Je vám to jasné?
Generáli a vojaci boli ohromení, ale neverili mu.
— Tak to urobíme ináč, — povedal Udalov. — Tí, čo chcú, môžu ísť s Arturom a Gnecom 18 dnu. Ale buďte opatrní, aby vás nezajali. A my ostatní vás tu počkáme.
Tak aj urobili. Kým sa časť návštevníkov pod Arturovou ochranou predierala tmavými chodbami, ostatní sa bavili s Udalovom o živote na iných planétach a o aktuálnych otázkach. Udalov mal radosť, že medzi jeho poslucháčmi boli väčšinou vojaci, ktorí sa tešili, že sa nemusia maskovať a môžu sa spokojne vyhrievať na slniečku.
Kým sa výletníci vrátili z exkurzie, Udalov stihol skoro úplne zagitovať vojakov ako baltickí námorníci počas revolúcie kozákov. Vojaci sa skamarátili a už diskutovali o mierových plánoch.
Výletníci sa vrátili z podzemia zachmúrení a otrasení tým, čo videli.
— To je neuveriteľné, — povedal generálporučík, ktorý nadával Arturovi do dezertérov. — S tým treba skoncovať. Hanbíme sa za našich rozumných bratov.
— Preč s maskovaním! Nech žije mier! — zvolal jeden z vojakov, ktorí zostali s Udalovom.
— Asi máte pravdu, — odpovedal vojakovi generálporučík, ktorý by sa s ním ešte včera nebol dal ani do reči. Artur podišiel k Udalovovi a vzrušene mu zašepkal do ucha, že im zmizol poľný maršal. Skryl sa v tme a ušiel k veliteľom podzemného mesta.
— To je zle, — poznamenal Udalov, ale ovládol sa.
Generáli nasledovali príklad vojakov a zhadzovali zo seba maskovacie plášte.
Vtom si aj ostatní všimli, že chýba poľný maršal.
— Zablúdil? — spýtal sa generálporučík.
— Nie, — čestne odpovedal Udalov.
— Myslím, že ušiel. Preňho okrem vojny nič iné nemá zmysel. Preto sa chce spojiť s podzemnými militaristami.
— To nemôžeme dovoliť, — povedal jeden vojak.
— Počkajte, nejde o to, — zastavil ho Udalov. — Myslím, že som mnohých z vás presvedčil. Ale nesmieme myslieť len na seba. Podzemní obyvatelia vymrú, ak im nepomôžeme. Presvedčiť ich, aby vyšli von, nedokážeme ani podobrotky, ani pozlotky. Boja sa denného svetla a odvykli si od čerstvého vzduchu. Ale ani tamdole ich nemôžeme nechať.
— Musíme ich prinútiť vyjsť von. Násilím, — povedal generálporučík.
— Ale nás je len hŕstka, a oni majú aj políciu.
Všetci sa odmlčali.
— Napokon, — poznamenal Artur, — poľný maršal ich už iste upozornil a teraz sa pripravujú na obranu.
— Potrebujem dobrovoľníkov, — vyhlásil Udalov.
Vystúpilo desať vojakov a päť generálov.
— Výborne. Ostatní tu budú čakať na evakuantov.
— Ale čo chcete robiť? — spýtal sa generálporučík.
— Prenikneme na najnižšie podlažie a zamoríme ho veľmi smradľavým, odporným omamným plynom. Náhodou som našiel na kozmickej lodi bomby. Boli určené na odpudzovanie dravej zveri. Plyn sa bude šíriť podzemím a jeho obyvatelia budú nútení ustupovať, až kým sa nedostanú von. My pôjdeme za nimi, a ak starci alebo chorí nebudú vládať ísť sami, pomôžeme im.
Udalov otvoril kufrík a vybral z neho pripravené bomby, plynové masky pre výsadkárov a veľký balík obložených chlebíkov.
Všetci sa najedli, lebo mali pred sebou dlhú operáciu, a generálporučík povedal tak, aby ho všetci počuli: — Kornelij Ivanovič je vynikajúci stratég.
Udalov sa začervenal, ale nepovedal nič.
Operácia prebehla podľa plánu. Osem hodín museli dobrovoľníci postupovať za plynovou vlnou po tuneloch a chodbách, vystupovať z poschodia na poschodie a tlačiť pred sebou zaostávajúcich. Polícia bola dezorganizovaná a nedokázala sa postaviť na odpor. Po piatich hodinách vyšli z podzemia prví obyvatelia s očami prižmúrenými pred slabým podvečerným svetlom a omámení čerstvým vzduchom. Vojaci ich vítali a upokojovali.
Udalov vyliezol z podzemia posledný. Hnal pred sebou poľného maršala a Veliteľa číslo 1. Kládli odpor, nechceli sa vzdať, preto ich museli na noc zviazať.
