Julka s Fimom stáli bokom. Julka povedala Fimovi: — Teraz je ti už, dúfam, jasné, že mimozemšťanov nájdu.
— Ale čo môžeme robiť?
Julka si premerala Fimu pohŕdavým pohľadom a spýtala sa: — Zabudol si, že sme im sľúbili pomoc?
— Áno, sľúbili, — neopatrne súhlasil Fima. Julka sa od neho odvrátila, ale nestihla odísť, lebo šiel k nej poručík vedený usmievajúcim sa Rózkom.
Zapadajúce slnko sa mu odrážalo v okuliaroch.
— Ty si pionierka Gribkovová? — spýtal sa poručík. — Tuto tvoj spolužiak v okuliaroch tvrdí, že si videla dravca a vieš, kde sa skrýva, ale z nevysvetliteľných dôvodov o tom nechceš nič povedať.
Julka vysoko zdvihla obočie.
— Prečo? — začudovala sa.
— Naozaj, prečo? — poručík sa obrátil na Rózku.
— Majú na to svoje dôvody, — povedal Rózka.
— Je zbláznená do zvierat, — podporil Rózku Semionov. — Včera sa na mňa vrhla kvôli mačke, dokonca ma poranila.
— Poranila? — poručík pozrel na Semionova, ale okrem škrabanca na líci zalepeného náplasťou iné zranenia nevidel.
— Chcete povedať, že je bláznivá, alebo čo? — nahlas sa spýtal Fima Korolev. — Chodíme spolu do triedy, ale nikdy som nevidel, žeby sa kamarátila s krokodílom.
— Hovorili sme o tigrovi, — povedal poručík a zrejme si pomyslel, že v tom nie je veľký rozdiel. Kto sa kamaráti s tigrom, skamaráti sa aj s krokodílom. Poručík sa zrazu usmial — koniec koncov pred sebou mal krehké desať až dvanásťročné dievčatko, ktoré nemohol podozrievať, že by ukrývalo tigre.
— Výborne, — uzavrel poručík. — Ďakujem vám za pomoc. Semionichin, vezmi Akbara, ideme. A ty, — ukázal na Rózku, — ak sa nebojíš, mohol by si ísť s nami a ukázať nám presne miesto, kde si to zviera videl.
— Aj ja som ho videl, — rýchlo sa ponúkol Semionov.
— Stačí nám jeden, — povedal poručík. — Čím menej ľudí sa bude motať po lese, tým lepšie.
— Správne, — povedal riaditeľ, — pôjdem s vami ja. Nemám právo pustiť ta pioniera z tábora. Poručík prikývol.
Chápal riaditeľa. Aby ho upokojil, tľapol dlaňou po puzdre revolvera.
— Súhlasím, — povedal tichý Rózka, — aby miesto mňa šiel Semionov. Pozná to tam lepšie. Ja som nemal okuliare.
— Ďakujem ti, si ozajstný kamarát, — povedal odvážny, ale hlúpy Semionov, ktorý si myslel, že Rózka sa vzdal cesty kvôli nemu.
Rózka skromne sklonil hlavu. Fima, ktorý všetko pochopil, vyprskol smiechom.
Rózka to začul a zlostne sa pozrel na Fimu a na Julku. Vtom si na niečo spomenul. S pohľadom upretým na Julkine nohy povedal ticho, ale tak, aby ho poručík počuclass="underline" — Radím vám, aby ste sa pozreli aj na ostrov, je tam stará stodola.
— Prečo? — spýtal sa poručík.
— Je tam… — Rózka sa na sekundu zamyslel a pokračoval nevinne: — V okolí ostrova je zvláštne čierne bahno. A v stopách tigra, ktoré som videl, bolo také isté bahno.
Julka pochopila, že pozorný Rózka nadarmo nepozeral na jej nohy, keď sa vrátila od rieky. Rozbúchalo sa jej srdce.
— Pozrieme sa ta, — povedal poručík. — Poďme, čoskoro bude tma. Rózka ich odprevadil k bráne tábora a rýchlo zmizol, nechcel sa stretnúť s Julkou. Svoje už vykonal.
— Čo teraz? — spýtal sa Fima, ktorý pochopil, že situácia sa skomplikovala.
