… Neraz sme spolu odleteli za mesto, do bohatých zavolžských stepí, ktoré sa na nepoznanie zmenilo od tých čias, čo toky sibírskych riek obrátili na juh do Strednej Ázie a Zakaspicka.
Tam som jej rozprával o ďalekých svetoch: o planétach Šíria, zaplavených nedozerným oceánom bujného rastlinstva; o modrom bezoblačnom nebi, na ktorom planú dve slnká: jedno veľké, oslepujúco jasné a horúce — to je sám Sírius; druhé malé, belasobiele svetielko, jeho trpasličí blíženec.
Náprstok jeho hmoty váži šesťdesiat kilogramov. Spomenul som tragickú smrť astronautov, ktorí sa z neopatrnosti dostali do silných gravitačných polí; rozprával som o dlhých rokoch blúdenia pri poruchách elektrónkových počítacích prístrojoch, keď astronauti celé desaťročia museli vypočítavať cestu k Slnku; rozprával som o úžasnej, vyčerpávajúcej práci, ktorú by prístroj vykonal za deň; o stretnutiach so skupinami zvláštnych tvorov na planétach šeťdesiatej prvej hviezdy Labute — tvorov, ktorí sa po miliónoch rokov vývoja možno stanú nositeľmi rozumu v ďalšej časti Vesmíru…
— Aké by to bolo zaujímavé, dostať sa tam, kde si bol ty! — zvolala n evdojak Lida.
— Možno sa tvoja túžba raz vyplní, — sľuboval som jej.
— Nie, ja sa od Zeme neodlepím, — odvetila smut ne, — nie som astronautom…
Vari sme mohli vtedy predpokladať, že sa jej želanie naozaj vyplní… o milión rokov?! Veď sme sa spolu dostali do čudesnej Uovej krajiny…
Nebadane leteli mesiace. Nenachádzam slová, ktorými by som vyjadril šťastie, akým naplnila môj život Lida. Zaľúbil som sa tuho a mocne. A Lida moje city opätovala. Zakaždým po návrate z pravidelného vesmírneho letu ma čakala pri sedemdesiatej deviatej pristávacej ploche, zádrapčivo sa vypytovala na podrobnosti cesty, láskavo mi hľadela do očí, akoby sa chcela uistiť, či som taký ako predtým, či som vo vesmírnych priestoroch nezabudol na pozemské dievča. Potom sme sa vybrali k brehom Stredozemného mora a vracali sme sa odtiaľ plní síl a zdravia, túžiaci po milovanej práci. Áno, prácu, nebezpečnú, ale zaujímavú prácu vo Vesmíre, som ľúbil nemenej ako Lidu.
A rovnako ako predtým som sníval o medzihviezdnych letoch a vytrvalo som obtlkal prahy Medzihviezdneho oddelenia Kozmocentra. Odháňali ma ako dotieravú muchu. Aj Cešenko sa odo mňa odvracal a robil sa, že ma nevidí. Keď sme sa nečakane stretli na chodbe, rýchlo zmizol za najbližšími dverami alebo sa začal ospravedlňovať: — Nedá sa nič robiť, milý Viktor. Roboty máme teraz vyše hlavy: rozšírený program ovládnutia Vesmíru. Čože? Kedy pôjdeš ku hviezdam? Ani potuchy nemám, — previnilo rozkl adal rukami. — Kam by som ťa mohol p oslať? Ako na zlosť všetky medzihviezdne výpravy sa plánujú až na budúce desaťročie. Vieš čo, nenáhli sa, pracuj zatiaľ na medziplanetárnych dráhach!
Keď sa naskytne niečo zaujímavé — hneď ti dám vedieť.
Roztrpčený neúspechom som odchádzal, dlho som chodil po uliciach Kozmocentra a preklínal nudnú prácu havarijnej služby. Som predsa medzihviezdny letec! To je moje povolanie, sníval som o ňom ešte v detstve.
A dávno som poznal pocit nekonečného priestranstva, ktorý kedysi sčasti okúsili letci. Nazývali ho „pocitom vzduchu”. Hovorím „sčasti”, pretože letci neboli celkom voľní. Neviditeľné reťaze príťažlivosti ich neprekonateľnou silou pripútavali k Zemi; nebolo im súdené uvidieť hviezdne svety.
Až raz som začul na správe Kozmocentra udivujúcu novinku. Akademik Samojlov z Akadémie príťažlivosti vypracoval projekt nového astroplánu — gravitónovú raketu.
— Vraj je to druhý Einstein, — povedal mi riaditeľ Kozmocentra, keď som pribehol za ním. — Objavil nové zákony prírody. Akade mik Samojlov tvrdí, že jeho raketa môže doletieť do druhých galaxií, lebo má skoro nevyčerpateľné zdroje energie.
