.
Zároveň do pozornosti čitateľa dávame to, že v kontexte celej tejto práce:
Termín „objektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova vo vzťahu k procesu (alebo objektu) znamenajú: proces, plynúci bez našeho vmiešavania sa a bez riadiaceho pôsobenia zo strany iných (plne definovaných subjektov) v rámci rozptylu parametrov, prípustného hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Termín „subjektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova znamenajú: patriaci subjektu, ním vytvorený a vo vzťahu k procesu (alebo objektu) - neprítomnosť objektívnosti. T.j., na proces (alebo objekt) je vykonávané pôsobenie zo strany plne definovaných subjektov v rozmedzí, prípustnom hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Ak subjekt, pôsobiaci na priebeh procesu, nie je presne určený a anonymné (neohlásené v tejto kvalite) riadenie procesu nie je vnímané ako riadenie, tak sa proces vidí pozorovateľovi (prípadnému ašpirantovi na jeho riadenie) ako objektívny proces stabilného samoriadenia, alebo nejaký prirodzený prírodný, akoby neriadený proces.
Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie (je súhrnom všetkých čiastkových vonkajších riadení) je považované za objektívny proces, lebo direktívne zmeniť charakter vonkajšieho riadenia (tým viac hierarchicky vyššieho) podľa svojej subjektívnej vôle (hierarchicky nižší) objekt-subjekt nemôže.
Príklady hierarchicky vyššieho riadenia v hojnosti poskytuje hierarchia velenia ozbrojených síclass="underline" družstvo, čata, rota, prápor, pluk atď. Hierarchicky vyššie riadenie sa vyčleňuje z množstva čiastkových vonkajších riadení, tvoriacich objemnejšie riadenie. K tejto otázke sa neskôr vrátime podrobne.
„Objektívne“ je súčasťou javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom objektu, prostredníctvom prostredia, v ktorom sa nachádza a prostredníctvom hierarchicky Najvyššieho(a nie iba jednoducho vyššieho) riadenia. Hierarchicky Najvyššie riadenie je spoločné vo vzťahu k objektu, prostrediu, množstvu čiastkových vonkajších riadení vychádzajúcich z prostredia (od v ňom nezistených subjektov), a taktiež aj vo vzťahu k subjektu, formujúcemu prognózu vo vzťahu k skúmanému objektu.
Logika dostatočne všeobecnej teórie riadenia je taká, že nevyhnutne privádza k objaveniu pojmu „Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie“.
Ak máme nazývať všetko svojim menom, tak Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie - je činnosť Boha - Tvorcu, Všemohúceho, jedným slovom je to - Všemohúcnosť[17]. No z pohľadu ateistickej tradície svetonázoru - je tento termín prázdny v tom zmysle, že v živote mu nezodpovedá žiadny objektívny jav, okrem všetkého toho, čo je vedou (zatiaľ) nepoznané.
Ašak predsa len tento termín potrebuje objasnenie, nevyhnutné jak pre tých, ktorí sú presvedčení na základe „vedeckých zistení“ o tom, že Boha niet, tak aj pre tých, ktorí sú na základe toho, či onoho vieroučenia presvedčení o tom, že Boh je. Život človeka má normálne plynúť v osobnom chápavom dialógu s Bohom o zmysle a udalostiach života, o pôsobení človeka na tok udalostí.
Dôkazy Svojej existencie Boh dá každému Sám v tomto dialógu dôvery - úmerne osudu, primerane dosiahnutej úrovni osobnostného rozvoja každého a patrične problematike, ktorá zostáva nevyriešená v živote človeka a spoločenstva. Dôkazy existencie Boha majú morálno-etický charakter a tkvú v tom, že udalosti v živote človeka zodpovedajú zmyslu zámerov a skrytých modlitieb (prosieb), potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorej sa človek ukázal byť naklonený napriek jemu Zhora daným znameniam.
