Udalov odhodil udicu a rozbehol sa hore brehom. Nemôžem vedieť, či ďalší červ nezožerie aj mňa, pomyslel si. Gnec 18 mu prichádzal oproti.
— Tak čo je nového? — spýtal sa a mädlil si ruky.
— V jazere sú len červy, — povedal Udalov. — Bojím sa, že zožrali všetky ryby.
— Hlúposť, — mávol rukou Gnec 18. — Vypestujeme ich. Veľmi si želal, aby bola planéta voľná.
— Radšej vyber svoj signalizátor rozumu, — povedal Udalov. Bol zachmúrený, lebo prišiel o najlepšiu udicu s japonským vlasom.
Gnec chcel práve poslúchnuť radu svojho priateľa, keď sa nad nich prihnal čierny mrak. Zotmelo sa. Spustil sa lejak smradľavý ako pomyje. Kým dobehli do kozmickej lode, boli premoknutí do nitky a pokrytí modrinami. V daždi boli skrutky, matice, konáre, ohnuté klince a všelijaké haraburdie.
— Tvoj signalizátor už ani nepotrebujeme, — povedal Udalov, keď zatváral príklop a vyťahoval si z ucha hrdzavú skrutku. — Aj bez neho je všetko úplne jasné.
— Nie som o tom presvedčený, — povedal Gnec 18, zapol ohrievač, aby uschli, a pofŕkal Udalova kolínskou vodou. — Možno sa im nechcelo žiť v takom svinstve, tak odleteli. Ale my by sme planétu dali do poriadku. Aspoň lesy sú tu zelené.
Keď prestalo pršať, vybrali sa do lesa, ale ukázalo sa, že na stromoch niet ani stopy po listoch, zato tisíce zelených vošiek ohlodávajú kôru, chrobáky a húsenice rozožierajú kmene. Stromy boli také práchnivé, že keď Udalov náhodou do jedného z nich vrazil plecom, strom spadol a rozsypal sa na prach.
— Všimni si, — povedal Udalov a striasal zo seba práchnivinu a hmyz, — že tu niet ani vtákov. O väčších zvieratách ani nehovorím. Vtom zbadali miestneho obyvateľa. Bol to neduživý trpaslík v roztrhanom plášti prehodenom cez úzke pliecka, so špinavým vrecom v ruke. A v plynovej maske. Keď ich trpaslík zbadal, chcel sa skryť v húštine, ale nohy sa mu podlomili a sadol si na zem.
— Dobrý deň, — povedal Udalov a vystrel pred seba ruky, aby ukázal, že nemá zbraň. — Vy tu žijete?
— Tomu hovoríte život? — začudoval sa trpaslík. — To je živorenie. A vy sa nebojíte?
— Čoho by sme sa mali báť? — spýtal sa Udalov.
— Ako to čoho? Chladného vzduchu, zápachu, nákazy a beznádeje. Ste cudzinci, však?
— Máš pravdu, — povedal Gnec 18. — Hľadáme voľnú planétu. Vaša planéta sa nám zhora zapáčila. Vyzerá taká pestrofarebná a opustená.
— To je pravda, — prisvedčil trpaslík.
— Pestrofarebná, to áno. Aj opustená. Poďte radšej ku mne domov, tam sa porozprávame, lebo zas budú padať krúpy. Ešte utrpíme úraz.
Kráčali za trpaslíkom, ktorý ich viedol po cestičke, posiatej hrdzavými železami, cez čierne kaluže, v ktorých sa hmýrili pijavice, okolo pustatín, zavalených smradľavými odpadkami. Udalovovi nešlo do hlavy, že to všetko nezbadal zo vzduchu. Ale potom pochopiclass="underline" všetko pokrývala vrstva pestrofarebnej plesne a len zblízka bolo možné vidieť, aká pochmúrna a neradostná je táto krajina.
— Nijaké mestá sa nezachovali, — povedal trpaslík. — Každý žije sám. Pozval ich do pivnice kedysi velikánskeho hradu, ktorý bol teraz obrastený lišajníkmi a plesňou. Vo vnútri bolo mnoho komnát s klenbovými stropmi, ale smrad, ktorý sa všade šíril, bol neznesiteľný. Udalov sa veľmi začudoval, keď si trpaslík zložil plynovú masku a zhlboka sa nadýchol.
— Môžem si ju požičať? — spýtal sa Udalov a siahol po plynovej maske.
