Pandion sa triasol od vzrušenia — stávalo sa mu to vždy pred nebezpečným bojom.
Zviera vtiahlo do seba vzduch a pomaly sa blížilo. V jeho pohyboch, v zlovestnom mlčaní; v jeho upretom pohľade bolo niečo, čím sa líšilo od všetkých zvierat, aké priatelia poznali. Všetci traja tušili, že dravec je zvyškom z iného, dávneho sveta, s inými životnými zákonmi. Plece pri pleci, s otrčenými kopijami, pohli sa proti nočnej príšere. Zviera sa na mih zarazilo, ale vzápätí sa s chrčaním vyrútilo na troch priateľov. Veličizná papuľa sa rozďavila, v mesačných lúčoch sa zablysli veľké zuby a tri dlhé hroty mocných kopijí sa zaborili príšere do širokej hrude a krku. No nevládali zvera zadržať — mal nesmiernu silu. Kopije narazili na mocné kosti, vyšmykli sa z rúk a chlapi odleteli nazad. Kidogo a Pandion ešte stačili uskočiť, ale Kaviho prigniavilo zviera. Priatelia mu priskočili na pomoc. Netvor si sadol na zadné laby a bleskove vyhodil prednými.
Otupené pazúry udreli Pandiona do boka tak silno, že spadol a len-len nestratil vedomie. Ozrutná laba mu prikvačila nohu, zhyby, prašťali a pazúry zvieraťa vytrhli mu kus mäsa i kože.
Pandion nepúšťajúc kopiju sa usiloval vstať, keď začul praskať Kidogovu kopiju. Horko-ťažko si kľakol a uvidel, ako zver pritíska černocha k zemi a skláňa k nemu rozďavenú papuľu. Kidogo s vytreštenými očami sa zapieral nočnej mátohe do spodnej čeľuste a snažil sa oddialiť strašné zubiská. Verný priateľ hynul Pandionovi pred očami.
Helén, nedbajúc na bolesti, šialene vyskočil a vrazil zvieraťu kopiju do boku. Dravec hlasno sklapol zuby, zvrtol sa k Pandionovi a zrazil ho na zem. Helén však nepustil kopiju, oprel ju o zem a zadržal netvora, kým Kidogo stačil vytiahnuť nôž. Ani černoch, ani Helén nevideli, že za zverom vstal Kavi. Etrusk vyceril zuby, chladnokrvne namieril kopiju netvorovi do boka a oboma rukami ju vrazil rovno pod lopatku. Dlhý hrot prenikol na celý lakeť dravcovi do tela, z rozchľapenej papule sa vydral rev, zviera sa myklo a obrátilo sa proti Etruskovi. Kavi prikrčil hlavu medzi plecia, zatackal sa, no nespadol. Zatiaľ Kidogo s prenikavým krikom pichol zvera nožom do krku a v tej chvíli Etruskova kopija vnikla dravcovi do srdca.
Ťažkým telom kŕčovito zašklbalo a dookola sa rozšíril neznesiteľný zápach.
Pandion vytrhol kopiju a znova ju zaboril zvieraťu do tyla. No už nebolo treba. Zver natiahol krk, papuľou sotil Etruska do nôh a zadnými labami hodil nabok. Pazúry ryli zem, svaly pod kožou sa chveli, no natrčené škutiny na tyle už klesli.
Len čo sa priatelia spamätali, začali si prezerať rany. Etrusk mal z pleca vydrapený kus mäsa, na chrbte jarčeky od dlhých pazúrov. Pandionovi sa nezlomila noha — ale mal hlbokú ranu pod kolenom a na chodidle sa mu doista potrhali šľachy. Tam, kde ho zasiahla obrovská laba, bok mu spuchol a osinel. Najviac utŕžil Kidogo, mal niekoľko veľkých rán a pomliaždenín.
Priatelia, sa navzájom poobväzovali zdrapmi odedze a tešili sa z víťazstva nad strašným netvorom, ktorý ležal nehybne vystretý v jasnom mesačnom svetle. Pandion sa nevedel zo všetkého spamätať, no Kidogo ich uspokojoval, že teraz im už nič nehrozí. Zdochlina ich ochráni pred inými dravcami a vládcovia slonov ich určite na svitaní budú hľadať.
Priatelia trpezlivo znášali bolesť, ľahli si na tvrdé skálie, ale od rozčúlenia nezaspali.
Nečakane rýchlo sa rozvidnelo, slnko zahnalo tajomné a hrozivé tiene noci. Pandion, zmučený bolesťou v nohe, otvoril ustato oči, keď začul Kidogov krik. Černoch si prezeral premoženého nočného prenasledovateľa a vysvetľoval Etruskovi, že také zviera videl vyobrazené v Ta-Keme, v hrobke pri meste Bielych múrov. Kavi nedôverčivo otŕčal spodnú gambu.
Kidogo sa prisahal a presviedčal ho, že obyvatelia Ta-Kemu kedysi dávno iste poznali takéto zviera.
