Dieťa je po dni strávenom medzi sebe podobnými pod dohľadom «vychovávateľov» [37] buď príliš vybudené, alebo unavené. Po piatich dňoch v jasliach alebo v škôlke prichádza k sebe a stáva sa obyčajným človiečikom až v sobotu navečer (prvý voľný deň, pri 5-dňovom pracovnom týždni) po tom, ako sa vyspí a oddýchne si [38] ; a samým sebou je až v nedeľu (druhý voľný deň pri 5-dňovom prac. týždni). A začiatkom nového týždňa sa celý cyklus opakuje [39] .
Avšak pri takomto charaktere zariadení sú možnosti rodiny v úlohe formovania osobnosti značne obmedzené. Predovšetkým každodenným nedostatkom času v priebehu týždňa, keď si už rodičia aj dieťa oddýchnu od práce a rodičia sa uvoľnia od domácich prác.
Okrem toho sa v súčasnosti situácia zhoršuje aj vďaka tomu, že:
· Následkom idiotizmu a záškodníctva predstaviteľov ekonomickej vedy, činiteľov štátneho aparátu a podnikateľov-mamonárov[40](exploatátorov ľudí), ekonomická situácia v krajine je taká, že mnohí rodičia sú kvôli zabezpečeniu svojich rodín nútení pracovať viac, než zákonom stanovených približne 8 hodín denne (pri 42-hodinovom pracovnom týždni). Preto pracujú jak počas pracovných dní, tak aj cez voľné a sviatočné dni, čo je v podstate narušením práv dieťaťa byť s rodičmi podľa potreby, a rodičom to bráni v plnení ich rodičovskej povinnosti voči deťom i voči spoločnosti.
· Mnohí dospelí skrátka nemajú čo ponúknuť svojim deťom[41], nič dobré, t.j. nedokážu sa cielene zaoberať výchovou detí, formovaním ich osobnosti, ich kultúry psychickej činnosti ako súboru navzájom prepojených a mravne podmienených psychických zručností, — pretože sami z rôznych príčin nedisponujú životne dôležitými psychickými zručnosťami, ktoré by od nich mohli deti prevziať. U nich môžu deti prevziať len to pochabé, čo im neskôr bude brániť stať sa Ľuďmi a bude schopné spôsobiť škodu ďalším ľuďom, vrátane nových pokolení.
· Mnohí rodičia nepovažujú za svoj záväzok či povinnosť venovať sa výchove detí v zmysle formovania ich osobností (v ich predstavách sú povinnosťami rodiča — nakŕmiť, ošatiť, zafinancovať potreby, ktoré sa rodičom zdajú primerané, a všetko ostatné si dieťa musí osvojiť samo) a vyhýbajú sa komunikácií s nimi, odkazujúc sa na rôzne povinnosti a že je neprimerané, aby sa dieťa zaujímalo o tie či oné stránky života.
V bohatých rodinách sa často funkcia výchovy detí kladie na «platené sily» — pestúnky, vychovávateľky, vychovávateľov. Napriek tomu, mnohí z nich skrátka nedokážu vyplniť povinnosť vychovávateľa, pretože z jednej strany: samotné deti a ich rodičia v nich nevidia ľudí, milostivo súhlasiacich pomôcť im v riešení ich čisto rodinných problémov, ale ľudí druhej sorty —«pomocnú silu»; a z druhej strany: oni sami akceptujú takýto postoj k sebe zo strany zamestnávateľov a ich ratolestí.
V takýchto podmienkach sa osobná kultúra psychickej činnosti detí formuje v každom konkrétnom prípade ináč.
Avšak práve osobná kultúra psychickej činnosti ako súbor psychických zručností, podmienených vekom a morálkou, je tým základom, na ktorú začína vzdelávací systém (školstvo) klásť znalosti a praktické zručnosti, naplánované v učebnom programe.
A najhlavnejšie spomedzi psychických zručností, potrebných pre úspešné štúdium v škole a dospelom živote, sú tieto:
· osobná zmyslovo-emočná kultúra, kultúra myslenia a
· svojvoľné (t.j. podriadené vlastnej vôli) odhalenie a odstránenie bariér a konfliktov medzi vedomím a nevedomými úrovňami psychiky človeka, a tiež v samotnom nevedomí[42].