— Nech sa páči, vezmite si ju, nech vám padne na úžitok. A tu je ďalšia pre vášho priateľa, — odpovedal trpaslík a bezfarebnými perami naznačil úsmev. — Ste čudní ľudia. V lese, kde sa ťažko dýcha, lebo je tam veľa jedovatého kyslíka, ste sa zaobišli bez masiek, a tu nemôžete dýchať.
Mne býva od kyslíka zle. Zo susednej pivnice sa vyvalilo mračno sivého prachu, pohybovala sa v ňom nejasná postava a niečo hovorila.
— Manželka upratuje, — povedal trpaslík. — Je veľmi čistotná.
— Prepáčte, že sa vypytujem, — povedal Gnec 18, — ale prečo je vaša planéta taká zanedbaná? Stalo sa tu niečo?
— Planéta ako planéta, — odpovedal trpaslík. — Dá sa tu žiť. Sú aj horšie.
Napríklad tá vaša.
— Prečo si to myslíte?
— Keby bola dobrá, prečo by ste hľadali inú?
— Mýlite sa, — ozval sa Gnec 18, — naša planéta je čistá a usporiadaná. Má len jednu nevýhodu, je preľudnená.
— Cha-cha! — sarkasticky sa zasmial trpaslík a vytiahol si nohavice, ktoré sa mu vo švíkoch párali. — Klamete a pretvarujete sa.
— Radi by sme vám pomohli, — povedal Udalov. — Ale nevieme ako.
— Prečo by ste nám pomáhali? My sme spokojní.
Pomaly, slovo za slovom sa im podarilo vytiahnuť z nevľúdneho trpaslíka históriu jeho planéty. Kedysi nebola horšia ako iné. Pokrývali ju lesy, v jazerách plávali ryby, lietali vtáky a tak ďalej. Ale trpaslíci, ktorí obývali planétu, boli neuveriteľní individualisti. Nezaujímali sa o svoje okolie, a už vôbec nie o planétu. Vylovili ryby z jazier a nerozmýšľali o tom, čo bude ďalej, rúbali lesy a nestarali sa o to, či vyrastú nové. A ak jeden z nich vyhodil do rieky vrece hrdzavého železa, susedia sa ho usilovali predbehnúť a hneď ta každý vyvliekol po dve, po tri vrecia. Keď vyhynuli vtáky a zvieratá, rozmnožil sa škodlivý hmyz, ktorý beztrestne požieral ovocie a zeleninu. Namiesto toho, aby sa trpaslíci spojili, radšej pošliapali susedom posledné siatiny, nech je všetkým rovnako zle. Na poliach vyrástli džungle mohutnej buriny, ktorá sa nedala ani vytrhať, ani chemicky vykynožiť. Napokon prišiel deň, keď na celej planéte zostali len trpaslíci, krysy a poľnohospodárski škodcovia. Zo stromov opadli posledné listy, rieky zamorili dravé červy, ktoré požierali nečistoty a náhodných kúpajúcich sa. Ale ani to nikoho netrápilo. Každý trpaslík si pomaly privykal na nedostatok vzduchu, ba ešte sa aj tešil, že sused sa má horšie ako on.
— A zostalo vás na planéte ešte veľa? — spýtal sa Udalov, ktorého trpaslíkovo rozprávanie hlboko dojalo.
— To ma nezaujíma, — odpovedal trpaslík. — Čím menej, tým lepšie.
— Čo keby sme ich odtiaľto evakuovali? — rozmýšľal nahlas Gnec 18.
— Nie, je už neskoro. Už nemôžu ani dýchať normálny vzduch. A ako oživiť rastlinný a živočíšny svet, z ktorého nezostalo nič okrem vypchatých zvierat a spomienok?
— Vypchatých zvierat už niet, — povedal trpaslík. — Zjedli ich chrobáky. Dobre im tak.
Bolo vidno, že ho už hostia omrzeli a ledva čaká, kedy odídu. Ale zrazu ho osvietila myšlienka.
— Povedzte, nekúpili by ste našu planétu? Dám vám ju lacno. Za stravu. Budete ženu a mňa živiť, kým neumrieme.
— Nie, vašu planétu nikto nekúpi, — povedal Gnec 18. — Treba ju najprv dezinfikovať a začať evolúciu od začiatku, od jednobunkových živočíchov.