— Treba ich varovať, — povedala Julka. — Ostaň tu, ja ta zabehnem. Zadrž Stepanyča. Vidíš, ako striehne, aby nikto neušiel.
Julka sa rozbehla ku kuchyni. A odtiaľ k diere v plote. Ale na nešťastie podcenila Rózku. Už-už by bola zmizla v kríkoch, keď za sebou začula hlas vedúcej Leny.
— Gribkovová! Julka!Stoj! Julka sa obrátila. Lena bežala k nej a za jej chrbtom sa usmieval Rózka. Tak predsa sa dovtípil, vyšpehoval ju. Keby chcela utiecť, telocvikár by ju dobehol. To je isté. Už počul hlasy a beží k nim. Za ním zmätený Fima. A ďalšie deti.
— Zabudla som si v lese tenisky, hneď pri plote, — povedala Julka. — Chcela som si ísť po ne.
— Vieš predsa, že sú tam tigre! — zvolala Lena.
— Je to možné, aby ste vy, dospelá, naozaj verili tomu, že tu žijú tigre? — spýtala sa Julka a hľadela Lene do očí.
— Nejde o to… — zarazila sa Lena.
— Gribkovová chcela varovať tigra, — povedal Rózka. — Sú dohovorení.
— Rozov, čo sú to za hlúposti… — Lena sa zmiatla, ale silno držala Julku za ruku a vliekla ju späť do chatky. Stepanyč pozoroval túto scénu a neodišiel, kým vedúca s neposlušnou pionierkou nezmizla z nebezpečnej zóny.
Všetci venovali pozornosť Julke, a tak sa Fimovi naskytla príležitosť na hrdinský čin. Využil chvíľu, keď všetci zašli za roh kuchyne, prikrčil sa a rozbehol k plotu. Preletel pomedzi kríky a prešmykol sa do lesa. Ani Rózka si nevšimol, kedy sa tučniak prehnal pomedzi liesky. Najväčšmi zo všetkého sa Fima bál, že ho vyňuchá stopovací pes a bude ho pokladať za tigra. To sa, našťastie, nestalo. A keď sa o hodinu šťastne vrátil do tábora, za pódiom našiel zachmúrenú Julku so slzami v očiach.
— Kde si bol? — spýtala sa ho. — Je po všetkom. A ty si sa v takej chvíli kamsi zašil. Iste si maškrtil v kuchyni. Inokedy by sa bol Fima smrteľne urazil. Ale teraz bol takým hrdinom, že sa len zhovievavo usmial, ako poľovník, ktorý zabil medveďa pred očami chlapca s gumipuškou.
— Bol som tam, — povedal.
— Ako? Ty si to dokázal?
— Niekto to musel urobiť.
— Tak rýchlo rozprávaj! Chytili ich?
— Dostal som sa na breh. Všetkých som predbehol. Prehľadávali ešte to miesto, kde Semionov vyplašil tigra. Vybehol som k rieke a zakričal som mimozemšťanom, aby sa schovali.
— A čo oni?
— Mlčali.
— A potom? Čo ak ťa nepočuli?
— Určite ma počuli. Kým som tam pobehoval a kričal, zbadal som, že prichádzajú tí so psom. Schoval som sa povyše a pozoroval som ich. — No a čo?
— Prehľadali breh. Pes bol nepokojný, dvíhal chvost. Máme šťastie, že psy nevedia rozprávať.
— Aspoň niektoré zvieratá nevedia rozprávať, — poznamenala Julka.
— Niečo vytušili. Ale nemali čln.
— Vrátili sa späť?
— Nie. Išli na to múdrejšie. Poručík privolal vrtuľník. Priletel asi o pätnásť minút, pristál pri stodole, poviem ti, mal som taký strach, že mi srdce div z hrude nevyskočilo.
— Pokračuj, pokračuj…
— Z vrtuľníka vystúpili dvaja a bežali k stodole. Potom vyšli a zakričali: Nikto tam nie je!
Fima sa zrazu rozbehol k rohu pódia a vykukol odtiaľ.
— Zdalo sa mi, že Rózka zase načúva. Julka sa zamračila.
— Čo sa s nimi mohlo stať?
— Myslím, že odleteli, — povedal Fima. — Našli ich, vzali na palubu a odleteli s nimi. Môžeme pokojne spávať… — trochu sa zamyslel, zrazu zosmutnel a doložiclass="underline" — Škoda, že to nikomu nemôžeme povedať. Ale kto by nám aj uveril?
