V súlade s touto osobitosťou života spoločnosti v minulosti, škola (vrátane rôznych ezoterických systémov uvedenia do zasväteného stavu) bola orientovaná na to, aby jednorázovo «nahrala» do psychiky človeka príslušné konkrétne znalosti a algoritmiku realizácie rôznych zručností, nevyhnutných pre budúci dospelý život v prakticky nemennej technicko-technologickej kultúre. No a na tejto osnove — teda miere osvojenia príslušných konkrétnych znalostí a zručností, ktoré sa stali tradičnými a preto aj predkladanými vo vzdelávacích programoch, — sa tvoril aj systém na hodnotenie prospechu.
Sprievodným efektom takéhoto charakteru vzdelania je neschopnosť väčšiny ľudí cítiť Život a byť vnímavým k tomu čo sa deje, neschopnosť myslieť[8].
V súčasnosti a v dohľadnej perspektíve mnohé znalosti a zručnosti (ktoré sa teraz prezentujú ako aktuálne), nevyhnutne zastarávajú už v okamihu ukončenia vzdelania, a ich ovládanie prestáva byť životne dôležité. To znamená, že:
Vzdelávací systém všetkých úrovní, ktorý sa sformoval v minulosti a stal sa dedičstvom súčasnosti, vošiel do slepej uličky, pretože v prípade jeho zachovania pre budúcnosť sa od neho žiada, aby:
· už dnes dával žiakom tie vedomosti a zručnosti,
· ktoré ešte len budú vypracované «zajtra»,
· a na základe ktorých majú žiaci po ukončení svojho vzdelania už «pozajtra» pracovať.
Podstata problému je práve v tomto, a nie v tom, že objemy vedomostí a zručností ktoré si život od človeka žiada narástli niekoľkonásobne (pri porovnaní s koncom 19.storočia) a máloktorý školák či študent si môže osvojiť všetko potrebné pre úspech v profesií (ako jeden z predpokladov pre úspech v živote) bez ujmy na svojom zdraví.
Problémy vzdelanostného charakteru, s ktorými sa stretáva väčšina ľudí, spočívajú v nevyhnutnosti — (a počas celého aktívneho života) pri zmene techniky, technológií, organizačných princípov a procedúr na pracovisku, ako aj pri zmene pracoviska, — osvojovať si za krátky čas nové vedomosti a zručnosti, k čomu nie sú v prevažnej väčšine psychologicky pripravení: t.j. ich osobná zmyslovo-emočná kultúra, osobná kultúra vnímania, osobná kultúra myslenia im neumožňujú osvojiť si rýchlo nové veci na úrovni spoločnosťou akceptovaného profesionalizmu.
Z jednej strany, schopnosť vypracovávať a osvojovať si nové vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby je to, čo nevyhnutne potrebujú pre život, úspech a bezpečnosť. A z druhej strany je to presne to, čo im nemôže dať a ani nedáva škola všetkých stupňov, založená na pedagogike «nahrávania» študentom do psychiky viac-menej hotových (na použitie) vedomostí a zručností predchádzajúcich epoch.
Pričom vytvorenie systému takzvaného «permanentného vzdelávania» (preškoľovania) dospelých problém nerieši, pretože na to aby fungoval je potrebný dodatočný počet učiteľov, ktorí budú schopní si samostatne nejakým spôsobom osvojovať nové vedomosti a zručnosti, na to aby mohli učiť a preškoľovať druhých. A takých učiteľov (vo veľkých množstvách) terajší vzdelávací systém spoločnosti poskytnúť nemôže, z dôvodu v nej sformovaných panujúcich princípov výučby.
To znamená, že budúca škola sa musí stať kvalitatívne inou školou učenia ľudí:
· osvojeniu si svojho vlastného tvorivého potenciálu — to je potrebné k samostatnému vypracovaniu si nových poznatkov a zručností v tempe vzniku ich reálnej potreby v živote;
· zručnostiam sebavzdelávania — to je zasa potrebné k samostatnému osvojeniu si nových vedomostí a zručností, vypracovaných inými.
