Každý proces vo Vesmíre[19] môže byť interpretovaný (opísaný, skúmaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia. Preto je pojmový a terminologický aparát Teórie riadenia zovšeobecňujúci. Toto umožňuje jednotne opisovať procesy: prírodné, biologické, technické, a tým skôr – všetky sociálne procesy a procesy psychickej činnosti.
Jednotný opis rôznorodých procesov s použitím Dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje stáť na spoločnom základe, fundamente všetkých jednotlivých vied; ľahko vchádzať do každej z nich[20]; a pri nevyhnutnej potrebe — nájsť spoločný jazyk s ich špecialistami. To jest pojmový a terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia je prostriedkom interdisciplinárnej komunikácie špecialistov rôznych jednotlivých odvetví poznania a činnosti; je prostriedkom zjednotenia rôznorodých izolovaných vedeckých poznatkov a praktických návykov do harmonickej (voči Vesmíru) ucelenosti. Tá je nevyhnutná pre bezpečný život a činnosť jednotlivcov i kolektívov, z ktorých sa skladá spoločnosť. V tomto je hlavná hodnota pojmového a terminologického aparátu teórie riadenia.
Vo všetkej mnohotvárnosti procesov[21] (udalostí), ak ich skúmame ako procesy riadenia alebo samoriadenia, možno odhaliť — čo majú všetky spoločné, a adekvátne vytvoriť (pre tieto spoločné atribúty) pojmový a terminologický aparát dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Preto v krátkosti preskúmame všetky jej kategórie[22].
V teórii riadenia možno zadať celkovo dve úlohy. Prvá úloha: chceme riadiť objekt v procese jeho fungovania priamo, my sami bezprostredne. Toto je úloha riadenia. Druhá úloha: objekt v procese fungovania nechceme riadiť priamo samy, ale chceme, aby sa objekt bez nášho priameho zasahovania do procesu riadil sám v režime, ktorý nám bude vyhovovať. Toto je úloha samoriadenia. Aby sme mohli vedome zadávať a riešiť každú z týchto úloh, alebo aj obe naraz (ak jedna sprevádza druhú), potrebujeme nevyhnutne získať tri súbory informácií:
Vektor[23]cieľovriadenia (ako aj samoriadenia: kde sa spomína len Vektor cieľov), predstavujúci opis ideálneho režimu fungovania (správania sa) objektu. Vektor cieľov riadenia sa zostavuje na základe subjektívnej vlastnej vôle, ako hierarchicky usporiadaná množina čiastkových cieľov, ktoré majú byť zrealizované v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Poradie nasledovania čiastkových cieľov v ňom je opačný k poradiu postupného vynúteného zrieknutia sa každého z nich v prípade nemožnosti uskutočnenia kompletného súboru cieľov. Takto sa na prvej priorite (položke) vektora[24] cieľov nachádza najdôležitejší cieľ a na poslednej zas najmenej významný.
Jeden a ten istý súbor cieľov — podriadených rôznym hierarchiám priorít (rôznemu poradiu dôležitosti pre riadenie) — vytvára rôzne vektory cieľov, čo vedie aj k možnému rozdielu v riadení. Strata riadenia môže byť vyvolaná aj vypadnutím niektorých pre riadenie procesu objektívne nevyhnutných cieľov, alebo vypadnutím celého vektora alebo nejakých jeho fragmentov z objektívnej matrice možných stavov objektu, ak sa vo vektore objavia objektívne a subjektívne sa navzájom vylučujúce ciele alebo v procese riadenia neudržateľných/nestabilných cieľov (toto všetko sú rôzne druhy defektnosti vektora cieľov). Obrazne povedané, vektor cieľov – to je súpis, prehľad toho, čo si prajeme, s číslami, napísanými v poradí, ktoré je opačné k poradiu núteného zrieknutia sa realizácie každého z týchto prianí (s tým, že č.1 je vždy na vrchu zoznamu a podľa dôležitosti sa zoraďuje obsah položiek „zoznamu“*).
Vektor(priebežného) stavu kontrolných parametrov, opisujúci reálne správanie objektu podľa parametrov patriacich do vektora cieľov.
