Ešte sto dvadsaťtri dní, v ktorých sa let brzdí, a raketa dosiahne vytýčený cieľ. Keby mal motor rakety účinnosť rovnú jednej, spotreboval by až sem polovicu počiatočnej hmoty rakety. Celá cesta by teda zatiaľ trvala trinásť rokov a päťdesiat dní.
Cesta naspäť zaberie ten istý čas, pričom pomer počiatočnej a konečnej hmoty lode bude opäť 2: 1. Pri návrate na Zem bude teda hmota lode štyri razy menšia, ako bola vo chvíli odletu zo Zeme.
Keby sa fotónová raketa pohybovala pri rozbehu a pri brzdení so zrýchlením? prípadne spomalením 20 m/sek2., celkový čas cesty by sa tým skrátil len nepatrne. V našom prípade by napríklad raketa dosiahla cieľ o 115 dní, 11 hodín a 24 minút prv ako za pôvodných letových podmienok. Spotreba látok by bola bez ohľadu na zrýchlenie a spomalenie pohybu rovnaká.
Je prirodzené, že také projekty nemožno uskutočniť technikou najbližšej budúcnosti. Dotkli sme sa ich len ako perspektív, ktoré sa otvárajú ľudským možnostiam.“
Táto stať bola napísaná v čase, keď ešte nebol dokázaný antiprotón. Objavom antiprotónu — negatívnej hmoty — otvárajú sa pred ľudstvom nové perspektívy, lebo antihmota pri styku s pozitívnou hmotou uvoľňuje obrovskú energiu v podobe žiarenia. A žiarenie, ako vraví i Sternfeld, bude pravdepodobne pohonnou silou medzihviezdneho korábu.
Ostáva nám ešte jedna nezodpovedaná otázka:
Je možno ovplyvniť gravitáciu, ako sa o to pokúsil doktor Zajac v Babulovom fantastickom románe?
Na túto otázku nám ešte veda nedáva odpoveď, lebo gravitácia ešte nie je dokonale preskúmaná. Pred nedávnom prebehla novinami zpráva, že odrazu v niekoľkých krajinách súčasne pokúšajú sa vedci ovládať gravitáciu, ale výsledky pokusov nie sú známe.
Isté je, že medzi elektrickým a gravitačným poľom existuje určitá podobnosť.
A na záver: Dnes stojíme len na prahu atómového veku. Atómová energia nám dáva dosiaľ netušené možnosti. Čo bolo včera utópiou, stáva sa dnes skutočnosťou. Človek nakoniec ovládne prírodu na Zemi a dobyje i vesmír. Dnes už o tom niet pochybnosti.
A fantastické romány, postavené na vedeckom podklade, odkrývajú závoj budúcnosti a umožňujú nám aspoň nazrieť do nádherných zajtrajškov.
Antarktída je pevnina, ktorá sa rozprestiera okolo južného zemského pólu.
Antiprotón je nedávno objavená jaderná častica rovnakej hmoty ako protón, ale elektricky záporná. Bol získaný bombardovaním medeného terča protónmi urýchlenými energiou 6,3 miliardy elektrónvoltov.
Astrogravimeter je prístroj budúcnosti, ktorým sa bude merať v medziplanétnom priestore veľkosť príťažlivosti rôznych kozmických telies.
Astronautika alebo kozmonautika je náuka o letoch do vesmíru.
Atmosféra., ovzdušie, je plynový obal našej zemegule. Nemožno ju ohraničiť presnou vzdialenosťou, pretože vzduch do výšky ustavične redne. Rozdeľujeme ju na niekoľko vrstiev: najnižšia — troposféra — siaha do výšky asi 10 km, po nej do výšky 80 km je stratosféra, nad ňou ionosféra a nad výškou 300 km je exosféra s plynmi takými riedkymi, že prevýši naše najdokonalejšie vákuum.
Biologická smrť — neodvratný koniec ľudského organizmu, lebo nastáva rozpad tkanív a buniek — predovšetkým v mozgu — a úplne mizne látková výmena. V tomto stave je oživenie životných funkcií nemožné.