Pritom treba vychádzať z toho, že hoci biologicky vrodený potenciál človeka je objektívnou danosťou, no reálna schopnosť osvojiť si vedomosti a zručnosti, osvojiť si a uplatniť svoje tvorivé schopností sú priamo podmienené organizáciou psychickej činnosti jednotlivca, a nie genetikou; genetika vytvára iba základ pre toto všetko.
No a organizácia psychickej činnosti každého jednotlivca v každom veku je výsledkom jej morálneho a psychického rozvoja, alebo aj zdeformovania a zablokovania vrodeného potenciálu osobného rozvoja vonkajšími faktormi, vrátané nesprávnej školy, v osnove ktorej leží pedagogika «biorobotizácie» a znevoľnenia[9]psychiky žiakov počas nahrávania do nej vedomostí a zručností.
Práve preto samotný kľúč k vyriešeniu dnešnej krízy ľudstva a Ruska, leží najmä v oblasti «humanitných disciplín» a predovšetkým — v oblasti psychologickej vedy: ona musí dať ľuďom teóriu aj prax, ktoré budú adekvátne (geneticky charakteristickému pre človeka) potenciálu rozvoja jeho psychiky, vrátane tvorivých schopností.
Bez vypracovania a zavedenia do školských stereotypov takýchto teórií a psychologickej praxe sa nedá zrealizovať ani životu prospešná reforma vzdelávacieho systému.
T.j. v budúcej škole musí byť osvojenie vedomostí a zručností založené na ovládaní psychologických praktík, ktoré slobodne umožňujú človeku vytvárať duševné rozpoloženie potrebné pre jeho úspešnú činnosť.
Napriek tomu sa samotná psychologická veda, ktorá je v spoločnosti považovaná za legitímnu, do dnešného dňa nachádza v zajatí vymyslených (klasikmi psychológie) «chimér», ktorými psychológia znečisťuje a deformuje psychiku psychológov nových pokolení aj tých ľudí, ktorí si nekriticky osvojujú jej „úspechy“[10]. Jej neadekvátnosť pre život je hlavným dôvodom toho, že do pedagogickej praxe sa z nej nedá prakticky nič preniesť.
2. Osvojenie si psychologických praktík naladenia pracovnej nálady, alebo doučovanie učiteľov odborných predmetov?
Pre názornú ukážku toho, že súčasnej škole chýbajú práve adekvátne psychologické teórie a psychologické praktiky, ktoré by ich odzrkadľovali vo vyučovacom procese, rozpovieme skutočný príbeh zo života ruskej školy.
Bola raz jedna malá dievčina. Rástla, chodila do školy a zo začiatku sa učila «priemerne» (na dvojky a trojky, pričom z matematiky bolo trojok viacej), potom sa začala učiť lepšie a študovala až do 10-tej triedy, kde v učebnom programe je taká disciplína s názvom — stereometria. A bác! Úlohy zo stereometrie zrazu nejdú riešiť ani doma ani v triede...
Stereometria je geometria v trojrozmernom priestore, a nie rovinná geometria. Mnohí žiaci starších ročníkov a ich rodičia si hrôzou stereometrie prešli a vynasnažili sa na túto nočnú moru čo najrýchlejšie zabudnúť o to viac, že v následnom živote väčšina ľudí nemá praktickú potrebu dokazovať teorémy a riešiť úlohy ohľadne pyramíd, povrchu ich výsekov, gúľ a pod.
Riešenie úloh zo stereometrie si vyžaduje:
· Priestorovú predstavivosť objektov, tvoriacich úlohu, — to má na starosti pravá hemisféra mozgu.
· Predstavenie si (interpretáciu) priestorovej úlohy ako súvislej postupnosti úloh rovinnej geometrie si vyžaduje koordinovanú spoluprácu pravej a ľavej hemisféry, kde pravá zodpovedá za priestorové a rovinné obrazy; ľavá za logiku prechodu od jednej rovinnej úlohy k druhej a ich nadväznej postupnosti, a tiež za riešenie každej rovinnej i priestorovej úlohy na základe známych teorém, a okrem toho za algebru a aritmetiku v priebehu riešenia všetkých úloh.[11]