Pre úplnosť dojmu z povedaného, je treba sa zastaviť a prečítať si kap. 13 Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Hlavný rozdiel medzi kánonom a apokryfom je v tom, že apokryf zakončuje vysvetlenie o Ľúbosti slovami, ktoré neboli vpustené do kánonu Nového Zákona: «A tí, ktorí vám vysvetľujú Písma, hovoria s vami mtvym jazykom ľudí, hľadajúcich pomocou ľudí svoje choré a smrteľné telá», k čomu zostáva dodať: a zdierajú ľudí pre svoj osoh, pretože niet v nich Ducha Svätého, oživujúceho, a oni sú len paraziti, skrývajúci sa za cirkevné rituály a vyhýbajúci sa reálnemu budovaniu Kráľovstva Božieho na Zemi podľa Zámeru Božieho. A hoci to posledné sa netýka každého kňaza, no spravodlivo karhá všetkých súčasných hierarchov, kompletne prázdnosvätých (jaloví „svätci“*).
Okrem toho, apokryf odporúča:
«Stravujte sa všetkým tým, čo sa nachádza na stole Božom: plodmi stromov, zrnami a užitočnými trávami, mliekom zvierat, včelím medom. Všetko ostatné jedlo je dielom rúk Satana, vedie k hriechu, chorobe, smrti (...) Lebo pravdivo vám hovorím: blažení tí, ktorí jedia jedlo len zo stola Hospodinovho a vyhýbajú sa všetkým ohavnostiam Satana».
Je to prísnejšie, ale blahodarné ohraničenie potravy, než staro- a novozákonné, a taktiež aj koránické: v nich je zakázané zabíjanie drobných zvierat na potravu, čo je mravnou a etickou osnovou civilizácie iného typu.
V aktuálnom súbore tohto apokryfného Evanjelia sme použili pravopis, odlišný od tradičného cirkevného. V hovorovej reči niet veľkých a malých zvukov (tak, ako veľkých a malých písmen v texte). Nový zákon, aj v jeho kánonickej podobe, nikde nedosvedčuje, že by sa Ježiš povyšoval nad svojimi súčasníkmi podľa tela, preto osobné zámeno «Ja», zvyčajne zadávané veľkými písmenami, je v textovom podaní slov Krista nami zadané malými písmenami. Slová «Syn Človeka» (v našom chápaní kontextu), hoc aj majú v sebe odtlačok svetonázoru patriarchátu, ale vzťahujú sa na všetkých ľudí bez výnimky, a nie výlučne na Krista, preto sú tiež zadávané malými písmenami, bez zvýraznenia ich začiatku veľkým písmenom.
Z porovnania týchto fragmentov apokryfnej Dobrej zvesti Krista so skôr uvedenými úryvkami Dobrej zvesti Krista z kánonických Evanjelií je jasné, že zvestujú o jednom a tom istom, aj obsahovo sú jedno a to isté, ale utajenú Dobrú zvesť Krista v apokryfnom texte Jána netreba skladať z roztrúsených fragmentov: táto je celistvá; je iná – nie novozákonná – Ján svedomite zapísal všetko, čo pochopil, na rozdiel od kanonizátorov Nového Zákona, ktorí zlomyseľne odstránili z kánonu všetko, čo usvedčovalo ich a ich pánov. 13. kapitola Prvého listu Pavla Korinťanom reprodukuje zmyslom svojho textu veľmi blízko (aj po mnohonásobných prekladoch) jeden z odsekov apokryfného Evanjelia Krista, čo taktiež významne svedčí o pravosti (originalite) apokryfu a jeho zlomyseľného zámerného odstránenia z kánonu.