Cyklotrón je jedným z klasických urýchľovačov elektricky nabitých častíc. Možno ním urýchľovať elektricky kladné častice, najmä protóny, jadrá ťažkého vodíka, častice alfa (héliového jadra) a p. Pôvodné lineárne urýchľovače používali vysokých napätí až niekoľko miliónov voltov. Cyklotrón pracuje s nevysokým napätím. Striedavým na pätím o vysokom kmitočte sa nabíjajú dve duté elektródy, pripomínajúce dve polovice plochej škatule od konzervy krížom rozrezané. Kladná častica sa vtiahne do zápornej polovice, ale vplyvom magnetického poľa v nej prebehne polokružnicou, je vtiahnutá do druhej, až nadobudne takú rýchlosť, že po obvode vyletí otvorom von. Detektor znamená obecne zariadenie, ktoré niečo odhaľuje, odkrýva. Najviacej sa tento názov vžil pre detektory rádiových vĺn, najmä pre detektory krištáľové, ktoré tým, že prepustia vysokofrekvenčné prúdy z antény iba jedným smerom, umožňujú zachytiť slúchadlami rádiové vysielame.
Elektrónka (predtým „rádiolampa“) je typickým príkladom zariadenia, kde nepatrnou energiou môžeme citlivo riadiť prúd energie mnohomiliónkrát väčšiu. Vo vzduchoprázdnej banke je umiestená žhavená katóda, z ktorej vychádzajú elektróny a smerujú ku kladnej katóde, ktorá býva vytvorená v podobe dutého valca okolo katódy. Tomuto prúdu sa stavia do cesty drôtená špirálka — mriežka. Kým je mriežka kladná, neprekáža elektrónom. Ak jej však dáme záporné napätie, odpudzuje elektróny, a tým prúd brzdí, prípadne celkom uzavrie. Vyvinuli sa rôzne, veľmi zložité typy elektrónok, ktoré slúžia jednak ako zosilňovače, jednak ako detektory elektromagnetických vĺn alebo ako budiče elektrických kmitov, oscilátory.
Elektróny patria k základným elementárnym časticiam hmoty. Každý atóm má jadro, zložené z kladných protónov a z neutrónov, okolo jadra obieha v pomerne veľkej vzdialenosti rovnaký počet záporných elektrónov, koľko má jadro protónov. Hmota elektrónov je temer dvetisíckrát menšia ako hmota protónu. Elektróny sa môžu za určitých okolností pohybovať samy hmotou alebo vzduchoprázdnym priestorom. Prúd elektrónov je elektrický prúd. Rôzne prístroje založené na pohybe elektrónov (elektrónky, obrazovky, fotónky) sú dnes podkladom nového významného odboru techniky — elektroniky.
Fotónový pohon je nateraz smelým snom kozmonautiky. Ako je známe, závisí ťah raketového motora na hmote vystreľovaných plynov a ich rýchlosti. Lenže do dnešného dňa boli dosiahnuté výtokové rýchlosti iba okolo 4000 m za sekundu. Pretože svetlo, ktoré si môžeme predstaviť ako prúd jemných častíc — fotónov — má rýchlosť 300 miliónov metrov za sekundu, javí sa lákavou myšlienka použiť miesto žeravých plynov vystreľované fotóny, čiže mocný zdroj svetla. Že i slnečné svetlo pôsobí tlakom na osvetľované telesá, je dokázané už dávno. Je teda problém fotónového pohonu teoreticky odôvodnený, ale dosiaľ nepoznáme zariadenie, ktorým by bolo možné uskutočniť ho.
Geológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním zloženia najvrchnejších, priamemu pozorovaniu prístupných vrstiev zemskej kôry.
Gravimeter je prístroj, ktorým sa meria veľkosť i zmeny gravitácie, príťažlivosti zemskej.
Tá je na rôznych miestach zemegule rôzna, je väčšia na póloch, ktoré sú bližšie k stredu Zeme, menšia na rovníku, kde proti príťažlivosti Zeme pôsobí odstredivá sila. Ale aj ináč je nerovnomerne rozdelená, zvyšujú ju napríklad ložiská ťažkých nerastov. Mení sa i s časom, napríklad pôsobením príťažlivosti Slnka a Mesiaca. Normálne teda gravimetre slúžia na vyhľadávanie ťažkých kovov alebo naopak zase nafty.