— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.
Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.
— Teda vyliezli priamo spod zeme?
— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.
— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.
Pavlyš prikývol. Súhlasil s ňou. Nina rozmýšľa takisto ako on. Pavlyš bol na deväťdesiat percent presvedčený, že aj s drakmi sa to dá zvládnuť, a aj vedel ako, no desať percent rizika mu bránilo návrhy predložiť. Do nasledujúceho dňa.
19
Ráno sa Nina opýtala:
— Pavlyš, budete potrebovať planétochod?
— Práve som vás oň chcel požiadať.
— Čo sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opýtal sa Jim.
— Spadlo, — prikývol Pavlyš. — Treba ho už iba zdvihnúť.
— Taťjana, skontroluj akumulátory, — povedala Nina. — Ta a späť je to zo 25 kilometrov. A nijaká cesta.
— Nina! — zhíkol Pavlyš. — Ste geniálna!
— Neručím za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prísť už skôr.
— Nina je vo všetkom najlepšia, — pridala sa k Pavlyšovi malá Taťjana. — Dokonca aj v biológii. Kam ideme, doktor?
Pavlyš sa obrátil k Nine.
— Nerobte sa, Sláva, — usmiala sa Nina. — Viete to lepšie ako ja. K susednému pahorku. Štimt?
— Štimt.
— S doktorom pôjde malá Taňa a Jim. Ostatní zostanú tu!
— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sám sebe pánom…
Cesta lesom bola úmorná, planétochod v pevných, no nie vždy najšikovnejších rukách malej Tane skákal ako koník. Cestujúci si iba zázrakom nedolámali ruky a nohy.
— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, keď planétochod spomalil, predierajúc sa krovím, — ideme sa pozrieť, kde sídlia draky. Ak máme veriť šéfkinej a Pavlyšovej teórii, priletujú zo susedného pahorku. Nuž čože, je to logické…
Zmĺkol, aby Pavlyšovi dal možnosť pokračovať.
— Udrieme na ne priamo v dúpäti?
Vtedy Pavlyš zbadal, že Leskin má pištoľ. Aj Jim si to všimol a povedaclass="underline"
— Len nie tvojím delom, Leskin.
— Nekázal som vám brať zbraň, — povedal Pavlyš.
— Ja, doktor, nemám váš altruizmus. Nemôžete vedieť, čo nás čaká. Skúsenosť mi káže…
Taťjana sa zamračila a nechala planétochod prehupnúť ponad menšiu roklinu. Cestujúci popadali jeden na druhého a rozhovor sa na chvíľu prerušil. Keď vozidlo znovu vyšlo na rovnejší terén, Taťjana povedala:
— Pavlyš je humanista, zato my prieskumníci sme krvilační. Bezbranným drobčekom ubližovať nám Pavlyš nedovolí. Veď majú deti! A Leskin k nim prichádza s olivovou ratoliestkou. Dobre, že mu Nina dovolila ísť s nami. Napokon, bez astronóma stanica môže existovať.
— Doktor, naozaj sa domnievate, — opýtal sa Leskin, nevšímajúc si Taňu, — že treba draky ušetriť?
— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Taťjana tiež, podľa mňa…
— Som do nich paf, — podotkla Taťjana a prudko pridala rýchlosť.
Pavlyš sa držal remeňa nad sedadlom a spustil monológ:
— Ľudstvo, — začal s citom, — je najväčším zločincom a iba dlhým kajaním sa môže vykúpiť z hriechov. Istý mudrc povedaclass="underline" „Kde sa zjaví človek, príroda sa zmení na životné prostredie.“ Vo vlastnom záujme sme ho menili, a na prírodu sme nemysleli. Vykynožili sme množstvo živočíchov, podajedny načisto.
— Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky.
— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Taťjana, — ony nám však nedajú. Držte sa, nadskočíme!
Stroj znova poskočil. Pavlyš by ťažko zrátal, koľko ráz poskočili alebo vhupli do vymolí. Planétochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.
— Naše myslenie a konanie podlieha starému stereotypu, — pokračoval Pavlyš. — Všetci sme tu ľudia vzdelaní, sedeli sme na prednáškach o nezasahovaní a tak ďalej. Predstierate, že rešpektujete zákony, ktoré si ľudstvo krvopotne stanovilo. No len čo sa vás čosi dotkne, prebudí sa vo vás zabijak. Zabiť draka! Vytýčili ste si nové krédo.
— Nezovšeobecňujte, Pavlyš, — poznamenala Taňa. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neverí v priateľstvo s dravcami.
— Neverím, — tvrdo vyhlásil Leskin.
Pavlyš si uvedomil, že jeho monológ nevyvolal želateľný účinok. Aj oni to všetko vedeli. Ľahko sa kritizuje v planétochode, zato už horšie na obchôdzke, keď má človek skontrolovať údaje na prístrojoch a nad hlavou mu krúži drak, čo o ekológii a humanizme nemá ani potuchy.
Planétochod sa prebrodil cez širokú rieku, vyšiel na breh a začal pomaly stúpať do svahu, vyvaľujúc pred sebou veľké stromy.
— Ideme na pahorok? — opýtala sa Taťjana.
— Vari sme už tu? — začudoval sa Pavlyš. — Skúste vyjsť ešte kúsok na nejaké otvorené priestranstvo, no pokiaľ možno nenápadne.
— Museli by sme ísť serpentínami, — vysvetľovala Taťjana. — A možno by sme narobili viac hrmotu, ako keďsa dáme rovno na pahorok.
— Ako myslíš.
Planétochod zahučal, predierajúc sa krovím. Zrazu bolo svetlejšie. Planétochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stráň posiata svištími norami. Vozidlo zastalo.
— Skoro som zrazila svišťa, — riekla Taťjana. — Ťarbák, vyskočil mi rovno pred nosom. Neovláda pravidlá cestnej premávky.
Cez bočné okienko Pavlyš zbadal, ako sa z nory zo päť metrov od planétochodu vystrčila biela úzka papuľa s otrčeným ňufákom, akoby čakala, že ju dakto pobozká. Malé čierne očká hnevlivo zazerali na vozidlo. Malý chobot sa černel od nalepených mravcov. Svišťa vyrušili pri obede.
— Dívajte sa! — vykríkla Taňa. — Malé zaháňajú!
Po čistine sa ťarbavo náhlil svišť. Predné laby sa mu hompáľali pri bruchu, zaháňal k nore dve mláďatá, čo sa priečili, chceli ujsť a zblízka si pozrieť nevídaného hosťa. Nakoniec sa rodičovi podarilo zahnať ich do nory, zakryl ich telom tak, že von trčal iba okrúhly biely chrbát.
— Ideme ďalej? — opýtala sa Taňa.
— Áno, neboja sa nás. Vyjdime rovno na vrch.
Zdalo sa, že sú tam stovky svišťov. Keď zbadali planétochod, nechávali svoju bežnú robotu, postojačky znehybneli, potom pobehli alebo odchádzali pomaly, s patričnou dôstojnosťou. Nad svišťmi sa vznášali roje komárov, no tie si ich nevšímali.
Planétochod zdolal strminu a zastal na kraji širokej holej plošiny s jediným obrovským stromom s ovisnutými vetvami.
20
Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“
— Brloh — významne poznamenal Leskin.
— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.
— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.
— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.
— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.
Pavlyš otvoril bočný príklop.
— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.
— Sotva.
— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!
V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.