Rastliny majú červenú farbu, uvažoval Harry. Inak by tu nemohli rásť. Je tu veľmi teplo. Husté mračná udržiavajú vnútornú teplotu dosiaľ horúcej planéty. Je prirodzené, že rastliny sa pokúšajú vylučovať prebytočné teplo a odrážať infračervené a červené lúče. To je vlastne dôvod, prečo sú červené…
Allan Kern sa dostal na pevninu. Breh akoby znezrady ožil. Zovšadiaľ sem mierili húfy akýchsi živočíchov.
— Opatrne! Valí sa na vás akási háveď. Bojím sa o vás, — povedal Harry do vysielačky.
— Vari si len nemyslíte, že ujdem pred tunajšími všami? — zahundral Allan a vzápätí spresnil svoj postreh: — To nie sú vši, lež jašterice.
O chvíľu sa jašterice zahryzli Kernovi do topánok. Ďalšie mu liezli po nohách a chrbte. Američan ich prudkým pohybom striasol, ustúpil niekoľko krokov a ocitol sa v kaluži.
Zvieratká sa vody navidomoči báli. Sústredili sa na brehu a čakali.
— Musím počkať, možno ich to omrzí, — povedal Kern.
— Sotva, — zapochyboval Harry a sadol si pohodlne k robotovým nohám. — Spomínam si na čosi podobné na Zemi. Akési vojsko sa utáborilo kdesi v púšti. Stráže si prineskoro všimli, že sa na nich valí mračno myší… Jednu myš možno zašliapnuť topánkou, ale také množstvo…? Ľudia sa chránili štítmi, zabíjali myši šabľami, ale podaromnici — nové a nové hlodavce liezli po mŕtvych telách iných myší… Vojaci padali od únavy: z celej armády neostal napokon nikto živý.
— Mlčte! — zvolal Kern. — Prosím vás, John, prejdite sem na breh a zoznámte sa s týmito odpornými hlodavcami Venuše!
Robot zapadol zo dva razy po kolená do blata, ale čoskoro našiel správnu cestu a mal pod nohami pevnú pôdu.
Jašterice sa naňho hneď vrhli.
— Žiaľ, zbraň je proti nim bezmocná a s plameňometmi sme nerátali. Najvhodnejší by bol valec, čo sa používa pri výstavbe ciest, — povedal robot.
— Výborný nápad! Čo keby sme vnukli robotovi niečo také? — povedal Harry Kernovi.
A bol to naozaj dobrý nápad. Harry, ktorý bol na vedľajšom ostrovčeku, zdvihol nohu. Robot bol napojený naňho, a tak nečudo, že pohyb opakoval. Potom Harry celou silou dupol. Robot ho nasledoval.
Rozľahlo sa zúfalé pišťanie. Jašterice sa rozbehli na všetky strany a zanechali za sebou hromadu mŕtvych. Vzápätí však znovu zaútočili na Železného Johna, lebo si asi všimli jeho malú pohyblivosť. Robot zle šliapol a zvalil sa na zem. V okamihu sa naňho vrhla svorka pažravých víťazov — ich zuby sa zahrýzali do kovu.
Robot pohyboval bezmocne rukami. Pod jeho údermi síce jašterice hynuli, ale na ich miesto prichádzali ďalšie.
Napokon sa robot zviechal. Kern a Wood prebehli bez dychu nebezpečným pásmom a zastali až vo vzdialenom lese, aby si oddýchli. Robot sa náhlil za nimi a hlásiclass="underline"
— Zničil som 9341 kusov…
— Veď ste hotový zázrak techniky! — zvolal od radosti Kern.
— Ech, to sú rastliny! — netajil radosť Harry a obzeral sa naokolo. — Len sa pozrite, tu všade poruke sa dá získať titul profesora i Nobelova cena…
— Škoda, že hviezdolet, ktorý potrebujeme na spiatočnú cestu, nie je takisto poruke, — zahundral sklamane Kern.
Smrtonosný zvuk
Veliteľ výpravy Bogatyriov dostal od Mary Stremovej z raketoplánu Prosperity už niekoľko stručných a naliehavých správ, že Američania sú nezvestní.
Zlomený obrovskými stratami, aké mala vesmírna výprava, chodil bez záujmu okolo hviezdoletu.
Bola to čudná krajina: slnko tu nikdy nevyzrelo spoza mračien… Ako veľa museli zaplatiť, aby sa o tom presvedčili na vlastné oči…
Palubný inžinier Dobrov pripravoval hviezdolet na štart. Bogatyriov nemal námietky. Úlohu, ktorú dostali na Zemi, splnili: odhalili záhadu večnej oblačnosti Venuše, zistili stupeň jej vývoja, preskúmali rádioaktivitu pôdy, výskyt vzácnych nerastov a existenciu rastlín pravekých pozemských foriem… Najdôležitejšie však bolo, že sa presvedčili, že na tejto planéte večných búrok možno pristáť. Ďalším prieskumom sa budú zaoberať iné, väčšie výpravy, prvý prieskum sa skončil.