A ráno na prvom zhromaždení obyvateľov oboch planét sa uzniesli, že niet cesty späť, že vojna na jednej planéte a podzemné zajatie na druhej sa zásluhou neúnavného človeka zo Zeme skončili. Len poľný maršal a Veliteľ číslo 1 sa vyjadrili, že sa nemôžu prispôsobiť novým podmienkam. Nato ich poddaní vyhlásili, že nechcú s nimi žiť.
— Dobre, — povedal Udalov. — Už viem, ako ich zamestnáme. Budeme ich prevychovávať prácou.
— Povedzte ako, Kornelij Ivanovič, — prosili ho.
— Viem o jednej planéte, — povedal Udalov. — Už dlhšie ma trápi jej osud. Jej obyvatelia sa správali veľmi nerozumne a načisto ju spustošili. Bude tam treba urobiť kus práce, kým sa ju podarí očistiť a ako-tak upraviť pre normálny život.
Na spiatočnej ceste sa chcem zastaviť v kozmickom truste čistiacich zariadení. Samozrejme, dajú nám techniku a poskytnú nejaké pracovné sily. Ale nikdy nemajú dosť ľudí. Všetci chcú byť alebo kozmonautmi, alebo lekármi, alebo spevákmi. Myslím, že pre prevýchovu generála a veliteľa bude užitočné, ak si trochu popracujú v asanačnom parku celogalaktického významu. A pritom získajú užitočnú špecializáciu.
Všetci schválili Udalovov návrh, len budúci asanační pracovníci si nechali svoj názor pre seba. V tú poslednú noc pred návratom domov Udalov nespal. Mal mnoho práce. Deti plakali, starci a starenky, nezvyknutí na svieži vzduch, stonali.
Pred úsvitom, keď vojaci a generáli balili veci a nastupovali na kozmickú loď — ponáhľali sa domov vyhlásiť mier a upratať maskovacie siete — Udalov sa náhodou zrazil s Arturom. — Tak čo? — spýtal sa. — Teba vyhodíme niekde blízko televízora?
Iste sa už nemôžeš dočkať tej sladkej chvíle.
— Kde? — nepochopil hneď Artur. — Nie, musím sa vrátiť domov. Čaká ma práca.
— Dobre, — povedal Udalov. — Zato ti sľúbim, že ak stretnem Kavaliju Čuch, pozvem ju koncertovať na tvoju planétu.
— Ďakujem ti, Kornelij Ivanovič, — povedal Artur precítene.
— A ešte niečo, — spomenul si Udalov. — Na kozmickej lodi máme vzácnu sochu.
Musíme ju vrátiť.
— V nijakom prípade! — odporoval Artur. — Je to skromný dar vzácnemu človeku a vynikajúcemu organizátorovi od obyvateľov našej planéty. Neodmietajte, Kornelij Ivanovič. Kornelij úprimne ľutoval, že to nepočujú kolegovia z mestského výboru, ktorí mu často vyčítali nedostatok organizačných schopností. A čo, pomyslel si, možno sú pre mňa pomery na Zemi príliš malé. A tieto úlohy boli akurát. V duchu sa usmial.
09
ZÁVER
Keď odviezli domov vojakov a generálov, rozlúčili sa s Arturom, Gnec 18 vysadil Udalova na medzihviezdnom kozmodróme v Silarii. Odtiaľ mala na druhý deň letieť smerom na slnečnú sústavu dopravná kozmická loď. Poletí niekoľko parsekov od Zeme a kapitán sľúbil, že Udalovovi poskytne pristávací čln. Gnec 18 sa ponáhľal s dobrými správami domov. Na rozlúčku dlho stískal Udalovovi ruku, sľuboval, že priletí, len čo bude môcť, a veľmi ľutoval, že mu nemá čo darovať na pamiatku.
Potom si odrazu spomenul.
— Vezmi si, — povedal, — iste sa ti v budúcnosti zíde. Podal Udalovovi signalizátor rozumu.
Udalov sa najprv zdráhal, nechcel si vziať takú vzácnu vec, ale napokon pristal.
Možno sa mi naozaj zíde, pomyslel si.
Objali sa. Gnec pozval Udalova, aby ho prišiel na budúcu dovolenku navštíviť a s potmehúdskym úsmevom vyjadril nádej, že Udalovovi možno niekde postavia pamätník. Potom Gnec 18 odletel a Udalov zostal sám. Do odletu mal ešte hodinu času, a tak si mohol vypiť šálku kávy a kúpiť synovi Maximovi suvenír. Maxim sa už iste vyliečil z mumpsu a Xénia sa oňho trápi, veď ktorá rybačka trvá celý mesiac? Určite žiarli a možno to už ohlásila aj na bezpečnosti.