Andrej Michajlovič sa rozosmiaclass="underline" Kedy poletí? — spýtal som sa nedočkavo.
Nie tak skoro, ako by si ty chcel. Neviem nič určitého. Viem len toľko, že zostrojenie gravitónovej rakety riadi Všesvetová vedeckotechnická rada. Už desať rokov ju stavajú, bez zbytočného, kriku, lebo je to nová, nevyskúšaná vec.
Začal som modlikať Andreja Michajloviča, aby ma odporúčal akademikovi Samojlovovi. Riadite! sa dlho zdráhal, no napokon sa vzdal.
— Dobre, zatelefonujem mu. Ale nič ti nesľubujem. Samojlovovi sa núkajú stovky dobrovoľníkov a je neobyčajne prieberčivý.
2
Akademik Samojlov
O týždeň som uháňal po autostráde Kozmocentrum — Moskva a n eprestajne som myslel na gravitónovú raketu. Jej podstata mi bola úplne nejasná. O gravitónoch, nositeľoch príťažlivosti, som mal len celkom všeobecné predstavy, ktoré som získal ešte v Akadémii astronautiky. Moje zamestnanie, praktická astronavigácia — to je niečo iné. Každý astronaut vám povie, že príťažlivosť je celkom reálna vec. Aj pre mňa bola príťažlivosť[1] takou istou prirodzenou vlastnosťou hmoty ako zotrvačnosť, fyzickú podstatu ktorej tiež nepoznáme. Avšak do podstaty príťažlivosti som sa nikdy nepokúšal vniknúť, pretože som vedel, že by mi na to nestačil ani celý život.
Elektromagnetická autostráda, rovná ako dráha strely, elektrónkové riadenie auta a úplná nehlučnosť premávky tvorili ideálne podmienky pre cestovanie. Chvíľu som driemal, ukolísaný myšlienkami, chvíľu som pozeral na ubiehajúcu krajinu. Cesta viedla cez rozľahlé priemyselné oblasti, ktoré sa rozprestierali po celej ceste od Volgy k Moskve a ktoré sa veľmi líšili od priemyselných stredísk minulých storočí. Dávno zmizol dym, sadze, hukot a hrmot. Nové závody a továrne, vybudované z umelej hmoty a skla, pracovali celkom ticho. Ba ani nad hutami sa nezjavil čo len jediný obláčik dymu. Vysoké pece jestvovali už len v povestiach. Energiu na tavenie kovov dodávali atómové a termojadrové elektrárne. Technologický postup výroby kovov prebiehal v indukčných vákuových peciach.
Auto prechádzalo okolo kombinátu na výrobu titanu. Na začiatku 21. storočia titan úplne nahradil železo, ktoré tak verne slúžilo ľuďom celé tisícročia. V porovnaní so železom je titan nezvyčajne odolný voči kyslíku a vlhkosti vzduchu, znamenite odoláva kyselinám, zásadám, soliam; prevyšuje aj drahé kovy: zlato, striebro, platinu. Stroje a konštrukcie z titanu vydržia storočia, kým železné a oceľové výrobky ledva štyridsať rokov. Pomocou neutrónového žiarenia možno dať titanu rozličné cenné vlastnosti.
Zliatiny titanu sa stali základným kovom pre medzihviezdne rakety.
Majú prekvapujúce a obdivuhodné vlastnosti: neprepúšťajú kozmické lúče, odolávajú nárazom menších meteorov, sú veľmi tvrdé a žiaruvzdorné a pritom nie sú ťažšie ako hliník.
Na obzore sa objavili hranaté budovy radiačného hutného závodu.
Radiačné hutníctvo je novým rozvíjajúcim sa odvetvím priemyslu 23. storočia. Rádioaktívne prístroje, ktoré pracujú podľa neobyčajne presných programov, sú riadené kybernetickými strojmi a menia štruktúru atómových jadier obyčajných chemických prvkov. Výsledkom celého radu umelých premien sú zriedkavé a vzácne prvky — germánium, gálium, skandium, ytrium a mnohé iné, ktorých výroba obyčajnými hutníckymi metódami je neobyčajne zložitá a drahá.
Priemyselné oblasti vystriedali poľnohospodárske. Až Po obzor sa rozprestierali dobre obrobené polia. Umelé vykurovanie, ožarovanie a podzemné zavlažovanie umožňuje zobrať za rok dve až tri úrody. Vznikli podmienky pre pestovanie ryže, bavlny a citrónov v severných šírkach.
1
Príťažlivosť a elektromagnetizmus sú podľa predpokladov vedcov rozličnými formami jediného mezónového poľa.