Satanizmus, šarlatánstvo, zombírovanie, potláčanie osobnosti jednotlivcov i spoločenstiev hrozbami, násilím a inak, v živote ľudstva jestvujú. Avšak akonáhle niekto získa zručnosť efektívneho určenia normy psychického zdravia, efektívneho odhalenia existujúcich i potenciálnych odchýlok od normy a ich príčin, má schopnosti poskytnúť pomoc s cieľom rýchlej obnovy psychického zdravia; začne učiť psychickému zdraviu a poskytnutiu pomoci pri jeho získavaní okoliu — tak prvými sa proti nemu spolčia diplomovaní psychiatri, funkcionári štátnych štruktúr i „spasitelia duší“ množstva náboženských kultov, ktorým takáto kultúra získania a podpory duševného zdravia jednoducho berie „chlieb ich každodenný“ i možnosť parazitovať na nešťastí a nerestiach spoločnosti, ktoré oni sami nevedia vykoreniť, hoci, na základe svojho sociálneho statusu sú povinný to vedieť .
V našom konkrétnom prípade toto všetko vedie k otázke, či je dianetika «vedou duševného zdravia», ako sa to píše na obálke ruského vydania knihy L. Rona Hubbarda „Dianetika“, alebo nie je? A ak predsa len je vedou duševného zdravia, je v tomto bezchybná? Ak nie je bezchybná, tak v čom sú jej chyby a škodlivosť? Ak je klamlivým výmyslom, tak ako vypestovať v spoločnosti vedu a kultúru, ktoré zabezpečia skutočné duševné zdravie jednotlivcov i celej spoločnosti?
4. Zbožnosť[30], farizejstvo, povera – tri odlišnosti![31]
Predsa len, z nášho pohľadu, s otázkami ako — čo je to dianetika a scientológia — sa nebolo treba obracať na pravoslávneho hierarchu, výňatkami z diskusie ktorými sme začali túto prácu. Nebolo potrebné sa na neho obracať s takýmito otázkami jednoducho preto, lebo on sa neustále zaoberá rozširovaním a podporou iného totalitného kultu, kvôli čomu nemá obsahovú predstavu o predmete rozhovoru.
A navyše, ak k jeho výrokom v diskusii pristupujeme s rovnakými kritériami normálnosti, aké ľudia používajú pri hodnotení nimi vytvorených technických prostriedkov spracovania informácií, tak si musíme vybrať jednu z dvoch možností:
· buď pravoslávny hierarcha sám potrebuje psychiatrickú pomoc;
· alebo si definitívne vybral satanizmus a už mu nič nepomôže.
Niekto môže vnímať tieto tvrdenia ako typické rúhanie sa – hrešenie, ktorého sa nevedia zdržať mnohí predstavitelia domácej „inteligencie“ v polemike s ich odporcami. Ale my predsa nepolemizujeme, ale navrhujeme pozrieť sa na podstatu veci.
Hovoriac o pravosláví, otec Alexij si buď naozaj nepamätá všetko, alebo je intelektuálne postihnutý, kvôli čomu nechápe zmysel toho, čo je priamo napísané v Písme, ktoré je jeho cirkvou uznávané ako „Sväté“. V lepšom prípade je neznalo naivný, a v horšom prípade otvorene pokrytecký a vierolomný. Ako poznamenal K. Prutkov, «Miluj blížneho, no nedaj sa ním oklamať», a preto nebuď obeťou sebaklamu ponúkajúcej sa pseudomožnosti žiť podľa cudzieho rozumu – vrátane rozumu disciplinovanej pravoslávnej hierarchie.
Všetko nasledujúce je určené tým, ktorým sa nelení a nemajú strach nahliadnuť do Biblie, vydanej s požehnaním patriarchu Moskovského a celej Rusi; do kníh L.R. Hubbarda „Dianetika“, „Scientológia“ a inej literatúry scientológov; do Koránu[32]; spomenúť si na historické mýty, ktorým ich učili v škole a ktoré si sami prečítali v populárno-vedeckej i odbornej literatúre. A následne sami podľa svedomia porozmýšľať o tom, čo je pravdou. Predovšetkým PRAVDA-ISTINA JE VŽDY KONKRÉTNA, a nie všeobecne neurčitá.