Tieto dva vektory tvoria navzájom spojený pár, v ktorom každý z nich predstavuje usporiadanú množinu informačných modulov, opisujúcich jednotlivé parametre objektu, presne zodpovedajúce jednotlivým čiastkovým cieľom riadenia. Poradie informačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Obrazne povedané, vektor stavu – to je súpis (podobne ako vektor cieľov), avšak toho, čo je vnímané ako stav objektu riadenia, reálne existujúceho. Keďže vnímanie (chápanie) stavu objektu nie je vždy ideálne, a má subjektívny charakter, tak vektor stavu v sebe vždy obsahuje nejakú chybu v určení ozajstného stavu, ktorej zodpovedá nejaká objektívna neurčitosť, ktorá môže byť pre toho čo riadi (subjekt riadenia) prípustnou, alebo aj neprípustnou vzhľadom na uskutočnenie cieľov konkrétneho procesu riadenia.
Vektor chybyriadenia, predstavuje „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, lebo nie nevyhnutne v každom prípade ide o rozdiel bežný — algebrický): «vektor cieľov» mínus «vektor stavu». Opisuje odklon reálneho procesu od procesu v ideálnom režime (nastavenom v cieľovom vektore), a takisto obsahuje nejakú neurčitosť, zdedenú z vektora stavu. Obrazne povedané, vektor chyby riadenia – to je zoznam nenaplnených želaní zo zoznamu vektora cieľov s určitým ohodnotením stupňa nenaplnenosti každého z nich; buď hodnotením navzájom číselne porovnateľných úrovní, alebo číselne neporovnateľných úrovní, no usporiadaných stupňovito diskrétnymi celočíselnými indexmi prioritnosti každej z úrovní (pri jej porovnaní so všetkými ostatnými úrovňami).
Vektor chyby je základom pre tvorbu hodnotenia kvality riadenia — riadiacim subjektom. Hodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na základe jedného a toho istého vektora chyby možno vytvoriť množstvo hodnotení kvality riadenia, zďaleka nie vždy vzájomne zameniteľných.
Kľúčovým pojmom teórie riadenia je pojem: udržateľnosť objektu v zmysle predvídateľnosti jeho správania v definovanej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia[25]. Skrátene – udržateľnosť na základe predvídateľnosti, hoci ani v plnom terminologickom názve niet zbytočných slov. Riadenie je v princípe nemožné, ak správanie objektu nie je predvídateľné v miere dostatočnej pre riadenie.
Plná funkcia riadenia. Opisuje cirkuláciu a premeny informácie v procese riadenia, počínajúc od okamihu samotného vytvárania vektora cieľov riadenia riadiacim subjektom — až do uskutočnenia cieľov v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov, tvoriacich informačnú bázu riadiaceho subjektu, ktorý na ich základe modeluje správanie (fungovanie) objektu riadenia (alebo modeluje proces samoriadenia) v tom prostredí, s ktorým komunikuje objekt (a cez objekt – aj subjekt).
Etapou, fragmentom plnej funkcie riadenia je cieľová funkcia riadenia, t.j. koncepcia dosiahnutia v procese riadenia jedného z čiastkových cieľov, patriacich do vektora cieľov. Kvôli skráteniu a tomu, aby sme vylúčili omyl a zámenu „cieľovej funkcie riadenia“ s „plnou funkciou riadenia“, budeme cieľovú funkciu riadenia (všade tam, kde nebude potrebné špeciálne spresnenie termínu) nazývať: koncepciou riadenia.
Po zadefinovaní vektora cieľov a prípustných chýb riadenia, sa v procese reálneho riadenia realizuje podľa koncepcie riadenia (cieľovej funkcii riadenia) napájanie informačných tokov z vektora cieľov do vektora chyby (alebo ekvivalentné napájanie do vektora stavu).
Dôležité je nezabudnúť, že pri formovaní súboru koncepcií riadenia, zodpovedajúcich cieľovému vektoru, sa zväčšuje aj rozsah priestoru parametrov v stavovom vektore na úkor pripojenia k stĺpcu kontrolných parametrov ešte ďalších parametrov informačne prepojených s kontrolnými (objektívne, ako aj subjektívne – z pohľadu subjektu riadenia), ktoré opisujú stav okolitého prostredia, objektu riadenia a subjektu riadenia.