Bola to pravda, ale Aľoša Popov sa s tým nechcel zmieriť. Stále ho čosi lákalo do záhadných porastov.
— Bohatierska príroda, Iľja Jurievič len sa pozrite na tie velikány, — jasal mladý vedec a podchvíľou stlačil spúšť fotoaparátu. — Necháme lesy bez povšimnutia nenazrieme do nich a nepozrieme sa, či v nich nežijú rozumné bytosti?
Bogatyriov už Aľošu ani nepočúval, ale robil všetko, aby sa od neho nevzdialil. Zrazu však upútal jeho pozornosť neznámy nerast, a keď sa potom obzrel, divže neomdleclass="underline" Aľoša stál pred ním bez kukly a dýchal vzduch cudzej planéty…! Bogatyriov zaťal päste, Aľoša odskočil a zasmial sa:
— Už sa stalo, Iľja Jurievič! Lekári na Zemi si očkovali mor, kým ja skúšam na sebe iba vzduch. Hlásim: je to mizerné, ale dýchať sa tu dá!
Bogatyriov chcel na Aľošu naliehať, aby si opäť nasadil kuklu, ale v slúchadlách sa ozval Dobrovov hlas:
— Rádiolokátor vypátral robota, — oznamoval pokojne. — Práve to oznámila Mary z raketoplánu Prosperity.
— To znamená, že žijú! — zvolal Aľoša.
Veliteľ zľahka odsunul od seba vzrušeného kolegu.
— Rozprávaj, vrav, čo ešte vieš! — naliehal na Dobrova.
— Sú od nás asi sedemdesiat kilometrov vzdušnou čiarou, — oznamoval inžinier, — smerom k morskej zátoke a k úpätiu sopky. Robot nestojí, ale ide k nám…
— Nedostanú sa k nám, — zamiešal sa do rozhovoru Aľoša Petrovič. — V ceste majú zátoku… bránia im stále búrky… neprejdú tadiaľ…
— Má pravdu, — súhlasil Bogatyriov. — Bez cudzej pomoci sa sem nedostanú. Žiaľ, pohonných látok máme málo, nemôžeme im ísť naproti hviezdoletom. Budeme musieť použiť obojživelný čln.
Dobrov mal čln už pripravený, lebo ho chcel nechať na Venuši, aby mal hviezdolet čím nižšiu hmotnosť. Bol to zaujímavý dopravný prostriedok: letel nad zemou alebo nad vodou na vzduchom naplnenej poduške, ktorú dopĺňali mocné čerpadlá. Bolo celkom jedno, či sa pohybuje po pevnej pôde, alebo po vode, po hladkom, alebo drsnom povrchu.
Dobrov zaujal miesto vodiča, ktoré bolo vzadu. Aľoša Popov a Bogatyriov sa posadili dopredu, vyzbrojili sa reaktívnymi puškami a pílami, ktorými si chceli kliesniť cestu cez popínavé rastliny.
Pod zrastenými korunami stromov vládlo prítmie. Dobrov musel rozsvietiť svetlá.
— To je čudné, — poznamenal Dobrov, — pred chvíľou sme predsa počuli akýsi výkrik…
— Myslím, že sa to dá vysvetliť, — povedal Aľoša Petrovič. — Živočíchy sa prispôsobili tunajším podmienkam, najmä vždy búrlivej atmosfére. Preto je možné, že tu lietajú aj najväčšie živočíchy. Musíme ich však hľadať na vrcholcoch stromov, kde je potrava i svetlo.
Pospletané rastliny im sťažovali cestu. Keď sa les skončil a zbadali pred sebou veľký močiar, všetci si vydýchli.
Na obzore sa črtali kužeľovité kopce, pokryté bielymi čiapkami večného snehu. Ponášali sa na sopky, štíty mali v mračnách.
Odrazu sa ozval vzadu v kroví, ktorým prešli, taký prenikavý zvuk, že im naskočila husia koža. Čln sa naklonil nabok a zastal akoby zlyhala vzduchová poduška.
Bogatyriov pozrel na Dobrova, ktorý práve padol s hlavou sklonenou nabok. Aľoša pustil z rúk pušku a zvalil sa na dno člna. Ani jeden z nich nemal nasadenú kuklu.
Zvuk silnel, ohrozoval nervy. Bogatyriov cítil, ako mu ochrnujú ruky, a len s nadľudským sústredením vôle prekonal nával slabosti a pozrel na oblohu.