Formálne sa prognostika delí na vedeckú – získavanú na osnove vedeckých teórií a experimentov, do istej miery zodpovedajúcich reálnym procesom a intuitívno–subjektívnu, ktorá zahŕňa v sebe celý rôznorodý subjektivizmus (od osobitostí konštrukcie organizmov ľudí, až po jedinečnosť vzájomného osobného vzťahu každého z nich s Bohom). Ona vlastne zrodila vedecké teoretické a experimentálne metódy riešenia rôznych druhov úloh.
Je to tak, aj keď v dnešnej kultúre intuitívno-subjektívnu prognostiku sprevádza štatistika chýb subjektivizmu: neuskutočnené predpovede, prázdne snívanie a falošné očakávania, omyly vedy a pod. Pritom aj aplikácia spoľahlivo funkčných vedeckých metód je podmienená subjektivizmom: jedni sú schopní používať ich k objasneniu problémov a riešeniu úloh, a druhí, aj keď ich poznajú dokonale, nie sú schopní naučiť sa uplatniť vedecké metódy pri riešení praktických úloh.
Je možné, že sa niekomu termín „udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v príslušnej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia“ bude zdať ohlupujúcim zmyslovým koktailom. Príliš všeobecným, a preto zbytočným.
Takí ľudia majú možnosť voľby: v západnej literatúre o problematike riadenia (manažovania) sa vyskytuje profesionálny slangový termín „efekt opičej labky“ („monkeys paw“). Ten svojou podstatou je protikladom k „predikčnej stabilite“, t.j. „neudržateľnosť – nestabilita, nepredvídateľnosť, neriaditeľnosť atď“ - neprítomnosť predpovedateľnosti,. „Efekt opičej labky“ sa prejavuje v tom, že zároveň s očakávaným pozitívnym výsledkom podniknuté kroky prinášajú so sebou sprievodné následky, ktorých negatívny efekt (škoda) prevyšuje pozitívny výsledok a znehodnocuje ho. Po rusky sa táto varianta riadenia opisuje príslovím: Za čo sa bili – na to doplatili.
Západný termín má pôvod v tvorbe anglického spisovateľa W. W. Jacobsa, autora príbehu „Opičia labka“. Z jeho obsahu:
Starý britský vojak priniesol z Indie od fakíra talizman - vysušenú opičiu labku. Ten, kto ju vlastní, má právo na splnenie troch želaní. Tá sa dostane do rúk jeho známeho, ktorý vysloví prvé želanie – chce okamžite 200 funtov šterlingov. Krátko nato prichádza zamestnanec firmy a oznamuje, že jeho syna zabili a odovzdáva mu odškodné za syna – 200 funtov šterlingov. Zhrozený otec chce vidieť syna, tu a okamžite. – Klopanie na dvere, zjavuje sa prízrak (duch) syna. V hrôze si nešťastný majiteľ labky praje, aby prízrak zmizol atď.
Usušená – mŕtva – opičia labka (stanúc sa prostriedkom čiernej mágie) „vládla“ schopnosťou splniť želania jej majiteľa práve uvedeným spôsobom. To ju odlišuje od „živého“ Sivka-Burka z Ruských rozprávok, ktorého blahodárnosť sa uskutočňovala „vo forme čistej, bez sprievodnej ujmy hmlistej“ – nepredvídateľnej škody.
Námet príbehu W. W. Jacobsa získal idiomatický[24] význam. Vytvoril totiž slangový termín „The effect of The Monkey´s Paw“ (efekt opičej labky), ktorý je sám o sebe skrytý chápaniu človeka, pokiaľ dotyčný nepozná námet, obsah príbehu.
„Opičia labka“ s jej poruchou vznikla ako element profesionálneho slangu z toho dôvodu, že v západnej vede, presne takisto, ako v „sovietskej“ existujú oficiálne, neoficiálne i podvedomo-psychické zákazy na skúmanie niektorých javov a rovnako tak – na vypracovanie spôsobov chápania ich podstaty. Takéto zákazy vyvolávajú vo vedeckých kruhoch „mystickú“ hrôzu. V jej dôsledku vedci, naraziac v živote a v práci na zakázanú tématiku, sa vyhýbajú nazývať niektoré veci a javy ich pravými menami. Radšej im prideľujú formálne znaky – symboly.
„Zasvätení“ pochopia, s čím majú dočinenia; a „nezasväteným“ – vedieť netreba.
