fima. — V cirkuse?
Stará mama prikývla.
— Hneď som sa dovtípil, — povedal Fima. — Zišlo mi to na um ešte v noci. Veď kde žijú u nás tigre? V cirkuse.
— No a? — spýtala sa nechápavo Julka.
— Dáme mimozemšťanov do cirkusu. Budú si tam spokojne žiť, pracovať ako drezúrované zvieratá, veď kdesi žiť musia. A poviem vám, v zoologickej záhrade je to jednoducho ponižujúce.
— Ako pracovať? — vykríkol z kuchyne tiger, ktorý tam umýval riad.
— Vystupovať, — odpovedal Fima. — Chodiť na zadných labách. Zvierať krotiteľovi hlavu v papuli.
— Nikdy! — zvolal tiger. — To radšej umriem!
— Možno sa to zaobíde aj bez toho, — povedala stará mama. — Ale mnoho bude závisieť od Júlie. Skús sa najprv porozprávať s niekým z mladých Jasnovovcov, je to celá rodina krotiteľov. Spolieham sa na teba.
O polhodinu bola Julka v sprievode Fimu, ktorého sa jej nepodarilo zbaviť, pri starom cirkuse. Vysvitlo, že Fima tam nebol zbytočný, lebo práve on našiel služobný vchod, ktorý nikto nestrážil, a tak sa ocitli v chodbách, plných zápachu zvierat a zvláštnej vône cirkusu, a dostali sa k aréne, práve keď tam robotníci rozostavovali kovové mreže. A ten istý Fima sa spýtal jedného z robotníkov takým nenápadným hlasom: — Tu pracujú Jasnovovci? — že ten sa vôbec nezačudoval prítomnosti cudzieho chlapca za kulisami a odpovedaclass="underline" — Veď vidíš, že to staviame pre nich. Zadné rady sedadiel sa strácali v polotme. Julka a Fima vystúpili až ta a zhora sa dívali na prácu krotiteľov.
Najprv vošiel do arény starší muž v obyčajnom cvičebnom úbore a dal signál. Cez krytý priechod vchádzali do arény zvieratá. Šli nenáhlivo, akoby vedeli, že ich neočakáva predstavenie, ale iba skúška. Fima ich rátaclass="underline" — Tri levy, nie až tak veľa… aha, tiger, aj panter… s panterom by som teda nechcel pracovať, pantery sú veľmi zlostné. Škoda, že tigra už majú.
Do okrúhlej klietky, kde sa zvieratá lenivo usádzali na podstavce, vošla mladá žena s okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom. Chodila od jedného zvieraťa k druhému a niečo im hovorila. Muž ju sústredene pozoroval.
— Vieš, že teraz som väčšmi vzrušená ako na predstavení? — povedala Julka.
— Nemusíš sa báť, — začula zozadu hlas.
Julka sa obrátila. Za nimi sedel asi dvanásťročný chlapec s takou istou okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom ako dievčina v aréne.
— Prečo? — spýtala sa Julka opatrne.
— Má pre zvieratá cit, — povedal chlapec. — Šiesty zmysel. Otec vraví, že časom jej odovzdá číslo. Potom tam budem pracovať aj ja.
— Ty si Jasnov? — spýtala sa Julka.
— Presne tak. A ty si sem načo prišla? Si riaditeľova známa?
— Vôbec nie, — zamiešal sa Fima. — Máme tigra a chceli by sme ho dať sem.
— Buď ticho! — osopila sa naňho Julka. Ale už bolo neskoro.
— Tigra? — usmial sa mládenček. — A kdeže ho máš, vo vrecku?
— Myslíš, že klamem, však? — Fima zvýšil hlas a vstal.
— Klameš, — pokojne povedal chlapec.
— Tak ja klamem?! — skríkol Fima. Starší Jasnov povedal jednému z asistentov, ktorý stál pri klietke s pripravenou tyčou: — Valerij, pošli deti preč. Zvieratá sú nervózne.
— Fima! — Julka sa skoro rozplakala.
— Povedal, že som klamár! — Fima úplne stratil rozvahu a chcel sa vrhnúť na mladého Jasnova. A tak Valerij musel Fimu za Julkinej pomoci doslova vyniesť z hľadiska.