Zárodky oboch týchto zručností začínajú byť bežným vlastníctvom osoby v rannom predškolskom veku. V ďalšom živote človeka sa už len rozvíjajú. Ich nadobudnutie v dospelom veku je dosť problematické, jednak kvôli objektívnym biologicko-vekovým faktorom (rozvíjajú sa len včas životom vyžiadané, geneticky naprogramované štruktúry organizmu a algoritmika ich činnosti), tak aj kvôli subjektívnym faktorom (samoľúbosť, znevoľnenosť, neschopnosť nájsť si v prúde životných udalostí čas a silu na osobný rozvoj).
Preto sa určitým spôsobom vytvára v spoločnosti štatistika osvojenosti týchto a iných osobnostno-psychologických zručností u detí pred nástupom do školy. Štatistika, to je prerozdelenie kvantity (v tomto prípade detí) podľa postupnosti rozsahov hodnotenia (diapazónov miery, škály) nejakej kvality. Takže:
· Na jednom konci rozsahu sa ocitli deti, ktorých psychické zručnosti sú také, že školský program je pre nich nezdolateľný a pre školu je ľahšie označiť ich ako «nevzdelateľných». No ak ich preložíme na inú školu, kde je iná zostava učiteľov, ktorí nevedia že tento «nováčik» bol označený za «nevzdelateľného» a ktorí môžu dieťaťu pomôcť získať potrebné psychické návyky, tak v druhej škole si môže osvojiť učebný program ako jeden z najlepších žiakov školy. T.j. príčina «nevzdelateľnosti» nemusí byť geneticky podmienenou objektívnou biologickou poruchou či dôsledkom choroby, ktorá nezvratne poškodila zdravie[43], hlavne to psychické (v tom najvšeobecnejšom zmysle slova, zahrňujúcom schopnosť organizmu podporovať intelekt, pamäť, zmysly, integritu psychiky atď.)
· Na druhom konci rozsahu sa ocitli deti, ktorých psychické zručnosti sú také, že školský program si osvojujú len tak na pozadí svojich hier a koníčkov; učia sa bez námahy. To ešte ale neznamená, že biologicky prevyšujú menej úspešných žiakov v učení. Sú na todve príčiny:
→ prvá — mali oveľa šťastnejšie detstvo, ako niektorí z tých, ktorí ich svojim vrodeným rozvojovým potenciálom síce skutočne biologicky prevyšovali v okamihu svojho narodenia, ale ktorým ani rodina, ani predškolské zariadenia nadali potrebné psychické zručnosti na úspešné štúdium, ktoré by si osvojili ešte pred nástupom do školy;
→ druhá — samotný školský program nie je vo všetkom adekvátny Životu a pozitívny smerom k perspektívam spoločenského rozvoja[44], a preto dieťa, ktorého intuícia je vyvinutá a ďalekozrivá, alebo jeho osud je vzácny a výnimočný v nejakom aspekte života spoločnosti, jednoducho nebude strácať čas a silu na osvojovanie si nezmyslu predkladaného mu školstvom.
Inými slovami, niektorí jednotkári sú — organizáciou ich psychiky — efektívne programovateľní «zombi»[45]; a niektorí štvorkári sa intuitívne vyhýbajú alebo sú Prozreteľne chránení Zhora od toho, aby ich psychika bola znečistená nezmyslami, na osnove ktorých by sa mohli efektívne podieľať v postrkovaní dnešnej technokratickej civilizácie k jej krachu; ale transformácia spoločnosti si žiada iné vedomosti a zručnosti, ktoré škola dnes nedáva[46].
· Medzi týmito dvoma extrémami sa nachádzajú deti, ktoré zvládajú osvojenie školského programu v rozsahu hodnotení od «slabej trojky» až po «jedničku s hviezdičkou» v rôznych predmetoch.
Hore povedané v podstate znamená, že štát je povinný:
1. Vytvoriť také ekonomické podmienky, aby sa rodina mohla rozvíjať, riešiť svoje problémy, rodiť a vychovávať deti bez toho, aby jej členovia (ako dospelí, tak aj tínedžeri) boli nútení hľadať dodatočné príjmy a pracovať nadčasy. Všetky potreby rodiny musia pokrývať výplaty z jedného pracovného miesta jej dospelých členov a rôzne sociálne príspevky[47].