— Ťažko povedať, — odpovedal poručík. — Neboli čerstvé. Je dosť všelijakých šibalov…
Vtedy sa Julka obrátila k Fimovi a povedala mu ticho, ale rozhodne: — Chystaj sa!
— Načo? — spýtal sa Fima.
— Na útek.
— Z tábora? Prečo?
Julka potiahla Fimu za rukáv ďalej od ľudí. Už sa zotmelo, pionieri, ktorí živo pretriasali udalosti a pokukovali na Semionova ako na hrdinu — predsa len bol v lese, kde sa zdržujú tigre — sa začali trúsiť do jedálne na večeru.
— Pochop, — povedala Julka, — nemajú sa kam podieť. Tu ani naozajstný les nie je. Musíme ich okamžite evakuovať.
— Ak neodleteli.
— Na čom by odleteli? Ak ich nenájdeme, vrátime sa do tábora.
— A kam ich schováme, ak ich nájdeme?
— Odvezieme ich do Moskvy.
— A čo tam?
— Schováme ich v zoologickej záhrade.
— Ty si sa zbláznila!
— O jedného tigra viac alebo menej, kto si to všimne? Navyše ostať tu znamená nič neurobiť. Tu sa cestovné lístky do Indie nepredávajú. V najhoršom prípade ich schováme u nás na povale.
— Julka, — povedal Fima. — Ty vôbec nemyslíš na následky. Pomyslela si na našich rodičov, na školu, na všetko…
— Z Moskvy zatelefonujeme do tábora, aby sa o nás nebáli.
— Nie, na toto dobrodružstvo sa nedám, — rozhodne vyhlásil Fima. Povedal to tak rozhodne preto, lebo si nebol istý sám sebou. Jednoducho sú muži napriek všeobecne rozšírenému názoru omnoho menej rozhodní ako ženy. Stačí povedať, že ani z jedného muža nevyrástla Jana z Arku.
— Najprv sa navečeriaš, — povedala Julka, — potom si oblečieš vetrovku, počkáš na večierku, upravíš si posteľ tak, aby sa zdalo, že v nej spíš, a pôjdeš k diere v plote. Tam sa stretneme.
Po týchto slovách sa Julka pobrala do jedálne a pokojne sa navečerala. Fima bol doslova otrasený. Hoci si rád zajedol, nemohol nič vziať do úst. Ale Julka sa najedia. Potom vstala od stola, odniesla riad, na nikoho ani nepozrela a vyšla z jedálne. Ani v Rózkovi nemohlo skrsnúť podozrenie, že má čosi za lubom. Fima sa zvyšok večera ponevieral po tábore, niekoľko ráz stretol Rózku a usiloval sa ho naďaleko obísť, nazrel do kina, vybehol odtiaľ, potom hrozne vyhladol, začalo sa mu driemať a nakoniec sa rozhodol, že v nijakom prípade z tábora neujde. Napokon pochopil, že musí ujsť, lebo je prvý muž na Zemi, ktorý sa stretol s naozajstnými mimozemšťanmi. Keď o pol jedenástej sám riaditeľ nazrel do spálne a presvedčil sa, že všetci pionieri spia, Fima vstal, hodil na seba vetrovku, skontroloval, či má vo vrecku tri ruble, ktoré mu pre istotu dala mama so sebou, ale zatiaľ ich nepotreboval, chytil sa za brucho pre prípad, že by ho niekto sledoval, dobehol do záchodu, ubezpečil sa, že ho nikto nespozoroval, potom sa pustil k diere v plote tak, že sa striedavo plazil a bežal po štyroch, lebo svietil zradný mesiac. Julka ho už čakala. Z tmy sa ozval šepot: — Skoro vôbec som o tebe nepochybovala.
07
PUTOVANIE DO MOSKVY
Schyľovalo sa na dážď. Aj vzduch bol vlhký a vône noci v lese prenikavé a korenisté. V noci vyzeral les omnoho väčší a hustejší ako za svetla, museli ísť pomalšie ako vo dne, aby sa nepoškriabali o konár a nepotkli o koreň.
Keď prišli k rieke, mesiac ešte svietil, ale oblaky už boli celkom blízko pri ňom, chvíľami ho zakrývali ako mušelínový závoj, ale mesiacu sa zakaždým podarilo spoza nich vyhupnúť na oblohu.
— Hej! — zavolala Julka, keď prišli k rieke. — To som ja, vyjdite.
— Myslíš, že od strachu pred policajtmi sa schovali pod zem?