A pravda je to, že zo satanizmu a antikresťanstva obviňuje L.R. Hubbarda predstaviteľ cirkvi,
· ktorej celý symbol viery je výmyslom otcov-zakladateľov kultu, výklad ich vlastnými slovami toho, čo je opísané v nimi scenzurovanom kánone Nového Zákona. Do symbolu viery nie je nimi pripustené ani jediné slovo samotného Krista, dokonca ani z tých, ktoré sa zachovali v texte historicky sformovaného Nového Zákona.
· z ktorej „svätého“ písma je text zápisu Zvestovania Zhora, daného skrze Ježiša Krista, zlomyseľne vylúčený a nahradený štyrmi biografickými informáciami o živote a činnosti Ježiša medzi ľuďmi, ktoré predchádzajú (takisto vybraným a scenzurovaným) ponaučeniam apoštolov.
· ktorá nástojčivo trvá na „svätosti“ a „božskom pôvode“ doktríny vybudovania globálneho rasového „elitárno“-otrokárskeho štátu.
Na rozdiel od otca Alexija, my nezostaneme len pri holých slovách v našom obviňujúcom závere (či diagnóze[33]) o tisícročnej činnosti biblickej totalitnej sekty nazývanej «Ruskou pravoslávnou cirkvou» (bez akéhokoľvek k tomu opodstatnenia v ich činnosti) na NAEJ pôde (no nie ich Vlasti).
Nicejský Symbol viery [34] :
1. Verím v jediného Boha Otca, Všedržiteľa, Stvoriteľa neba i zeme, viditeľného všetkými i neviditeľného.
2. I v jediného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, Jednorodeného, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze Neho všetko existuje.
3. Pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a stelesnil sa z Ducha Svätého a Márie Panny, a stal sa človekom.
4. Bol ukrižovaný za nás za Pontského Piláta, trpel, a bol pochovaný.
5. A vstal z mŕtvych tretieho dňa podľa Písma.
6. A vystúpil na nebesia, a sedí po pravici Otca.
7. A zasa príde v sláve súdiť živých i mtvych, Jeho Kráľovstvu nebude konca.
8. I v Ducha Svätého, Pána, Oživujúceho, vychádzajúceho z Otca, a klaniame sa Mu a slávime Ho rovnako ako Otca i Syna, On hovoril skrze prorokov.
9. V jedinú Svätú, Súbornú a Apoštolskú Cirkev.
10. Vyznávam jeden krst na zabudnutie hriechov.
11. Očakávam vzkriesenie mtvych,
12. a život budúceho veku.
Amiň.
Ani jediné slovo Krista. «Amiň», stojace na konci symbolu viery, to nie je podpis, ale niečo zmyslovo blízke nasledujúcemu: «Ami-iň! Teba voláme!». Je to tak, lebo «Amiň» — to je ozajstné meno pána, ktorému sa v skutočnosti klania pravoslávna cirkev, no nie je to meno Kristovo – Ježiš – ktorého cirkev nahlas nazýva svojím Pánom. O tom, že Amiň je skutočne pánom tých, ktorí dali kresťanom symbol viery, sa môže presvedčiť každý, ak nahliadne do Zjavenia Jána (Apokalypsa): «A Anjelovi Laodicejskej cirkvi napíš: tak hovorí Amiň, svedok verný i pravdivý, počiatok stvorenia Božieho.» — kap. 3:14.
Amiň, Amen alebo Omen[35] (latinsky), A.Meň, Amun, Amon sú variácie jedného a toho istého mena boha Slnka, ktorému sa klaňali starovekí Egypťania. Dokonca, ak je aj pravdou to, že Amiň je «svedok verný a pravdivý, počiatok stvorenia Božieho», tak stále ešte nie je Bohom Najvyšším, a ani Ježiš Kristus, ktorý prišiel pod svojím menom, a nie pod pseudonymom.
Kristus neučil tomu, čo učia „svätí“ otcovia-zakladatelia cirkví, súčasní hierarchovia, ale niečomu celkom inému. Keď niektorí biblisti vyslovujú myšlienky o existencii v minulosti nejakého „protoevanjelia“, dnes strateného, no ležiaceho v základoch textov novozákonných evanjelistov, tak treba priznať, že jediným «protoevanjeliom» je živé Slovo samotného Krista – Evanjelium Krista, Dobrá zvesť Krista celému Svetu. Ona je ROZTRÚSENÁ v úryvkoch po celom texte kánonu Nového Zákona, ktorý je iba výtvorom učeníkov Krista (no nie samotného Krista – ten ich nepísal)* a ich nasledovníkov, vyjadrujúcim ich svojské chápanie toho, čo ONI VIDELI, POČULI a POCHOPILI.