— Niečo iste vymysleli, — povedala Julka.
Vtom sa vrátili dievčatá z tancovačky a trkotali o všelijakých hlúpostiach.
Fima ušiel, aby ho nezbadali. Julka si ľahla do postele, nechcelo sa jej s nikým rozprávať. Tvárila sa, že spí. V skutočnosti však nespala. Vôbec sa jej nechcelo spať. Dievčatá sa pomaly utíšili, celý tábor sa ponoril do spánku, vyšiel mesiac a osvetlil postele. Zabzučal komár. Kdesi ďaleko na rieke zatrúbil parník.
Podliatina na líci ju rozbolela. Nech je ako chce, pomyslela si Julka, keby som ho zbadala, aj teraz by som ho zmastila.
— Julka, — ozval sa pod oknom hlas, tichý ako bzukot komára.
Julka si pomyslela, že sa vrátil Fima, hoci ju to dosť prekvapilo, lebo Fima bol strašný spáč. A čo ak sa Semionov rozhodol, že sa s ňou poráta? Pre istotu chvíľu počkala.
— Julka, — ozval sa hlas opäť. — Vyjdi von. Musíme sa porozprávať. Julka vyskočila z postele, ktorá našťastie stála pri okne, a vykukla von. Nebolo tam nikoho.
Vo svite mesiaca vyzerali cestičky jasné, takmer biele, po oblohe plávali riedke oblaky a všade vládlo ticho ako v pustatine.
— Kto je tu? — spýtala sa.
— Neboj sa, Julka, — prehovoril veľký ružový krík, ktorý rástol na križovatke dvoch chodníkov. — To nie je žart. Musíme sa s tebou porozprávať, ale nesmie nás nikto vidieť.
— To si ty, Semionov? — sondovala Julka.
— Nepoznáš nás, — povedal hlas. Nemáme tu nikoho okrem teba. Len ty nás pochopíš.
— Ukáž sa, — povedala Julka, — či nie si Semionov.
— Naľakáš sa, — povedal hlas.
— Teraz sa už nezľaknem ničoho, — povedala Julka úprimne. — Po tom strachu, čo som prežila, keď som si myslela, že ma vylúčia z tábora.
— Ďakujem ti, — povedal hlas. — Neostáva mi iné, len sa ti ukázať. Ale nie aby si od strachu zamdlela.
Julka ešte nikdy od strachu nezamdlela, ale taká výstraha by naľakala hocikoho.
Navyše si bola takmer istá, že to všetko je pomsta toho odporného Semionova.
Preto pocítila priam úľavu, keď sa krík začal hýbať a na striebornú cestičku sa vysúvala dlhá hrubá hadica. Nech je ako chce, Semionov to nebol.
Po cestičke sa plazil asi päťmetrový pytón, hrubý ako Julkina noha. Pri krku sa zužoval a prechádzal do širokej plochej hlavy, dlhý rozdvojený jazyk rýchlo kmital, nehybné čierne oči uprene hľadeli, akoby hypnotizovali. Pytón sa niekoľko metrov preplazil a pod jej oknom sa zvinul.
— Na zbláznenie, — zašepkala Julka, ktorá sa vyznala v zoológii, a tak vo svetle mesiaca rozoznala krajtu tigrovitú, obyvateľku trópov. Zaujímavé, že v tej chvíli ju ani tak neprekvapilo, že had rozpráva, ako to, že sa vyskytuje v tomto pásme. — Krajty tigrovité u nás nežijú, — povedala.
— Dajte pokoj, — ozval sa obrovský had. — To je úplne vylúčené. Hadovi sa otvárali ústa v rytme slov, ale jeho oči zostávali nehybné, akoby to ani nehovoril had, ale akýsi strojček v jeho vnútri.
Za Julkiným chrbtom ktosi ospalo povedaclass="underline" — Kedy už budeš ticho, Gribkovová? Julka neodpovedala a vyskočila von oknom.
Tráva, mokrá od rosy, bola studená.
— Kam pôjdeme? — zašepkala.
— Za kuchyňu, — povedal pytón. — Do kríkov.
— Tak rýchlo, — povedala Julka.
— Každú chvíľu sa môže zobudiť pes alebo strážnik.
— Ste bosá, neprechladnete? — spýtal sa pytón.
Julka neodpovedala, na prstoch sa rozbehla po cestičke, pytón sa plazil za ňou a cestou šepkaclass="underline" — Vy sa nebojíte? Ani trochu sa nebojíte?
Julka vybehla na lúčku. Čudné, ale naozaj sa vôbec nebála. Hovoriaci pytón je omnoho menej nebezpečný ako pomstychtivý Semionov, vylúčený už z dvoch škôl.