Z druhej strany pódia bolo počuť hluk. Hlasy. Julka s Fimom vstali. Vysvitlo, že sa vrátila expedícia. Keď prišli bližšie, začuli len posledné poručíkove slová: — Zajtra ráno pokračujeme. Upozorňujem: opatrnosť a ešte raz opatrnosť!
Semionichin s Akbarom zostanú u vás. Dáte im večer jesť?
— Dáme, — povedal riaditeľ. — A tie stopy na brehu boli po tigrovi?
— Ťažko povedať, — odpovedal poručík. — Neboli čerstvé. Je dosť všelijakých šibalov…
Vtedy sa Julka obrátila k Fimovi a povedala mu ticho, ale rozhodne: — Chystaj sa!
— Načo? — spýtal sa Fima.
— Na útek.
— Z tábora? Prečo?
Julka potiahla Fimu za rukáv ďalej od ľudí. Už sa zotmelo, pionieri, ktorí živo pretriasali udalosti a pokukovali na Semionova ako na hrdinu — predsa len bol v lese, kde sa zdržujú tigre — sa začali trúsiť do jedálne na večeru.
— Pochop, — povedala Julka, — nemajú sa kam podieť. Tu ani naozajstný les nie je. Musíme ich okamžite evakuovať.
— Ak neodleteli.
— Na čom by odleteli? Ak ich nenájdeme, vrátime sa do tábora.
— A kam ich schováme, ak ich nájdeme?
— Odvezieme ich do Moskvy.
— A čo tam?
— Schováme ich v zoologickej záhrade.
— Ty si sa zbláznila!
— O jedného tigra viac alebo menej, kto si to všimne? Navyše ostať tu znamená nič neurobiť. Tu sa cestovné lístky do Indie nepredávajú. V najhoršom prípade ich schováme u nás na povale.
— Julka, — povedal Fima. — Ty vôbec nemyslíš na následky. Pomyslela si na našich rodičov, na školu, na všetko…
— Z Moskvy zatelefonujeme do tábora, aby sa o nás nebáli.
— Nie, na toto dobrodružstvo sa nedám, — rozhodne vyhlásil Fima. Povedal to tak rozhodne preto, lebo si nebol istý sám sebou. Jednoducho sú muži napriek všeobecne rozšírenému názoru omnoho menej rozhodní ako ženy. Stačí povedať, že ani z jedného muža nevyrástla Jana z Arku.
— Najprv sa navečeriaš, — povedala Julka, — potom si oblečieš vetrovku, počkáš na večierku, upravíš si posteľ tak, aby sa zdalo, že v nej spíš, a pôjdeš k diere v plote. Tam sa stretneme.
Po týchto slovách sa Julka pobrala do jedálne a pokojne sa navečerala. Fima bol doslova otrasený. Hoci si rád zajedol, nemohol nič vziať do úst. Ale Julka sa najedia. Potom vstala od stola, odniesla riad, na nikoho ani nepozrela a vyšla z jedálne. Ani v Rózkovi nemohlo skrsnúť podozrenie, že má čosi za lubom. Fima sa zvyšok večera ponevieral po tábore, niekoľko ráz stretol Rózku a usiloval sa ho naďaleko obísť, nazrel do kina, vybehol odtiaľ, potom hrozne vyhladol, začalo sa mu driemať a nakoniec sa rozhodol, že v nijakom prípade z tábora neujde. Napokon pochopil, že musí ujsť, lebo je prvý muž na Zemi, ktorý sa stretol s naozajstnými mimozemšťanmi. Keď o pol jedenástej sám riaditeľ nazrel do spálne a presvedčil sa, že všetci pionieri spia, Fima vstal, hodil na seba vetrovku, skontroloval, či má vo vrecku tri ruble, ktoré mu pre istotu dala mama so sebou, ale zatiaľ ich nepotreboval, chytil sa za brucho pre prípad, že by ho niekto sledoval, dobehol do záchodu, ubezpečil sa, že ho nikto nespozoroval, potom sa pustil k diere v plote tak, že sa striedavo plazil a bežal po štyroch, lebo svietil zradný mesiac. Julka ho už čakala. Z tmy sa ozval šepot: — Skoro vôbec som o tebe nepochybovala.