Pri vchode ich privítala slnkom opálená dievčina v bielom plášti.
„Ste zverolekárka, prosím?“ spýtal sa Severson.
„Naša Angelika je všetko,“ usmial sa starček. „Vedie celý mliečny konvejer[1]. A jej biely plášť ťa nemusí prekvapovať. Aj my ho hneď dostaneme, bez plášťa nás totiž Angelika nevpustí dnu…“
Hostia vskutku dostali biele plášte a dievčina ich uviedla do budovy.
„Vysvetľuj všetko zrozumiteľne, Angelika, á nemysli si, že hovoríš s nejakými odborníkmi,“ prekáral dievčinu starček.
„Ako by som mohla hovoriť nezrozumiteľne, Olafsen?“ ohradzovala sa Angelika. „Veď tu nie je nič zlo
žité. Ustajnené kravy obsluhuje niekoľko jednoduchých zariadení. Krmivo prichádza automaticky až do žľabu; aj o čistenie kravina starajú sa stroje, štyrikrát denne prechádzajú kravy do miestnosti na dojenie, ktorá je uprostred budovy… V týchto miestach ich očistia striekacie a vysávacie prístroje. Kravy prichádzajú na dojenie celkom čisté… Tu, v miestnosti na dojenie, im nasadíme strojové dojičky. Mlieko preteká týmto potrubím do chladiarne, potom do kanví a do skladu. Prepravné cisterny si automaticky prečerpajú mlieko z kanví a odvezú ho do mliečneho kombinátu v Bergene.“
Severson obdivoval dômyselné zariadenia a! vzornú čistotu celého kravína. Podobné stroje vykonávali všetku ťažkú prácu aj v teľatníku, v sklade ä v prípravovni krmiva, v ošipárni i v teplárni.
„Tak prepychove negazdoval ani bohatý Vestersen,“ povedal s uznaním Severson.
„Ako by aj mohol?“ zvolal starček. „Toto všetko sme si mohli vybudovať iba my, všetci spoločne. Jednotlivec by to nikdy nedokázal. Na rozkúskovaných políčkach by sa naše stroje ani nepohli a v malinkých chlievoch, aké mali jednotlive hospodáriaci roľníci, by sme úmornú robotu okolo dobytka neboli mohli mechanizovať.“
„A komu teda patrí tento veľkostatok?“ spýtal sa Severson.
„Ešte vždy si všetko predstavuješ po starom,“ srdil sa očistom starček. „Komu inému by mohol patriť, keď nie nám všetkým? Hádam by si nechcel, aby sme tu nechali kraľovať nejakého dedinského boháča, akým bol Vestersen? Vari si myslíš, že by nám postavil kultúrny dom, pre každú rodinu vilku — a nad Jarlsbergom hvezdáreň? Radšej by získané peniaze vyviezol do cudziny. Nám začalo šťastie kvitnúť, chlapče, až vtedy, keď sme sa všetci spojili v družstve a dedinským boháčom sme vzali všetku moc. Tak je to. Vo svornej práci je tajomstvo nášho bohatstva…“
Seversona natoľko zaujala prehliadka modernej farmy, že celkom zabudol na čas.
Iba predlžujúce sa tiene mu pripomenuli dohovorenú schôdzku s Natašou.
„Kde, prosím pekne, býva pán Hallström?“ spýtal sa starčeka. „Mám preňho list od akademika Tarabkina.“
„Zaveziem ťa k nemu. Určite ho ešte zastihneme v dome zdravia. Často je tam až do neskorého večera.“
Hallström však v nemocnici už nebol. Pred hodinou odišiel domov. Starček zaviezol teda Seversona k jeho vilke.
„Prvú noc prespíš doma, alebo prijmeš pohostinstvo nášho primára?“ spýtal sa ho starček pri lúčení.
„Rozhodne by som radšej spal doma, no nečakajte ma, pôjdem domov pešo. Aspoň si prezriem dedinu — a trocha sa aj prejdem…“
Severson zazvonil. Otvorili sa domové dvere a v ústrety mu vyšiel asi päťdesiatročný muž statnej postavy.
„Odpusťte, že vás obťažujem,“ vyjachtal rýchlo Severson, len čo sa predstavil. „Prinášam vám list od akademika Tarabkina z Moskvy…“
„Mám teda dvojnásobnú česť naraz,“ usmial sa lekár. „Vaša návšteva — a list od môjho veľkého učiteľa… No nestojme tu na schodoch. Iste prijmete moje skromné pohostinstvo…“
Lekár voviedol hosťa do veľkého, no jednoducho zariadeného salónu a ponúkol mu kreslo proti sebe. Na okamih sa ospravedlnil a rýchlo otvoril obálku. Po prečítaní listu úprimne sa podíval Seversonovi do očú.