Neďaleko zavyl strážnikov pes. Pytón trochu pridal, prekízol dopredu a zmizol v kríkoch. — Sem, — povedal. — Za mnou, smelá bytosť. 'Smelá bytosť bola, pravdaže, Julka. Rozhrnula kríky a ocitla sa pred dierou v plote, ktorý oddeľoval tábor od lesa. Bolo tam tma a zima. Julka ľutovala, že sa poriadne neobliekla. Had zmizol.
— Kde ste? — zašepkala. Nikto neodpovedal.
— Načo ste ma sem zavolali? — spýtala sa Julka stiesnene.
Hrobové ticho spiaceho lesa narušil mrmot, dupot, akoby kdesi vpravo prebehol kôň. Potom sa ozval známy hlas pytóna: — Hovor po rusky. Neplaš človeka!
— Preveril si ju? — ozval sa druhý hlas. — Je sama? Nie je to pasca?
— Netáraj, — zahriakol ho pytón.
— Mali sme zázračné šťastie.
— Nie som si taký istý, — odpovedal druhý hlas. — V ľuďoch som sa už sklamal.
— Tak kde vlastne ste? — ozvala sa Julka. — Už som skoro zamrzla, a vy si tu vyjasňujete svoje vzťahy.
— Urobte krok doprava, — povedal pytón. — Tu je viac svetla. Chcel by som vás zoznámiť so svojím priateľom.
Julka poslúchla a ocitla sa na maličkej čistinke.
Uprostred nej ležal obrovský tiger, vyzeral by hrozivo, keby nemal obviazanú papuľu, akoby ho bolel zub.
02
OSUDNÁ CHYBA
— Už len ten tu chýbal, — zhíkla Julka, keď zazrela tigra. — Čo keby vás niekto videl? Na smrť by sa vystrašil.
— Doteraz to bolo vždy naopak, — chmúrne podotkol tiger. Hovoril pomaly, so zvláštnym prízvukom, nedalo sa rozumieť všetkým jeho slovám.
— Sadnite si, Julka, — povedal pytón. Julka sa obzrela a videla, že pytón sa skrútil do tuhých prstencov, takže vznikol vysoký okrúhly vankúš.
— Nebojte sa a sadnite si, — povedal.
— Zem je studená a vy ste veľmi slabo oblečená.
Julka poslúchla a sadla si na chladivú pružnú podušku.
Pytónová hlava sa jej pohojdávala pri uchu.
Zavládlo ticho.
Julka pozerala na tigra, ktorý si položil hlavu na ťažké laby a nasrdene na ňu hľadel. Priviedlo ju to do rozpakov. Nie, nemyslela si, že ju sem vylákali, aby ju zjedli, to jej ani na um nezišlo. Nenápadne sa uštipla do lakťa, lebo si myslela, že sa jej to všetko asi len sníva. Po prvé pytóny a tigre nevedia rozprávať a po druhé nežijú v okolí Moskvy. Iba ak by boli ušli zo zoologickej záhrady. Ale ani vtedy by nevedeli hovoriť. Pretože všetci mlčali, Julka sa rozhodla, že niekto musí začať rozhovor.
— Prepáčte, — obrátila sa na tigra.
— Vy ste bengálsky, alebo ussurský? Vyzeráte ako bengálsky, ale teraz je tu slabé svetlo…
— Vyzerám skôr ako vychudnutá mačka, — povedal tiger.
— To je teda pravda, — súhlasil pytón. — Ale náš hosť by sa chcel dozvedieť o nás niečo viac, však? Vtom tiger zavrel oči a robil sa, že spí.
— Máte pravdu, — Povedala Julka.
— Všetko je to také neobyčajné…
— Veru, — prikývol pytón. — Na vašom mieste by som si myslel, že ešte spím.
— Už som sa uštipla, — povedala Julka.
— Dobre ste spravili, — prikývol pytón. — Ale poďme k veci. Stalo sa nám nešťastie a potrebujeme pomoc.
— Stratili ste sa zo zoologickej záhrady? — nahlas rozmýšľala Julka.
— Ani teraz ste neuhádli. Život je vždy omnoho dramatickejší, — povedal pytón a naklonil hlavu tak, aby jej videl do očí.
Julka skrčila nohy pod seba, aby si ich trochu ohriala. Na skrútenom pytónovi sa sedelo naozaj pohodlne. Ešte keby ju niekto prikryl tigrom ako prikrývkou, hneď by zaspala.
— Prileteli sme na Zem predvčerom, — začal pytón.