Slnko stúpalo po oblohe. Priateľov moril smäd a drvila zimnica od utŕžených rán. Kidogo a Kavi sa rozhodli, že pôjdu hľadať vodu, keď vtom začuli hlasy. Tri slony s bojovníkmi na chrbtoch išli cez step popod kamenistý svah, kde priatelia stretli nočnú príšeru. Keď vládcovia slonov začuli Kidogovo volanie, posúrili zvieratá. Slony sa blížili k cudzincom, no zrazu výstražne zatrúbili a cúvali, dvíhajúc choboty a natŕčajúc uši.
Bojovníci z nich zoskočili a bežali k zdochline s výkrikmi: „Gišu, gišu!“ Náčelník včerajšieho lovu pochvalne pozrel na priateľov a povedal priškrteným hlasom: — Ste slávni bojovníci, keď ste si sami traja poradili s príšerou noci, so žrútom hrubokožcov. Vládcovia slonov rozprávali cudzincom o gišu — veľmi vzácnom a nebezpečnom zvierati. Nikto nevie, kde sa cez deň skrýva a v noci sa ticho potuluje a napadá mladé slony, nosorožce a mláďatá iných veľkých zvierat. Je neobyčajne mocný a vytrvalý v boji. Jeho strašné zubiská naraz prehryznú slonovi nohu a mohutné predné laby dlávia obeť a lámu jej kosti.
Kavi posunkami poprosil lovcov, aby mu pomohli zviera odrať. Štyria bojovníci sa ochotne prichytili do roboty, nevšímajúc si, že zo zvieraťa sa šíril neznesiteľný pach.
Kožu a odrezanú hlavu naložili lovci na slona a naňho vysadili aj ranených cudzincov. Slony, počúvne ľahkým úderom zakrivených nožov, bežali klusom. Na poludnie už boli v osade. Obyvatelia ich srdečne vítali.
Bojovníci na sloních chrbtoch hlasno vychvaľovali hrdinstvo cudzincov.
Rozžiarený Kidogo trónil vedľa Pandiona na hojdajúcom sa širokom sedisku päť lakťov nad zemou. Černoch začal niekoľkokrát spievať, ale vládcovia slonov ho vždy, zahriakli, lebo slony nemajú rady krik a sú naučené na ticho.
Už štyri dni cesty delili cudzincov od sídla vládcov slonov. Náčelníkov sľub sa splnil. Oddiel bývalých otrokov sa smel pripojiť k výprave, čo šla na západ. Kavimu, Kidogovi a Pandionovi ešte nezaceleli rany, preto sa viezli na jednom zo šiestich slonov. Ostatní šestnásti druhovia išli pešo v stopách výpravy. Zvieratá boli na ceste len necelého pol dňa, ostatný čas sa pásli a oddychovali. Peší oddiel dohonil slonov zvyčajne až na mrkaní.
Domorodci viedli zvieratá celkom inou cestou, akú by si boli zvolili pocestní. Obchádzali vysoké lesy, šli cez čistiny a krovité porasty, kade by si ľudia museli cestu prekliesniť. Kedy-tedy sa predný slon zamenil so zadným a kráčal na konci skupiny. Za slonmi zostával v húštinách udupaný, chodník a Pandionovi druhovia pohodlne napredovali. Ešte lepšie bolo tým trom, čo sa niesli na slonovi vysoko nad zemou s jej tŕňmi, hmyzom, hadmi, barinami, ostrým skálím a tvrdou trávou. Iba teraz si Pandion uvedomil, koľko ostražitosti treba pri peších pochodoch cez hlboké africké lesy a stepi. Iba teraz mohol lačne a nerušene vnímať farby, tvary a vôňu cudzej zeme v celej mohutnosti jej živočíšneho a rastlinného života.
V oslnivom svetle slnečných lúčov boli čisté odtiene farieb také jasné, že severana priam nejasne znepokojovali. No len čo sa zaoblačilo, alebo sa oddiel posunul do lesnej tône, farby pohasli. Ich jednotvárne odtiene zdali sa ponuré pri porovnaní s mäkkými a súladnými farbami Pandionovej vlasti.
Oddiel preťal výbežok lesa a znovu sa ocitol vo zvlnenej stepi s červenou pôdou, s bezlistými stromami, z ktorých vytekala mliečna šťava.
Ich sivozelené konáre sa neprívetivo dvíhali k oslnivému nebu. V týchto nehybných húšťavách neboli ani vtáky, ani zver — nad červenými kopčekmi panoval znojný mŕtvy pokoj. Veľké červené kvety sa červeneli na konci konárov ako fakle horiace na chmúrnom pohrebišti.
Ďalej ležala pôda zbrázdená hlbokými výmoľmi — pod ohnivočerveným povrchom ležali vrstvy bieleho piesku. Oddiel sa dostal do spleti úzkych roklín. Po oboch stranách sa dvíhali sypké purpurové steny. Slony sa opatrne predierali labyrintom vymletých úšustov, pyramíd, veží a úzkych stĺpov. Občas sa zrútila niektorá stena a naplašila slony, ktoré uskakovali nabok. Farba vymletej sypkej pôdy sa ustavične menila: za stenou teplého červeného odtieňa sa dvíhal bledohnedý múr, za ním sa týčili jasné žlté pyramídy, žilkované oslepivo bielymi pruhmi. Pandionovi sa marilo, že prišiel do zakliateho kráľovstva. V hlbokých suchých a mŕtvych kotlinách sa skrýval celý svet živých farieb neživej prírody.