— Prečo? — začudoval sa plukovník. — Vy nechcete žiť?
— Chceme, — odpovedal Udalov zamyslene. — Rozmyslel som si to. Vyberieme si šibenicu.
— Špión, vysvetlite to, — nariadil plukovník.
— Dúfam, že máte nekvalitné povrazy, — povedal Udalov. — A že sa roztrhnú.
— Pripraviť trojitý povraz! — rozkázal plukovník. — Osobne ho skontrolujem.
Najprv na ňom obesíme toho seržanta, čo minulý týždeň kýchol na stráži.
— Vieš, — povedal Udalov Gnecovi 18, — celá táto planéta je obsadená vojakmi.
— Čože? — spýtal sa plukovník.
— Povedal som, že táto planéta je obsadená vojakmi.
— Tak ty nie si len špión, ale aj ohovárač! Naša planéta je úplne voľná.
— Ak je naozaj voľná, — povedal Gnec 18, — to je pre nás veľký objav.
— Prečo?
— Preto, lebo veľmi súrne potrebujeme voľnú planétu. Hľadáme ju už druhý týždeň.
Nemáme kde umiestniť dve miliardy ľudí.
— A kde žijú teraz? — spýtal sa plukovník.
— Teraz sú zmrazení. Gnec 18 úprimne vyrozprával plukovníkovi o svojich ťažkostiach. Udalovovi sa táto spoveď nepozdávala. Nedôveroval plukovníkovi. Od začiatku mu bolo jasné, že pod slovom voľná si každý z nich predstavuje niečo celkom iné. Ale neprerušoval priateľa, hoci sa už rozhodol, že nedovolí previezť na planétu zmrazených obyvateľov. Nepáčilo sa mu to. — Tak, — povedal plukovník, keď si vypočul Gnecovo rozprávanie. — Zaujímavé. Porozmýšľame o tom. Teraz vás odvedú do cely a ja zvolám poradu. Podzemnou chodbou ich odviedli do zamaskovaného väzenia. Po celý čas boli v dokonale zamaskovanom meste, ktoré zhora vôbec nemohli zbadať.
Po zamaskovaných uliciach chodili v šíkoch deti vo vojenských uniformách, starenky vo vojenských uniformách a dievčatá v polovojenských uniformách. Všetci sa pritom starostlivo maskovali na kríky, stromy, kamene a iné neživé predmety.
V cele, zamaskovanej v dutine starého stromu, Gnec a Udalov dlho nepobudli.
Čoskoro ich opäť odviedli na štáb, kde ich už okrem plukovníka čakali ôsmi generáli, ktorí sa až hrbili pod ťarchou zlatých šnúr a strapcov. — Predložte doklady, — prikázal poľný maršal. Udalov ukázal svoj občiansky a Gnec výskumnícky preukaz, ale generáli nevedeli čítať ani v jednom jazyku.
obracali doklady v rukách, porovnávali fotografie s ich majitelmi a tvárili sa, že sú spokojní.
— Ak neklamete, — povedal poľný maršal, — potrebujete planétu, na ktorej by vaši zmrazení krajania mohli naozaj slobodne žiť. Tak dobre, my ich prichýlime.
Celkom ste ma nepochopili, — povedal Gnec 18. V dutine stromu ho Udalov upozornil, aby bol nanajvýš opatrný. — Potrebujeme planétu, na ktorej by neboli ľudia.
— Správne, — povedal generálporučík. — Ľudí máme málo. Pre všetkých vašich krajanov sa nájde práca. Všetkých využijeme.
— Ako ich využijete?
— Na obranu slobody. Teraz máme prímerie, dôkladne sme sa zamaskovali aj my, aj naši protivníci, tí úbohí naf úkanci a podlí zradcovia. Aj im, aj nám totiž zostalo málo vojakov a materské škôlky nám ešte nestihli vychovať dôstojnú náhradu. Rátame s každým človekom. Máme viac kanónov ako delostrelcov, viac lietadiel ako letcov, chýbajú nám robotníci v továrňach na náboje a pušný prach.
Ak nám predáte svojich krajanov, za každého vám dobre zaplatíme. Za starcov a stareny jeden náboj, za ženy celú nábojnicu a za zdravých mužov a chlapcov nám nebude ľúto dať ani pušky.
— Ale my nepotrebujeme náboje a pušky, — povedal Gnec 18.
— Hlúposť, — odsekol poľný maršal. — Chcete vyhnať cenu. Pušky a náboje potrebujú všetci. Teraz ich máme nazvyš, preto sa o ne veľkodušne podelíme s našimi spojencami.
