Šuhaj sa pustil do doliny a natrafil na vydláždenú cestu. Zamieril na východ. Široké platanové listy, takmer nehybné v rozpálenom vzduchu, hádzali na cestu tieň. Šuhaja už dávno smädilo, no z domoviny, chudobnej na vodu, si privykol na smäd. Keď prešiel asi dve stádie, zbadal pod kopcom dlhé nízke stavisko. Miestnosti, ako rad rovnakých debien, boli od cesty otvorené a prázdne. Pandion spoznal, že je to starý dom, kde si mohli pocestní oddýchnuť. Ponáhľal k pestro pomaľovanému hlavnému vchodu s jediným stĺpom. Ustatého a smädného upútal slabý žblnkot. Vošiel do kúpeľa, kde z prameňa, vyloženého veľkými kamennými platňami, vytekala voda veľkou rúrou do širokého lieviku v stene a prelievala sa cez okraje troch bazénov.
Pandion zhodil háby a sandále, poumýval sa v čistej chladnej vode a do vôle sa napil. Potom si ľahol na širokú kamennú lavicu. Žblnkot vody; a šum lístia ho ukolísal.
Nespal dlho. Tieň stĺpa, ktorý pretínal slnkom zaliatu dlážku, bol takmer na tom istom mieste, Pandion vyskočil oddýchnutý a svieži a rýchlo si natiahol jednoduchú odedzu. Zajedol si suchého syra a ešte raz sa napil.
Zamieril k východu, no zápäť zdúpneclass="underline" z diaľky sa ozvali hlasy. Vyšiel na cestu a striehol. Spoza hustého porastu donášalo smiech, útržky neznámych slov a úryvkovité zvučanie strún.
Pandion sa potešil, ale aj znepokojil. Svaly sa mu napäli a nevdojak stisol rukoväť otcovského meča. Zašepkal zopár slov modlitby k svojmu patrónovi Hyperionovi a predieral sa húštinou za hlasmi.
V húšťave bolo dusno a prenikavá vôňa sťažovala dýchanie.
Opatrne obchádzal vysoké krovie s dlhými pichliačmi a zakrádal sa pomedzi svetlosivé, hladučké pne figovníkov. Po chvíli mu zastali cestu myrtové stromy. Medzi hustým lístím viseli strapce snehobielych kvetov.
Na okamih sa pred šuhajom vynorila Tessina tvár — v jeho domovine boli myrtové kvety zasvätené dievčenskej mladosti.
Hlasy, teraz zneli celkom blízko, no ľudia pre čosi rozprávali tlmene.
Pandion si ľahol pod nízke konáre a obozretne ich rozhrnul. Naskytol sa mu neobyčajný pohľad. Uprostred čistinky ležal ozrutánsky biely býk s dlhými rohmi. Na lesklej srsti sa mu na bokoch a na papuli černeli malé škvrny. Opodiaľ v tieni sedeli mládenci, devy aj starší. Pred skupinou si zastal urastený chlap s brčkavou bradou a so zlatou obručou na hlave. Na sebe mal krátku halenu, opásanú bronzovým opaskom. Na jeho pokyn oddelila sa od ostatných dievčina, zahalená do ťažkého plášťa. Zodvihla ruky a plášť z nej spadol. Zostala iba v rúške prichytenej bielym opaskom, zdobeným čiernou šnúrou. Ako žúžoľ čierne vlasy mala rozpustené, povyše lakťov sa jej blyšťali úzke náramnice.
Rýchlym, akoby tanečným krokom sa priblížila k býkovi, odrazu znehybnela a z hrdla sa jej vydral výkrik. Zviera otvorilo ospanlivé oči, zablyslo sa mu v nich, býk zohol predné nohy a pomaly dvíhal ťažkú hlavu.
Dievčina sa ako strela hodila vpred a vyskočila na ozrutu. Na mih dievča aj býk zmeraveli. Pandionovi prebehli po chrbte zimomriavky.
Býk sa vzoprel na predné nohy. Na bielej koži zvieraťa sa jasne črtalo počerné dievčenské telo. Jednou rukou sa ho chytila za rohy a druhou objala mocnú šiju. Pandiona ohromil kontrast medzi ohromnými zvieracími tvarmi a strojným ľudským telom.
Býk duto zaryčal a vyskočil. Dievčina sa oň vzoprela rukami, vyšvihla sa a preletela pomedzi dlhé rožiská. Skočila na nohy tri metre od zvieracej papule, zatlieskala a znova prenikavo vykríkla. Býk sklonil hlavu a zúrivo sa vyrútil dopredu. Pandion zdúpneclass="underline" zdalo sa, že krásne a odvážne dievča neminie smrť. Pozabudol na opatrnosť, vytasil meč a chcel vybehnúť na čistinku. No dievčina znova bleskove vyskočila na býka, mihla sa medzi smrtivými rohmi a už mu sedela na chrbte. Zviera sa rozbehlo po lúčke a rozrývalo kopytami pôdu. Mladá odvážnica pevne sedela na besniacom býkovi a kolenami mu zvierala boky. Zviera sa hnalo ku skupine ľudí, ktorí ho pozdravovali veselým krikom. Zvučný úder do dlaní — a dievčina sa prekotúľala dozadu a zoskočila za zviera. Vzrušene dýchajúc pridružila sa k divákom.