No z porovnania apokryfného Evanjelia Krista s Nicejským symbolom viery je takisto jasné, že v každom z nich je vyjadrená svoja vlastná špecifická zameranosť učenia, viery, života. Apokryfné Evanjelium Sveta Ježiša Krista objasňuje slová apoštola Pavla:«... naša spôsobilosť je od Boha. On nám dal spôsobilosť byť služobníkmi Nového Zákona, nie písmen, ale Ducha, pretože písmeno zabíja, ale Duch oživuje.» — Druhý list Korinťanom, 3:5, 6. A cirkev sama seba usvedčuje z vopred premyslenej cenzúry a odstránenia Dobrej zvesti Krista celému Svetu z kánonu jej Písma aj tým, že vo veršoch kapitoly 3:5, 6, Druhého listu Korinťanom píše «duch», začínajúc slovo malým písmenom[41], hoci Pavol jasne nástojil na Duchu Svätom, oživujúcom, označenom v liste veľkými počiatočnými písmenami.
Ti, ktorí spochybňujú pravosť citovaného apokryfu, ktorí nesúhlasia s tvrdením o rafinovanom odstránení samotnej Dobrej zvesti Krista z kánonu Nového Zákona, tí nech si všimnú, že ani jeden z množstva Kristových učeníkov nezanechal písomný výklad Ježišom prinesenej Dobrej zvesti ako takej – okrem životopisnej informácie o živote Ježiša, syna Márie. Kánonické Evanjelia takýmto výkladom nie sú, pretože sú krátkymi biografickými informáciami o pozemskom živote a činoch Ježiša, syna Márie, v ktorých sa Dobrá zvesť Krista predkladá v objeme natoľko minimálnom, nakoľko by sa už bez tohto výkladu v biografickej kronike nedalo zaobísť, hoci mnohí „mocní“ tohto sveta by sa radi zbavili aj toho, čo zostalo v kánone. A tí, čo nesúhlasia s uvedeným, nech ukážu na príklade života, kde a v čom konkrétne klame spomínaný apokryf.[42].
Tiež je užitočné poznamenať, že (ako vyplýva z textu citovaného apokryfu) Ježiš neučil mnohobožstvu a modloslužobníctvu, ale bol „jazyčníkom“[43] Božím a učil svojich súčasníkov (podobných telom, no nie psychikou) Božiemu Jazyčníctvu. Cirkvi, nesúce meno Krista, odsudzujú Božie Jazyčníctvo a učia klaňaniu sa modlám dogiem, nimi samými vytvorených a odtrhnutých od jednoty so životom.
Jednou z vecí, kvôli ktorým prišiel Kristus na svet, bolo aj vykorenenie nižšie uvedenej doktríny vybudovania globálnej rasovej „elitárno“-otrokárskej civilizácie, ďalej konvenčne nazývanou (podľa nášho názoru, od Božích prorokov nemohla pochádzať takáto ohavnosť) podľa citovaných zdrojov — doktrína „Deuteronómium-Izaiáš“. Túto doktrínu akože „Ruská“, akože „pravoslávna“ cirkev, ale aj všetky ostatné biblické kulty — považujú za svätú a Bohom vnuknutú, ani trocha sa pritom nezamýšľajúc o jej pôvode vo výmysloch pozemskej hierarchie služobníkov kultu egyptského Amona – nazvaného pre pasených kresťanov menom Amiň (v latinskej liturgii Amen)*. A ona vštepuje a šíri ( žijúc uprostred národov Ruska) túto rasovú parazitickú doktrínu a ničí ňou mravnosť mnohých ľudí. Cirkev potláča ich slobodu vôle a svedomie vyvolávaním strachu pred trestom pekelného ohňa za trest kvôli akoby odpadlíctvu od Boha – kacírstvu tých, ktorí odmietajú nielen túto ohavnosť, ale aj cirkev, ktorá ju zasieva v mene Pravého Boha. A globálno-historická podstata tejto ohavnosti je takáto:
“Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo možno dávaťna úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa podľa svedomia pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože tento text nie je získaný zo správy o rozšifrovaní jedinečného pradávneho zvitku, nájdeného vo vykopávkach, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora.“ - Deuteronómium, 23:19, 20. „I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú“ - Deuteronómium, 28:12. „Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny Arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela)a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nepodarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nezachcú slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené” — Izaiáš, 60:10 - 12.