Politika — to je riadenie života spoločnosti ako celku, vrátane riadenia vnútrosociálnych útvarov ako aj umelých i prírodných systémov spojených so spoločnosťou. Politika zahŕňa aj organizáciu samoriadenia tam, kde priame riadenie nie je možné alebo je neželané.
Ak budeme chápať štátnosť ako systém riadenia vecí celospoločenského významu na profesionálnej osnove, potom v spoločnosti je štátnosť iba jedným z podobných systémov a iba jedným z nástrojov realizácie politiky — v užšom zmysle slova, než «riadenie záujmov».
Ak budeme skúmať históriu akéhokoľvek štátu[124], tak politika sa vo vzťahu k nemu (ako vieme) delí na vnútornú a zahraničnú. Avšak pokiaľ skúmame históriu určitej množiny štátov, máme právo si položiť otázku:
A neplodí náhodou spleť vnútornej a zahraničnej politiky celého súhrnu spoločností v týchto štátoch ešte jeden druh politiky, nadradenej všetkým štátom tohto súhrnu, tak či onak prenikajúcej do každého z nich?
Pri rozšírení množstva skúmaných štátov a po pripojení k nim spoločností nedisponujúcich štátnymi inštitútmi, je táto otázka ekvivalentná nasledujúcej:
A existuje nejaká globálna politika (riadenie globálneho historického procesu zvnútra samotnej spoločnosti, t.j. realizované samotnými ľuďmi), ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje jak vnútornú tak aj zahraničnú politiku každého spomedzi štátov?
Ak existuje, potom môžeme zadefinovať termíny:
· Globálna politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vo vzťahu k celému ľudstvu a planéty Zem.[125]
· Zahraničná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) za hranicami svojho územia a jurisdikcie;
· Vnútorná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) na svojom území a v hraniciach svojej jurisdikcie.
Vládnuce triedy drvivej väčšiny štátnych útvarov v histórií neboli a nie sú homogénne, následkom čoho, rôzne ich podskupiny môžu mať rôzne záujmy a rôznym spôsobom prerozdeľovať svoje úsilia medzi globálnu, zahraničnú a vnútornú politiku. Z toho dôvodu globálna, zahraničná a vnútorná politika toho istého štátu môže byť v menšej či väčšej miere vo vzájomnom nesúlade a potláčať jedna druhú[126].
U niekoho môže vzniknúť názor, že globálna politika sa mohla objaviť len v pomerne neskorom historickom období, nie prv než v etape veľkých geografických objavov, v začiatkoch formovania svetového koloniálneho systému; že v staroveku neexistovala, a preto globálny historický proces dnešnej ľudskej civilizácie bol spočiatku neriadený; že myšlienky ohľadne jeho riadenia, o vytvorení inštitútov na tvorbu a realizáciu globálnej politiky sa začali rodiť až v 20.storočí so založením Ligy národov po 1.sv.vojne, a Organizácie spojených národov počas 2.sv.vojny.
Byť naklonený tomuto názoru pri písaní učebnice histórie by znamenalo urobiť «chybu v prvom znaku», vlečúcu so sebou množstvo ďalších chýb.
Následkom tohto, kurz histórie, vytvorený s úmyselným či neúmyselným vyradením popisnej kategórie «riadenie globálneho historického procesu a lokálnych historických procesov», bude nevyhnutne neobjektívnym a bude vyjadrovať subjektívnu (chybnú) rekonštrukciu priebehu histórie, neadekvátnu k odohranej historickej realite.
V skutočnosti globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra samotnej spoločnosti, a preto v kurze Celosvetových dejín je treba globálnej politike venovať špeciálnu pozornosť; a lokálne (regionálne) dejiny je nutné skúmať ako proces vzájomnej súčinnosti globálnej, zahraničnej a vnútornej politiky spoločností v jednotlivých štátoch regiónu.
Čo sa týka Ligy národov a OSN, ktoré sa objavili v 20.storočí, tak ony sú len dôsledkom toho, že uvedomenie si jednoty ľudstva, jednoty jeho osudu, sa začalo šíriť v politicky aktívnych vrstvách národných spoločností. A toto uvedomenie umožnilo odhaliť pramene globálnej politiky, fungujúce oddávna. Aby sme nerozprávali len tak naprázdno, obrátime sa k jednej z najrozšírenejších kníh, o ktorej počul takmer každý, no len málo kto sa zmysluplne zaoberal jej obsahom a prienikom jej obsahu do každodenného života množstva ľudí v nadväznosti pokolení v priebehu minimálne posledných troch tisícročí. Obrátime sa k Biblii:
«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi)ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi)dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu)ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora)- Deuteronómium, 23:19, 20.«I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12.«Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich)budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela)a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené»— Izaiáš, 60:10 - 12.
Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:
«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov [127] . Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.
Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.