— Musíme ta preplávať, — povedala Julka. Vyzula sa a vyskúšala vodu. Bola príjemná, teplá ako pred dažďom. — Počkaj ma tu, — doložila, hoci Fima ani iné úmysly nemal. Julka dúfala, že ak sa mimozemšťanom podarilo ujsť z ostrova, iste tam nechali nejakú správu. Ale v stodole nenašla nič. Bolo tam prázdno, tma, nejaký maličký tvor šuchotal v sene. Všade vládlo také ticho, že Julka počula, ako si Fima dudre pod nos a ako kdesi v diaľke šplechla ryba. Obišla celý ostrov, ale po člne ani stopy.
— Fima, — povedala potichu, keď sa vrátila k riečnemu ramenu, — nie sú tu.
— Veď som ti vravel.
— Nerev. Začujú ťa v tábore. Ani čln tu nie je.
— Myslíš, že tvoj pytón sa naučil veslovať?
— Ale nejako z ostrova odísť museli. Čo keď ich uniesli?
— Poď, vrátime sa do tábora, — povedal Fima zúboženým hlasom. — Ak neodleteli, zajtra ich určite nájdeme.
— Zajtra ich nájdu aj bez nás, — povedala Julka. Nechcelo sa jej odísť z ostrova, hoci si uvedomovala, že tam už nemá čo robiť. Fima prestupoval z nohy na nohu.
Vtom Julka začula plesknutie vesla. Pozrela sa hore prúdom a uvidela zvláštny obraz.
V slabom mesačnom svite plával čln. Na korme sedel skrútený obrovský pytón a vesloval tiger, ktorý sedel ako človek, aj keď to nebolo veľmi pohodlné. A hoci Julka veľmi dobre vedela, že tiger nie je tiger, a hoci sa naozaj potešila, že opäť vidí mimozemšťanov, aj tak sa pri pohľade na niečo také bláznivé rozosmiala a dlho nemohla prestať. Trankverri-Trankoverri šikovne zapikoval nosom člna k brehu.
Pytón radostne pokyvoval trojuholníkovou hlavou.
— Ani sme nedúfali, že vás ešte uvidíme, — vyhlásil.
— Ani my, — odpovedal Fima z druhého brehu.
Julka odstrčila čln, skočila doň, lebo sa chcela vrátiť k Fimovi, kde ostali jej šaty, a spýtala sa: — Môžem vás vystriedať pri veslách?
— Už som si zvykol, — skromne odvetil tiger. — Dokonca ma to aj teší.
— Ako sa vám podarilo schovať? — vyzvedala Julka.
— Vďaka vášmu priateľovi, — odpovedal pytón. — Upozornil nás svojím varovným krikom, a tak sme odišli na člne z ostrova, ktorý sa pre nás stal väzením.
Schovávali sme sa na druhom brehu.
— Áno, — povedal Fima, polichotený, že práve on zachránil mimozemšťanov, — keby z vás boli radšej spravili mravce. Alebo krtky.
— A zjedol by nás každý, komu by sa zachcelo, — zavrčal tiger.
— Alebo nám stúpil na hlava.
— Na hlavu, — opravila ho Julka podvedome.
Tiger hlasno odfrkoclass="underline" — Nebol som pripravovaný na rozhovory s ruskými domorodcami. Keď prídeme do Indie, uvidíš, ako my vedieť jazyk hindu.
Julka vystúpila z člna, začala sa obliekať a povedala: — Najprv nech Fima prevezie na druhý breh tigra. My tu počkáme. Ale rýchlo.
— Čo ste vymysleli? — zvedavo sa spýtal pytón. — Je nejaká nádej?
— Fima, každá minúta je vzácna. Je ti to jasné?
— Rozkaz, kapitán, — odpovedal Fima, ktorý pochopil, že sa mu nepodarí vrátiť sa do tábora.
Keď čln s tigrom a Fimom odplával, Julka povedala pytónovi: — Ušli sme z tábora, aby sme vás odviedli do Moskvy.
— Ušli? — nechápal pytón. — Prečo?
— Ako vám to vysvetliť? Pioniersky tábor je miesto, kde sa na leto umiestňujú deti, aby si odpočinuli na čerstvom vzduchu. Ale dospelí, ktorí sa starajú o ich výživu a zábavu, sú zodpovední za to, aby sa deti vrátili domov v určenom čase, keď ich čakajú rodičia. A ak niektoré dieťa ujde skôr, všetci sa budú oň báť a hnevať sa.
— Jasné, — povedal pytón. — Zvlášť, keď v lese žijú tigre.
Julke sa zdalo, že čas sa strašne vlečie. Už je hlboká noc a Fima sa stále nevracia. Chodila hore-dolu po brehu a pytón pomaly obracal za ňou hlavu.
— Sme vám veľmi vďační, — povedal napokon. — Nepoznali ste nás, a predsa ste nám prejavili cit pomoci. Hovorím to dobre?