— Kedy nás pustia?
— Z týchto kamenných kobiek ešte nikto živý nevyšiel, — odpovedal strážca pridusene.
— Myslel som si to, — zašepkal Gnec 18.
— Možno odtiaľto naozaj nikto nevyšiel, — povedal Udalov, — ale aj tak ti musím otvoriť oči, strážca. Počuješ ma?
— Počujem, — odpovedal strážca.
— Prišli sme zhora, — začal Udalov, — tam navrchu svieti slnko, rastie tráva a spievajú vtáky. Je tam svetlo a sucho. Planéta už zabudla na to, že kedysi na nej zúrila strašná vojna. Čaká, kedy sa na ňu ľudia vrátia. A vy sedíte pod zemou ako krtkovia.
— Hore nie je nič, — povedal strážca.
— Od detstva ti vtĺkali do hlavy, že tam nič nie je. Vaši velitelia sa boja, že len čo sa dostanete na slobodu, rozbehnete sa na všetky strany.
— Hore nič nie je, — opakoval stráž— ca. — Len prázdno a smrť. Život sa končí na dvadsiatom treťom podlaží. Nechápem, čo sledujete týmito rečami. Nie ste blázni?
— Tak prečo nás zavreli do kobky? Blázni sa dávajú do nemocnice.
— Nemáme nemocnice. Žijeme a umierame, keď príde náš čas.
— Poďte s nami hore, — povedal Udalov. — Je tam teplo, svetlo a sucho.
— Nepokúšaj sa ma obalamutiť, — odsekol strážca.
— Spievajú tam vtáky a zurčia priezračné rieky.
Strážca si smutne vzdychol.
— Znie to ako rozprávka, — povedal.
— Nič neriskuješ, — povedal Udalov. — Ak sa ti tam nebude páčiť, môžeš sa vrátiť.
— Nevymýšľaj, — povedal strážca.
— Vravíš teplo, svetlo, sucho?
— A fúka vietor, šelestia listy na stromoch. A bzučia včely, ktoré letia k úľom, a cvrlikajú kobylky.
— Neviem, čo sú to stromy, a nepoznám bzukot včiel, — povedal strážca.
— A čo keď klameš, cudzinec?
— Tak nás privedieš späť a nikdy nás odtiaľto nepustíš.
— Dobre, — povedal strážca, — ale zviažem vám ruky, aby ste ma nezabili. Nie je vylúčené, že ste blázni alebo prefíkaní zločinci.
— Pristaň, — zašepkal Gnec 18. — Pristaň na všetko.
Pookrial na duchu. Strážca im zviazal ruky a chodbami ich viedol k škrípajúcemu nákladnému výťahu.
— Tento výťah nás vyvezie na predposledné podlažie, — povedal, keď ich priviedol k hrdzavej klietke, — a tam uvidíme.
Výťah šiel nekonečne dlho. Gnec sa bál, že ich budú prenasledovať, preto domŕzal, či nemôžu ísť rýchlejšie.
— Iný výťah nemáme, — pochmúrne odpovedal strážca. Ukázalo sa, že je to zhrbený muž s bledou mľandravou tvárou.
— Teraz kade ďalej? — spýtal sa, keď sa výťah po polhodine zastavil. Očividne ľutoval, že sa dal prehovoriť, a najradšej by sa bol vrátil späť.
— Už to nie je ďaleko, — povedal Gnec 18, ktorý nepotreboval kompas, lebo mal dokonalý orientačný zmysel.
Kráčali tak rýchlo, že im strážca ledva stačil. Petrolejový lampáš sa mu pohojdával v ruke ako kyvadlo, takže sa zdalo, že tunel je plný mihotavých tieňov. Prešli šachtou, vyšli po schodoch, dostali sa do slepej uličky a museli sa vrátiť, prebehli úzkou chodbičkou, v ktorej hrdzaveli autá a motocykle, a vo chvíli, keď zadychčaný strážca povedal, že už neurobí ani krok, zbadali pred sebou malinké svetielko.
Udalov prvý dobehol k východu z podzemia a vydriapal sa hore bez pomoci rúk, ktoré mal zviazané za chrbtom.
— Sloboda! — zvolal ako džin, vypustený z fľaše. Za ním sa vyštveral Gnec 18.
— Vylez, — povedal strážcovi, ktorý stál so zatvorenými očami na dne jamy.
— Nemôžem, je tu priveľa svetla, — odpovedal strážca.
Udalov a Gnec 18 sa obrátili k sebe chrbtami a rozviazali si putá. Potom si Udalov ľahol na kraj krátera, vystrel dole ruku a pomohol strážcovi vyliezť hore.
— Pomaly otváraj oči, — povedal Udalov. — Slnko zašlo za oblaky, nie je až také ostré svetlo.
Strážca stál na kraji krátera s roztrasenými kolenami. Napokon sa osmelil, otvoril oči, žmurkal nimi a obzeral sa. Vôkol sa rozprestierala zvlnená rovina porastená trávou a palinou. V diaľke nad obzorom videl les a belasé pahorky. Nebolo to práve najkrajšie miesto na planéte, ale aj tak tu bolo milión ráz lepšie ako pod zemou. No strážca to nepochopil. Chytil sa Udalova a zastonaclass="underline" — Nemôžem. Radšej umriem.
