— Už mi je to jasné, — povedal Udalov. — Otrava umením.
— Takže vaša planéta nie je volná? — spýtal sa Gnec 18.
— Je voľná každý deň od siedmej do desiatej, — odpovedal starec.
— V tom čase tu nenájdete ani jedného človeka. Aj nemocnice a pôrodnice odchádzajú do minulosti. Keď sa vrátili na kozmickú loď, vznikol spor. Gnec 18 chcel okamžite odletieť, lebo na tejto planéte viac nemali čo robiť. Ale Udalov mu protirečiclass="underline" — Koniec koncov mám dovolenku. A nezažil som nijakú zábavu. Na Zemi by som si bol aspoň zo dva razy zašiel do kina. Namiesto toho tu musím bojovať proti čiernym vojvodcom, utekať z väzení a pozerať sa na mučidlá. Je to spravodlivé?
— Ale moji krajania čakajú.
— Jeden deň ešte počkajú.
Vtom Artur nečakane chytil stranu Udalovovi: — Aj ja by som sa chcel vrátiť o rok späť a vypočuť si Kavaliju Čuch. Posledné roky som strávil v lese zamaskovaný za kvetinový záhon. Veľmi by som si chcel užiť trochu umenia.
Gnec pochopil, že je v menšine, a ustúpil. Začal čítať príručku o chladničkách, aby nezaostal vo svojom odbore.
Na druhý deň podvečer sa Udalov a Artur prezliekli, učesali a vybrali k starostovi, ktorý ich už čakal. Rozdal im vreckové stroje času a ponúkol ich, aby si sadli do pripravených kresiel. Po uliciach sa náhlili ľudia, každý chcel urýchlene ukončiť svoju prácu, aby stihol dôjsť k ďalekozoru, ktorý nebol nič iné ako najobyčajnejší farebný televízor.
— Vaše nadšenie spevom má aj svoje záporné stránky, — povedal Udalov starostovi. — Ako pracovník mestskej správy musím konštatovať, že mesto je v dosť zanedbanom stave. Láska k umeniu je, prirodzene, veľmi ušľachtilá.
Napríklad my vozíme na kozmickej lodi smaragdovú sochu v životnej veľkosti. Ale ak prekročí rozumnú mieru, tak…
— Ticho, — povedal starosta. — Už sa to začína.
Stlačili gombíky na strojčekoch času a preniesli sa o rok späť, do omnoho upravenejšieho a čistejšieho mesta. Vtom sa Udalov tak začudoval, ako už dávno nie. V izbe sedeli na stoličkách ešte jeden starosta a ešte jedna starostova žena. Starosta sa zvítal so svojím dvojníkom a pobozkal ruku svojej druhej žene.
A druhý starosta pobozkal ženu prvého starostu.
— Ja sa zbláznim, — zašepkal Artur.
— Som zocelený vojnou, videl som už všeličo, ale toto ešte nie.
— Nevšímajte si to, — povedal prvý starosta. — Ani ja som si na to najprv nemohol zvyknúť. Ale teraz si to už takmer nevšímam. Aj to som ja. Druhý starosta prikývol.
— Veď už pred rokom som sedel v tejto izbe a pozeral ďalekozor. Tak tu sedím. A o rok som si zas sadol k ďalekozoru. Preto tu sedím dva razy. Je to také nepochopiteľné?
— Aha, — povedal Udalov a už sa viac nevypytoval.
A tak tam sedeli Artur, Udalov, dvaja starostovia a ich dve ženy. Vtom sa rozsvietila veľká televízna obrazovka a o desať minút si už Udalov ani nespomenul na zvláštnosti toho večera.
Kavalija Čuch sa nevyznačovala ani pozoruhodnou krásou, ani driečnosťou. Bola to skromná žena zo súhvezdia Aldebarana. Ale ukázalo sa, že je to veľká speváčka a herečka. Jej umenie bolo také uchvacujúce, strhujúce a povznášajúce, že keď sa Udalov cez prestávku spamätal, úprimne ľutoval, že Kavaliju nepočuli jeho susedia z Veľkého Gusliara a zaťatý, racionálny Gnec 18, ktorý si v kozmickej lodi čítal príručku o chladiarenských zariadeniach, lebo obyvatelia jeho planéty pod ťarchou obrovskej zodpovednosti pred predkami pokladajú umenie za neprípustnú rozkoš.
Po koncerte Udalov tlieskal spolu s ostatnými divákmi a kričaclass="underline" Opakovať! Cítil, akoby sa vznášal na mohutných vlnách hudby. A keď sa koncert skončil, zažalo sa svetlo a rozlúčili sa so starostom, ktorý ostával v minulom roku, všetci videli, že Artur má v očiach slzy.
