Ak dochádza k takejto veci na Vašom počítači, tak Vy, prirodzene, predpokladáte, že do systému vnikol vírus, že systém je nesprávne nastavený, že v ňom nepracujete len Vy sám, ale niekto ďalší vo Vašej neprítomnosti alebo v skrytosti blokuje Vašu činnosť a skrýva pred Vami pomocou hesiel Vaše vlastné súbory a súčasti systému potrebné pre Vašu činnosť a pod. Pritom si treba uvedomiť aj to, že pre správne fungujúci systém počítača nemá vôbec význam, kedy ste si naposledy prezerali nejakú informáciu z celého toho masívu, ktorý sa nachádza na pevnom disku alebo disketách, či «CD-ROM»: systém zabezpečuje garantovaný prístup k informácii nezávisle od doby posledného prístupu k nej.
Ak máte nejakého známeho, na ktorého si spomeniete raz za dlhý čas, napríklad, aby ste mu zavinšovali k Novému roku alebo k narodeninám, tak tiež považujete za normálne, že máte jeho telefón a adresu zapísanú vo Vašom zápisníku, nakoľko je to informácia, ktorú možno ľahko zabudnúť, a zostala by tak nedostupná pre spomenutie si na ňu výlučne aktom vôle. Ak sa zaoberáte ľubovoľnou činnosťou, vyžadujúcou sústavnú komunikáciu s množstvom náhodných ľudí, tak Vaše vrecká a písací stôl oťažievajú od množstva zápisníkov, denníkov, kalendárov a pod., obsahujúcich ich adresy, telefóny «Meno, Priezvisko» a pod. Ak všetok ten papier do zberu náhle zmizne alebo niečo z neho zabudnete pri odchode na služobnú cestu, tak skutočne sa množstvo Vašich kontaktov pretrhne, určité plány sa prekazia... Napriek tomu, že všetka tá informácia, nachádzajúca sa vo Vašich zápisníkoch, spolu s obrazmi tých istých zápisníkov, je aj tak uložená niekde v hlbinách Vašej psychiky, kde nemáte svojvoľný prístup podľa svojho vedomého želania. Ak by ste mali k tejto informácii svojvoľný prístup (aktom vôle), rovnako garantovaný, ako prístup k informácii v dobre fungujúcom operačnom systéme počítača, tak by ste na všetky Vaše zápisníky hľadeli ako na zbytočné bremeno a haraburdie.
Ale ak by sa Váš počítač správal tak, ako Vy aktuálne spravujete svoju pamäť, tak by ste sa zaoberali chytaním vírusov, nastavovaním systému, zrejme by ste hľadali možnosť vymeniť operačný systém alebo celý počítač za taký, čo funguje spoľahlivo a pod. No vo vzťahu k sebe samému, Vy, obťažkaný množstvom zápisníkov, bez zaváhania vyhlasujete: Ja som PSYCHICKY NORMÁLNY, NEMÁM ŽIADNE PROBLÉMY, na riešenie ktorých by som potreboval niečiu pomoc, môžem žiť ako predtým, ako som žil skôr, a žiť takto aj v budúcnosti.
Príčina takéhoto sebahodnotenia je prostá – žije tak väčšina Vašich známych, známych Vašich známych a celkovo väčšina obyvateľstva planéty. A takáto osobnostná kultúra psychickej činnosti sa považuje za normu. A ak je nejaký človek schopný si svojvoľne spomenúť na každú informáciu, čo prešla jeho piatimi zmyslami (šiesty zatiaľ necháme stranou), tak v spoločnosti „normálnych“ ľudí je vnímaný ako nenormálny – výnimočný fenomén.
Ale veď okrem pamäte sú človeku dané aj zmysly, ktorých vnímavosť voči tokom pre nich špecifickej informácie tak isto nemáte pod kontrolou. Je to podobné tomu, ako keď Váš počítač nezávisle od Vás náhle vstupuje na internet a zobrazuje na displeji informáciu, o ktorej ste nevedeli; alebo, keď sa Vy pokúšate prečítať informáciu z diskety alebo «CD-ROM»-u, a dostávate informáciu «súbor nenájdený», «chyba čítania» alebo niečo podobné.
A okrem toho tu máme ešte intelekt, ktorý pravidelne dáva výsledok «2´2= s presnosťou od 3 do 5». Ak «2´2¹4» je chápané ako aritmetický výraz a subjekt trvá vyložene na tomto výsledku, tak zrejme usúdite, že žartuje, alebo ohlúpol od prebytku emócií a voľného času; alebo dokonca usúdite, že je skutočný psychopat, ktorého treba poslať na vyšetrenie k špecialistom. Ale ak «2´2¹4» nie je výrazom z oblasti bežnej aritmetiky, ale je to Váš vlastný názor ohľadom nejakej otázky úplne vzdialenej od aritmetiky, tak potom ako? Tým skôr, ak intenzívne oponujete názorom tých, ktorí sú presvedčení, že aj táto oblasť poznania má svoje «2´2=4», no určite nie «2´2=s presnosťou od 3 do 5», ako to vyhlasujete Vy i VÄČINA jedincov v spoločnosti? a čo robiť, ak sa Vám pritom podarilo „oblažiť“ spoločnosť tým, že ste sa stali profesionálnym psychiatrom s veľkou autoritou?