— Čo ti je? — spýtal sa Udalov.
— Priveľa miesta a priveľa svetla. Ja sa radšej vrátim. Teraz vám už verím, ale pod zemou je lepšie. A istejšie, vždy máš okolo seba steny.
A nech ho Udalov akokoľvek prehováral, aby sa rozhliadol, aby počkal, sľuboval mu, že poletia ponad lesy, strážca stále opakovaclass="underline" — Nie, nie, ja som radšej pod zemou. Narodil som sa tam a chcem aj umrieť medzi štyrmi stenami.
— Nechaj ho, — povedal Gnec 18. — Každý má právo vybrať si život, aký sa mu páči.
— Človek nemá žiť pod zemou. Tam patria krtkovia a červy, — hneval sa Udalov.
Ale strážca bol neoblomný.
— Zbohom! — zvolal a skočil dole. Odtiaľ zavolaclass="underline" — Iste to bol iba sen!
Pousilujem sa na všetko čo najskôr zabudnúť. Len aby som sa náhodou nepreriekol, lebo zhnijem namiesto vás vo väzení.
A strážca sa rozbehol dole do tmy, stiesnenosti a vlhkosti, na ktorú bol zvyknutý.
Keď sa Udalov a Gnec vrátili na kozmickú loď, Kornelij povedaclass="underline" — Dúfam, že raz sami vyjdú von.
— To je možné, — odpovedal Gnec 18, — ale my sa nesmieme do toho miešať. Ďakujem ti, Kornelij, že si mi pomohol dostať sa z väzenia. Ideme hľadať inú planétu.
Takú, ktorá by bola naozaj úplne voľná.
04
TRETIA PLANÉTA
Na druhý deň navštívili jednu husto osídlenú a civilizovanú planétu, kde si doplnili zásoby gravitónov, kúpili suveníry a zašli do informačnej kancelárie, aby zistili, či niekde v susedstve nie je voľná planéta, akú potrebujú.
— To presne nevieme, — odpovedali im. — Aj nám by sa zišla, postavili by sme na nej chaty a turistické strediská, lebo si už nevieme poradiť s vlastnými turistami. Rozkladajú vatry, lámu stromy… Ale skúste sa pozrieť k hviezde Enperon, okolo ktorej obieha niekoľko planét. My ta nechodíme, lebo sa bojíme kozmických drakov.
— V galaxii sú aj väčšie nebezpečenstvá ako draky, — povedal Gnec. — Je tu nejaký obchod?
V obchode kúpili sud octu a rozprašovač, lebo každý kozmický cestovateľ vie, že kozmické draky neznášajú vôňu octu, a leteli na Enperon. Dá sa povedať, že mali šťastie. Jediný drak, ktorého cestou stretli, bol dosť malý. Gnecova kozmická loď sa mu nezmestila ani do jednej papule, nech sa akokoľvek usiloval, a keď Udalov rozprášil ocot, drak sa dal zbabelo na útek a stratil sa v najbližšej hmlovine.
— Aha, pozri! — zvolal Gnec, keď zazrel prvú planétu. — Aké zvláštne rastlinstvo! Zelené a svieže. Aké pestrofarebné jazerá a rieky! A nad ňou plávajú tmavosivé a zelené oblaky. Zdá sa, že tu niet ľudí.
— Nepozdáva sa mi, je príliš pestrofarebná, — povedal Udalov. — Rieky majú byť bezfarebné alebo belasé, prinajhoršom zelenkasté, ale rozhodne nie červené a žlté. Ani zelené mraky nie sú normálne. Ale čo sa dá robiť, keď sme už tu, preskúmame ju. Pristáli na brehu oranžového jazera a vyšli von. Od západu sa blížil čierny mrak. Vo vzduchu sa vznášal zápach kyslej kapusty. Z jazera vystupovali výpary.
Udalov si vzal udice a šiel k vode, chcel si trochu zarybárčiť, kým sa Gnec po pristátí spamätá. Z vysokého brehu hodil udicu. Jazero páchlo hnilobou, preto si nerobil nádeje na dobrú rybačku. Háčik sa hneď o niečo zachytil a Udalov horko- ťažko vytiahol na breh chuchvalec zhnitých vodných rastlín. Odmotal ich z háčika, nasadil naň červíka doneseného ešte zo Zeme a opäť zahodil. Tentoraz čosi zabralo. Udalov zasekol udicu a opatrne ju ťahal k sebe. Zjavila sa čierna plutva, no nebola to ryba, ale klzký červ s plutvou. Kým zhnusený Udalov ťahal červa na breh, z oranžovej vody vyskočil ďalší červ, dva razy väčší ako prvý, a zahryzol sa do Udalovovej koristi. A keď to už všetko bolo na brehu, voda sa zvlnila, vyskočil z nej tri razy väčší červ a prehltol oboch predchádzajúcich.