Inými slovami, človeku predkladané dôkazy existencie Boha sú objektívne a zodpovedajú vedeckému princípu „experimentálneho overovania hypotéz“, avšak s jednou výhradou: každý z dôkazov má neopakovateľnú životnú morálno-etickou osobitosť. V dôsledku toho postaviť experiment na tému „Či existuje Boh?“, metodologicky analogicky experimentom na tému „Či rozmýšľajú zvieratá? Aká fyziológia rozmýšľania je u nich?“, z ktorých je vytrhnutá mravnosť a etika – sa nepodarilo, nedarí a ani v budúcnosti nepodarí.
V prostredí, obklopujúcom objekt, môžu byť takisto aj nerozpoznané subjekty – anonymy, majúce určité zámery a možnosti pôsobenia na objekt, ako aj už spomenuté zistené subjekty.
Úmerne tomu, „subjektívne“ patrí do javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom subjektu, formujúceho prognózu a ďalších „objektov“, zistených a identifikovaných ako subjekty, majúce nejaké zámery vo vzťahu k objektu predpokladaného riadenia a disponujúce možnosťami pôsobenia na objekt i prvý subjekt. T.j., pojem „subjektívne“ chápeme ako množinu rozpoznaných čiastkových vonkajších riadení.
Subjekt môže formovať prognózu výlučne na základe svojich subjektívnych interpretácií objektívnych príčinno-dôsledkových vzťahov[18], podmieňujúcich existenciu objektu a svojho modelovania algoritmiky správania sa druhých subjektov–riadičov, ním rozpoznaných v danom prostredí, spojac to s intuíciou a vnímaním miery - bezprostredným, priamym vnímaním Božieho Predurčenia existencie.
Avšak, okrem toho existuje možnosť získania informácie prognostického charakteru od subjektov, prevádzajúcich vonkajšie a hierarchicky vyššie riadenie, až po získanie informácie priamo od Najvyššieho, uskutočňujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie.
Pri celkovom prístupe k riadeniu je nevyhnutné chápať, že kvantitatívne prevládajúci spôsob chápania sveta v davo-„elitárnej“ spoločnosti je taký, že vedomie väčšiny si pamätá iba „objektívne zákonitosti“ v ich najjednoduchšej forme: rovnaké príčiny v rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké dôsledky. Silou toho ich poznanie (jak načerpané z kultúry, tak aj vytvorené nimi samými) umožňuje im formovať prognózu a konať rozumne hlavne v štandardných situáciách.
Inými slovami, bežnému vedomiu väčšiny členov davo–„elitárnej“ spoločnosti je vlastné primitívne vnímanie „objektívnych zákonitostí“ v zmysle jednoznačnej zhody (prepojenia) „náhodných“ príčin a „náhodných“ dôsledkov. Väčšina z nich tak, či onak odmieta prijať existenciu „objektívnych zákonitostí“ v zmysle mnohovariantného štatistického modelu objektívnej pravdepodobnej (t.j. mnohovariantnej) predurčenosti príčinno-dôsledkových podmieneností udalostí. Ten (model) sa v živote prejavuje v rôznorodej štatistike, opisujúcej súhrn množstva rôznych udalostí[19], navyše podmienených mravnostne-etickou osobitosťou subjektov, prejavujúcich sa príležitostne v tých, či oných okolnostiach. Preto faktory, vplývajúce na zmenu sledovanej štatistiky priamo, a o to viac tie, ktoré na ňu vplývajú nepriamo (sprostredkovane), zo zorného poľa subjektu vypadávajú. A tak sa mu pozorovaný proces javí byť neriadenou bezdôvodnou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) náhod, ktoré nie je schopný štatisticky vyjadriť, tým menej prostredníctvom mravne-eticky podmienenej štatistiky.
Stanúc sa otrokom takéhoto spôsobu chápania „objektívnych zákonitostí“, upadá subjekt do svojho druhu bláznovstva a šalie zo štatisticky zriedkavých a jedinečných udalostí, ktoré „nepasujú“ do pre neho obvyklej štatistiky vzájomne jednoznačnej bezvariantnej zhody príčin a následkov. O vzájomnej previazanosti ohraničenej štatistiky a zriedkavých a jedinečných udalostiach, siahajúcich za hranice jej ohraničenosti, A. S. Puškin napísaclass="underline"
«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti» [20]