— Nie, v nijakom prípade, — povedal Gnec 18. — Ako ste si mohli myslieť, že vám poskytneme našich ľudí ako potravu pre kanóny! Pusťte nás!
— Nie, nie, holúbkovia, — povedal poľný maršal. — Od nás nikam neodí-dete.
Budete sedieť vo väzení o chlebe a vode dovtedy, kým nepristanete na naše spravodlivé a oprávnené požiadavky.
— Nemyslite si, že sa vám to prepečie, — nahneval sa Gnec 18. — Nájdu nás a vás kruto potrestajú.
— Nenájdu, — odsekol generál. — V kamufláži sme najväčší majstri na svete.
Strávili ste u nás pol dňa a nevšimli ste si ani obyčajných brancov, ktorí sa skrývali hneď vedľa vás.
Predstavte si, akí hrdí budete o pol roka na svojich krajanov, ktorí sa stanú rovnakými majstrami“ v kamufláži.
— Nie, neprehovárajte nás, odchádzame.
— Nie sme takí naivní, — zachechtal sa generál. — Prepustíme vás, a vy hneď prebehnete k našim nepriateľom. Nemyslite si, že vám dajú viac.
— Nikam neprebehneme.
Ale generál ich už nepočúval. Obrátil sa k plukovníkovi a povedaclass="underline" — Zamaskujte ich tak, aby ich ani vlastná mater nespoznala. A pripravte sa na výsluch ôsmeho stupňa. Opäť ich priviedli do bútľavého stromu. Ale tentoraz postavili do predizby kotol, v ktorom vrela smola, a na kopu nahádzali železné mučidlá. — Keby sme vydržali do tmy, potom by sme ušli, — povedal Gnec 18, ktorý si myslel, že sa od generálov dá utiecť. Ale Udalov sa na to pozeral triezvejšie.
— To sa nám nepodarí. Zostáva nám len vojnová lesť.
— Nie, to je bezcharakterné, — namietol Gnec 18. — To nedovolím. Udalov mávol rukou a rozhodol sa, že si trochu pospí. Nieje nič horšie, než sedieť a pozerať sa, ako pripravujú pre teba mučidlá.
Zobudil ho Gnec.
— Kornelij, som zhrozený, — zašepkal. — Súhlasím so všetkým, len ma zachráň.
— Čo sa stalo? — spýtal sa ospanlivo Udalov, ktorému sa snívalo, že sa už vrátil z dovolenky a rozpráva o rôznych planétach svojim susedom, ktorí mu neveria ani slovo. Nakoniec sa ukázalo, že to bol prorocký sen.
— Pozri sa von, — povedal mu Gnec. Udalov vykukol z bútľavého stromu a jeho očiam sa naskytol hrozný pohľad. Na námestí dokonale zamaskovanom sieťami a listami stromov už postavili šibenicu a škripec, porozkladali štipce, ihlice, koly a ďalšie hrozné veci. V kotle vrela smola a kat v červenej rovnošate, zamaskovaný na rozkvitnutý ružový krík, miešal smolu medenou naberačkou.
— Dobre, — povedal Udalov a pretrel si oči. — Pomôžem. Ale ty ani nemukni. Nech by si počul čokoľvek, neprotireč mi a nepochybuj o mojich priateľských úmysloch.
— Ďakujem ti, priateľ, — povedal Gnec 18.
— Neďakuj, — odpovedal Udalov. — Možno z toho nič nebude. Vykukol z bútľavého stromu a proti všetkým pravidlám maskovania zakričaclass="underline" — Okamžite ma odveďte na výsluch ku generálovi!
— Tichšie! — rozčúlil sa kat, ktorý sa až roztriasol pri takom porušení kamufláže. — Nerev, lebo nás prezradíš. Dostal som príkaz podrobiť vás prvej fáze mučenia, a keď sa trochu obmäkčíte, vrátiť vás na výsluch.
— Hej! — skríkol Udalov ešte hlasnejšie. — Mám mimoriadne dôležité informácie.
Nato sa niekoľko susedných kríkov a pňov zdvihlo a zmenili sa na nižších dôstojníkov. Odviedli zajatcov na štáb bez ohľadu na hundranie a vyhrážky kata, ktorý prišiel o svoju obľúbenú prácu. Generáli sedeli za stolom, spomínali na minulé vojny a popíjali domáci alkoholický nápoj, ktorý prenikavo rozvoniaval.
— Už? — zvolal poľný maršal. — Nevidím nijaké stopy po mučení.
— Nestihli sme ani začať, a už sa vzdali, — odpovedali nižší dôstojníci.