Ale okrem pamäte, zmyslov a intelektu má psychika človeka ešte ďalšie komponenty, ktorých hierarchickosť usporiadania a rozvitosť vzájomných väzieb medzi sebou tiež umožňuje položiť otázku: čo je normou duševného zdravia pre človeka, a čo je odchýlkou od tejto normy? A kedy dosahujú odchýlky tú hranicu, za ktorou už človek psychicky prestáva byť človekom, hoci si navonok zachováva očividne ľudský výzor?
To jest problém nepochybne existuje a existuje nejedno storočie. A historicky sformovaná psychiatria sa od historicky sformovanej traumatológie odlišuje tým, že väčšina traumatológov nebude tvrdiť, že človek s dvomi zdravými nohami potrebuje ich pomoc len preto, žesa mu v detstve prisnil sen o tom, že spadol pod vlak a zostala mu len jedna noha. No spoločné blúznenie psychopata a diplomovaného psychoanalytika o udalostiach, ktoré sa akoby stali v reálnom detstve pacienta, sa môže stať v USA dostatočným dôvodom na to, aby poslali za mreže tretiu osobu za priestupky, ktoré v reálnom živote nespáchala.
Toto je možné preto, lebo historicky sformovaná psychiatria sa od prevažnej väčšiny odvetví poznania a praktickej činnosti odlišuje tým, že nemá objektívne kritéria psychických noriem a spoľahlivé metódy odhalenia odchýlok od nich.
Táto jej „osobitosť“ sa prejavuje najmä v tom, že každý kto nájde u známych alebo v knižnici hrubú bibliu s názvom „Klinická psychiatria“ a prečíta si ju od začiatku po koniec nakoniec zistí, že on sám osobne má príznaky všetkých mánií a bláznovstiev, známych tej psychiatrickej škole, ku ktorej patria autori biblie: ako mu raz bolo nepríjemne byť v uzavretej miestnosti (diagnóza - klaustrofóbia); ako veľmi chcel mať knihu a ukradol ju priateľovi (diagnóza - kleptománia); strach z tmy, obavy z výšok, niekto sa «divne» pozrel a pod. Ak teda takéto spomienky (ktorými tak či onak disponuje každý) začne ešte stimulovať a komentovať profesionálny psychiater, tak mu v podstate nič nebráni zdokumentovať za prítomnosti kolegov všetky odpovede na tematicky zvolené otázky a …o jedného pacienta, zapísaného v evidencii alebo umiestneného v klinike, je viac.
Približne na takejto procedúre — výberu z pamäte špecifických situácií, zodpovedajúcich vopred vybranej diagnóze — sa zakladajú mnohé zneužitia psychiatrie.
No na druhej strane sú známe aj zďaleka nie ojedinelé prípady, keď ľudia, v snahe vyhnúť sa súdnemu vyšetrovaniu alebo výkonu trestu, úspešne simulovali bláznovstvo a profesionálni psychiatri ich nedokázali odhaliť: najznámejšou takouto osobou v Rusku je Ter-Petrosian (Kamo) — jeden z činiteľov RSDRS (Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana)*, odsúdený v Rusku na rozsudok smrti pre účasť v rade ozbrojených excesov so štátnosťou Ruského impéria a uznaný za blázna mnohými konzíliami jak v nezainteresovanej Európe, tak aj v Rusku zainteresovanom na vykonaní rozsudku.
Z celého množstva odvetví ľudskej činnosti je toto možné asi len v psychiatrii, v dôsledku čoho je problém objektívnej psychickej normy pre človeka a štatistiky odchýlok od tejto normy — aktuálnym v spoločnosti už veľa storočí.
No ak máme u ľudí použiť rovnaké kritéria normálnej psychickej činnosti, aké ľudia sami používajú pri hodnotení nimi vytvorených systémov spracovania informácií, tak výsledok bude ešte žalostnejší: spoločnosť ako celok i väčšina ľudí v nej nie sú psychicky normálni, a efektívna psychiatria v spoločnosti rozvinutá nie je.
Napriek tejto realite, všetko čo nespadá do kánonov oficiálnej, no zďaleka nie vždy funkčnej psychiatrie, sa nazýva: šarlatánstvo, satanizmus, zombírovanie, potláčanie osobnosti, vytvorenie kontroly nad osobnosťou a pod. Napriek tomu, že oficiálna legitímna psychiatria vie v podstate len izolovať psychopata po tom, čo už niečo navystrájal alebo sa jeho bláznovstvo začalo prejavovať navonok, avšak nevie zavčasu odhaliť budúceho psychopata a pomôcť mu nestať sa psychopatom, tým že odhalí a zlikviduje príčiny porúch jeho psychiky v spracovaní informácií, ktoré prichádzajú z pamäte alebo zmyslových orgánov.