Býk dobehol na kraj čistiny, zvrtol sa a rútil sa na ľudí. Do cesty sa mu hneď postavili piati — traja chlapi a dve dievčatá a hra pokračovala. Býk s chrčaním sa vrhal na mladých ľudí, ktorí ho vábili krikom a tlieskaním, preskakovali ho, vyskakovali mu na chrbát, pritískali sa mu k boku, šikovne uhýbajúc strašným rohom. Jednej dievčine sa podarilo sadnúť mu rovno na šiju. Býk vypučil oči, sklonil spenenú papuľu až k zemi a usiloval sa striasť nebojácnu jazdkyňu. No dievčina včas zoskočila.
Chlapci a dievčatá si stali do radu a keď zviera letelo proti nim, jeden po druhom ho preskakovali, Hra trvala dlho. Býk bol veľmi nebezpečný, no postavy sa odvážne mihali ponadeň. Napokon rev zvieraťa prešiel do chripotu a po chvíli — býk zastal. Diváci vykríkli. No na pokyn mužského so zlatou obručou už nechali zviera na pokoji. Kým sa Pandion spamätal, všetci zmizli v poraste. Na lúke zostal zmordovaný býk a len jeho chripľavý dych a udupaná tráva svedčili o tom, čo sa tu odohrávalo.
Vzrušený Pandion iba teraz pochopil, že sa mu pošťastilo uvidieť prastarú hru s býkom. Pred stáročiami bola rozšírená na Kréte, v Mykénach a v iných starých gréckych mestách.
Vrtký a bystrý človek premohol v nekrvavom boji býka — posvätné zviera, zosobnenie vojenskej moci a veľkej hrozivej sily. Proti bleskovej rýchlosti zvieraťa sa postavila ešte väčšia rýchlosť. Človeka zachraňovali presné pohyby. Pandion si od mala pestoval silu a vrtkosť, a preto si vedel predstaviť fyzickú zdatnosť, akú treba na takú nebezpečnú zábavu.
Pandion nesledoval účastníkov hry, ale vrátil sa na cestu. Usúdil, že je lepšie hľadať pohostinnosť u ľudí vtedy, keď sú doma.
Po niekoľkých stádiách sa cesta prudko obracala na juh, k moru. Keď šuhaj prišiel na zákrutu, jeho tieň sa už poriadne predĺžil. V kriakoch pri hradskej čosi zaprašťalo. Pandion načúval. Akýsi vták hlučne vzlietol a skryl sa medzi krovím. Uspokojený Pandion sa pohol ďalej. V diaľke nežne, vábivo hrkútal divý holub a druhé dva mu odpovedali. Vo chvíli, keď Helén vychádzal na zákrutu, hrkútanie zaznelo celkom blízko. Šuhaj zastal, aby si vtáka obzrel. Zrazu za nim zašumeli krídla — nad hlavou mu vzlietli dve krakle. Pandion sa obrátil a zočil troch chlapov s hrubými palicami v rukách.
Neznámi sa s ohlušujúcim krikom vrhli naň, Pandion v mihu vytasil meč, no ovalili ho po hlava, takže sa mu zatmelo v očiach a zatackal sa.
Z kríkov vyskočili ešte štyria a vyrazili mu meč, ale on sa nevzdával. Padol na kolená, prehodil cez seba toho, čo mu skočil na chrbát, druhého zrazil päsťou, tretí, ktorého kopol, so zastenaním odletel.
Útočníci podľa všetkého nemienili prišelca zabiť. Odhodili palice a posmeľujúc sa vojenskými pokrikmi, hodili sa naň znova. Pandion pod ťarchou piatich tiel padol dolu tvárou. Prach sa mu natisol do nosa a do úst a zaslepil mu oči. Pandion dychčiac námahou sa dvíhal a snažil sa striasť nepriateľov. Útočníci sa prekvapili nad jeho silou a húževnatosťou a už nekričali — na pustej ceste bolo počuť iba hluk bitky, stenanie a dychčanie zápasiacich.
Niekoľkokrát Pandion striasol zo seba protivníkov, no chlapi naň skočili znova. Zrazu im prišla posila — ďalší štyria. Sputnali šuhajovi ruky a nohy pevnými remencami. Polomŕtvy od únavy a zúfalstva zavrel oči.
Premožitelia sa hlasno rozprávali neznámou rečou. Posunkami mu rozkázali, aby šiel s nimi. Vedel, že by, darmo odporoval a rozhodol sa šetriť sily na príhodnú chvíľu. Keď mu rozviazali nohy, obkolesený nepriateľmi tackavo vykročil. Zanedlho uvidel niekoľko stavísk z neotesaného kameňa.