„Akademik Tarabkin ma požiadal, aby som sa ujal starostlivosti o vaše zdravie, ktoré vám prinavrátil. Ak máte ku mne rovnakú dôveru…“
„Neviem, či si takú pozornosť vôbec zaslúžim,“ povedal nesmelo Severson. „Ešte ani neviem, či tu nájdem nejaké zamestnanie a či budem vôbec schopný zarobiť toľko, aby som sa mohol s vami vyrovnať…“
„Aj v tom vám rád pomôžem,“ usmieval sa Hallström.
„To veru nemôžem od vás žiadať,“ zavrtel hlavou Severson. „Ničomu totiž nerozumiem. Príliš veľa som spánkom zameškal…“
„Môžete byť spokojný a bez obáv. Všetko rýchlo dohoníte. Učený ešte nikto z neba nespadol a ani dnes sa naše deti nerodia s inžinierskym vzdelaním. Ak sa pustíte do učenia s chuťou, zakrátko vniknete do všetkých dnešných tajov.“
„Chcem sa učiť — chcel by som začať hneď. No čím a kde začať? Celá dnešná veda a technika je pre mňa španielskou dedinou. Mám dojem, že by som prepadol aj v škole pre najmenších žiakov…“
„Len sa nepodceňujte, také zlé to s vami nie je. Študovali ste predsa techniku v Londýne — a tá vám iste dala slušné vzdelanie. Na tomto základe môžete dobre stavať. Veď dnešná veda a technika je taká istá, aká bola, keď ste boli mladý. Základy sú celkom rovnaké, iba sa viac rozvinula do hĺbky a šírky.“
Lekár vstal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti.
„Pozrite. Všetky tieto knihy máte kedykoľvek k dispozícii. Rád vám pri ich štúdiu pomôžem, nakoľko len budete moju pomoc potrebovať.“
Severson sa díval na veľkú knižnicu dychtivým zrakom. Zdalo sa mu, že sa pred ním otvorilo čosi ako rozprávkový poklad na Veľký piatok.
„Môžem si knižnicu poprezerať?“ zašepkal.
„Nech sa páči, môžete si vziať hociktorú knihu. Zatiaľ pripravím s manželkou večeru. Ospravedlňte ma, prosím, na chvíľočku…“
Hosť prečítal najprv zlaté nápisy na chrbtoch kníh. Potom sa osmelil a jednu z nich vytiahol z regála. Bola to rozprava o anabióze čiže oživovaní živočíchov. Severson si prezrel kresby a dal sa do čítania. Ktovie, ako dlho by bol čítal, keby sa v miestnosti zrazu nebol ozval hlas:
„Vidím, že máte pravdu, súdruh Hallström. Náš drahý priateľ sa vskutku pustil do štúdia hneď…“
Severson rýchlo zdvihol hlavu. Vo dverách stála pri lekárovi Nataša…
„Nie je tu už dávno?“ vzišlo mu na myseľ. „Nepovolila mi cestu pešo len preto, aby ma predbehla a Hallstrôma a celý Jarlsberg pripravila na moju návštevu?“
Usmieva sa akosi potmehúdsky.
15
POZVANIE
Nataša sa ma druhý deň ráno rozlúčila a vrátila sa do Moskvy.
Severson sa stal u Hallströmov denným hosťom. Na radu lekára začal študovať systematicky podľa starostlivo vypracovaného plánu. Získané vedomosti si denne overoval v rozhovoroch.
Pravidelne navštevoval aj kultúrny dom a výrobné stredisko. Čoskoro si získal medzi obyvateľmi Jarlsbergu mnohých dobrých priateľov. Každý večer vracal sa do svojho rodného domu na stráni.
Teraz sa staral oň sám, no aj starček mu ostal verný. Nebolo dňa, aby sa tu cestou zo svojej líščej farmy nezastavil.
Raz ho zaviedol aj do textilného závodu. S rozkošou sa kochal pohľadom na hosťa z minulosti, ktorý nevychádzal z údivu. Obrovské dielne, vedené jediným človekom, ohromovali ho svojou čistotou a dômyselnosťou automatických strojov, ktoré pracovali presnejšie, pozornejšie, ako by to dokázal najzručnejší človek.
Dni sa míňali v usilovnej práci. Severson si už osvojil základy atómovej fyziky a mičurinstva, vnikol do podstaty mnohých moderných strojov a rozširoval svoje znalosti z matematiky.