Pred starostovým domom sa už zhŕkol dav. Všetci boli zvedaví, či sa hosťom koncert páčil. Udalov pred nich predstúpil ako prvý. Zdvihol zopäté ruky nad hlavu a povedaclass="underline" — Ďakujem vám, priatelia, poskytli ste mi nezabudnuteľný zážitok.
— Len to? — obyvatelia mesta boli pobúrení. — Neostanete tu s nami, aby ste každý deň odchádzali do minulosti a opäť prežívali sladké okamihy?
— Rád by som, — povedal Udalov.
— Ale mám povinnosti. Musím nájsť voľnú planétu. Dve miliardy ľudí čakajú na moju pomoc. Okrem toho sa mi čoskoro skončí dovolenka.
— Ale ja zostanem! — zvolal Artur. — Bol som generálom na ukrutnej planéte a bol som zamaskovaný za kvetinový záhon. Ale teraz som pochopil, v čom je zmysel života. Zostanem. Všetci skríkli bravó a zatlieskali. Len Udalov zostal pokojný.
Neschvaľoval prílišné nadšenie Kavalijou Čuch. Áno, je to vynikajúca speváčka, ale život ide ďalej. Nehádal sa s Arturom, len mu povedaclass="underline" — Dobre, zostaň. Ale odprevaď ma na kozmickú loď. Kým sa rozlúčime, musíme sa ešte o niečom porozprávať.
Artur ochotne súhlasil. Bol Udalovovi zaviazaný. Rýchlo prišli ku kozmickej lodi. Udalov mlčal a Artur sa vyjadroval citoslovcami: — Je… Ach… No… Veru tak… Áno-o-o!
Gnec 18 ešte vždy čítal príručku a nechtom si v nej podčiarkoval dôležité miesta.
— Tak ako? — spýtal sa. — Môžeme letieť?
— Ja ostávam, — povedal Artur. — Bolo to neopísateľné.
Gnec sa naňho udivene pozrel. Udalov sa rozohnal a z celej sily udrel Artura do brady. Artur padol ako podťatý.
— Zavri príklop! — zvolal Udalov Gnecovi. — Okamžite štartujeme. Gnec poslúchol, ale zakričal za Udalovom, ktorý sa ponáhľal k riadiacemu pultu: — Bolo to od teba veľmi necivilizované. V kultúrnej galaxii sa to nerobí.
— Ešte mi bude ďakovať, — odpovedal Udalov a dal pokyn na štart. Potom priviazal Artura ku kreslu, aby veľmi nerebeloval, keď sa preberie. Urobil s ním to, čo starovekí moreplavci s Odyseom, keď chcel skočiť do mora, zvábený spevom sirén.
— Ľudia, ktorí nerobia nič iné, len počúvajú hudbu, — poučil Gneca 18, — pomaly degenerujú. Mám obavy o osud tejto planéty. A Artur sa musí ešte veľa učiť, aby sa stal plnoprávnym členom galaxie.
Okrem toho mal Udalov s Arturom svoje plány.
07
ŠIESTA, POSLEDNÁ PLANÉTA
Keď sa Artur prebral, bolo to hrozné. Aspoň dve hodiny v kresle vyčíňal.
Nakoniec sa Udalovovi podarilo presvedčiť ho, že ak bude trvať na svojom rozhodnutí každý večer počúvať ten istý koncert, na spiatočnej ceste ho prepustí. Nato sa Artur trochu upokojil, hoci bol stále namosúrený a hovoril o znásilňovaní osobnosti, čo svedčilo o pokroku v jeho myslení. Dni vo vesmíre sa pomaly vliekli. Cestou stretávali planéty metánové, bezvzdušné, pokryté ladom aj žeravé, planéty obývané vyspelými civilizáciami aj mladými civilizáciami. Ale keď už Udalovovi zostávalo len šesť dní dovolenky a s hrôzou si uvedomil, že sa bude musieť vrátiť domov, hoci nesplnil, čo si zaumienil, zbadali ešte jednu planétu.
Vznášali sa nad ňou jasné oblaky, vrhali ľahké tiene na jazerá, rieky a borovicové háje. Nikde ani jediného mesta, ani jedinej dediny. Ako neobývaný ostrov.
— Zdá sa, že teraz je všetko, ako má byť, — povedal Udalov, keď vyšiel z kozmickej lode a usadil sa na tráve.
— Poznač si súradnice a daj sa do práce.