Západ niekedy používa termín „efekt opičej labky“, nesúc iba obsah v asociačnom spojení s námetom príbehu. Nemajúc samostatne žiadny zmysel, je teda bez poznania kľúča – príbehu zbytočný. Ale pre nás je najvhodnejší termín s plne definovaným zmyslovým obsahom, ktorý je človek v stave pochopiť aj sám, osvojac si ho v rámci miery svojho chápania. Tým pádom je schopný ochrániť, po prvé - svoje okolie a po druhé - seba od prejavu d-efektu skôr „opičej hlavy“ (a nie labky) u všetkých, kto svojim konaním vyvolávajú spomínaný „efekt labky“ (vrátane „chlpatej tlapy“ vládnucích „elít“).
Na to, aby sme ušli efektu „opičej“ hlavy na krku človeka, je nutné, predovšetkým, jednoducho sa zdržať činností s vedome nepredpovedateľnými dôsledkami, a taktiež nespoliehať sa na „nejako to dopadne“ v situáciách, v ktorých vedome, dopredu predpokladáme nešťastie.
Odovzdanie návyku prognózovania a riadenia jedným subjektom druhému je možné, ak príčinno-dôsledkové podmienenosti (inými slovami - objektívne zákonitosti), tvoriace osnovu predpovedateľnosti a riadenia, môžu byť interpretované v nejakom im obom spoločnom systéme kódovania in-formácií. T.j. odovzdané tým alebo iným „jazykom“v jeho najvšeobecnejšom slova zmysle, označujúcom akýkoľvek v danej kultúre rozvinutý prostriedok výmeny informácií medzi ľuďmi.
V opačnom prípade je pre všetkých, ktorí si chcú túto konkrétnu schopnosť osvojiť, nevyhnutné jej samostatné postupné zvládnutie. T.j., o-svoje-nie si každého návyku je vždy samostatným rozšírením svojho vlastného systému stereotypov vnútorného a vonkajšieho správania sa.
Jednota a komplexnosť pre rôzne subjekty dostupných systémov kódovania dostatočne jednoznačnej informácie pre každý z nich, im iba uľahčujú proces predávania a osvojovania si potrebných schopností.
Preto potreba predávania nových návykov môže vyžadovať vytvorenie nových systémov kódovania informácií (prenosu mier) v spoločnosti a im zodpovedajúceho pojmového aparátu. Avšak o-svoje-nie všetkého tohto, aj vytvoreného niekým druhým - je práca, ktorú môže urobiť iba každý osobne. Pretože systém obrazných predstáv o Živote celkovo a o každom z jeho javov, vrátane abstrakcií vedy, si musí každý človek vytvoriť v sebe sám.
O novovytvorené prostriedky (schopnosti) sa treba starať, aby ich používanie bolo možné si osvojiť v dobrej viere, podľa možnosti jednoducho a bez efektov „opičej hlavy“, keď človeka učia jedno, a v skutočnosti naučia niečo úplne iné. Niekedy až po presný opak toho, čo pôvodne bolo zamýšľané. V tom je ešte jedna strana spojenia (splynutia) objektívneho a subjektívneho v chápaní výrazu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“.
4. Prognostika, proroctvá a uskutočnenie jediného variantu budúcnosti.
V podstate základom-osnovou udržateľnej predpovedateľnosti je vnímanie všezjednocujúcej[25]miery (bezprostredné, priame vnímanie predurčenia bytia Vesmíru Zhora). Z neho (vnímania, zmyslu pre mieru) vedomie pomocou intelektu čerpá vedomé poznanie príčinno-dôsledkových vzťahov v systéme „objekt riadenia – jeho okolité prostredie – systém (subjekt) riadenia – prostriedky (orgány) riadenia“. Vnímanie miery - to je jedinečný individuálny zmysel (cit, schopnosť vnímania). Normálne by sa malo spájať s vedomím (je potrebné spojiť sa vedomím s informáciou, o-svoje-nou v kultúre spoločnosti). Nie je možné stavať do protikladu zmysel pre mieru o-svoje-nému poznaniu. Rovnako, ako nestoja v protiklade k už existujúcemu poznaniu ostatné zmysly ľudí: zrak, sluch, čuch a pod.
Jednou zo stránok zmyslu pre mieru je prijatie a porovnanie pravdepodobnostných predurčeností rôznych variánt budúcnosti a ich hodnotení. Túto formuláciu je potrebné vysvetliť.
Pojem „pravdepodobnosť“ v tomto konkrétnom zmysle slova, a nie v neurčito všeobecnom, sa najviac používa v matematike. V nej je neoddeliteľnou súčasťou štatistických modelov, opisujúcich štatistické zákonitosti, opisujúcich početnosť, frekvenciu, opakovateľnosť každej z rôznych čiastkových variánt masových pravdepodobnostne predurčených javov rovnakého druhu. Preto najprv podrobnejšie preskúmame vzájomné vzťahy matematickej Teórie pravdepodobnosti a Dostatočne všeobecnej teórie riadenia.