— Myslel som si to, — povedal trpaslík. — Niet dobrých ľudí na svete. Ak sa neponáhľate, môžete si sadnúť tam do kúta a oddýchnuť si. Ja sa naobedujem. Ale vás nenúkam, iste ste najedení.
Z oblaku prachu sa vynorila trpaslíčka. Niesla šálku s teplou vodou a tanier plesňovej kaše.
— Prečo ste sa nezložili? — spýtala sa a ukázala na plynové masky.
— Neotravuj cudzincov, — odpovedal trpaslík za hostí.
— Nenajete sa predsa len s nami? — spýtala sa trpaslíčka.
— Nechcú! — poponáhľal sa trpaslík s odpoveďou.
— Ďakujeme, — odpovedali hostia jednohlasne. — Nie sme hladní.
— Hnusí sa im, — povedal trpaslík. — To nič, aspoň nám zostane viac. Trpaslíčka si sadla k stolu a obaja rýchlo hltali kašu, zajedali ju hlinou a zapíjali vodou.
— Ako múčnik, — povedala trpaslíčka, vyhýbajúc sa pohľadom hostí, — budú palacinky z lišajníkov. Vydarili sa mi.
— Výborne, — potešil sa manžel. Udalov a Gnec potichu vyšli von, zložili si plynové masky, rozkašlali sa od štipľavého dymu, ktorý sa ako hmla vznášal nad nížinou, a rozbehli sa lesom, v ktorom sa všetko hmýrilo, ku kozmickej lodi.
— Hoci je táto planéta takmer neobývaná, — povedal Gnec, — neodporúčal by som ju ani najhoršiemu nepriateľovi.
— Ako to, že sa nespamätali skôr? — nariekal citlivý Udalov.
— Ako sa mohli spamätať, keď každý sedel sám vo svojej nore? Hoci je na tých egoistov smutný pohľad, predsa je to poučné.
— Dúfam, — povedal Udalov precítene, — že je to jediný poľutovaniahodný prípad tohto druhu v celej galaxii. Budem musieť o tom porozprávať doma. Vieš, náš riaditeľ garbiarne vo Veľkom Gusliari sa usiluje takýmto spôsobom zničiť Zem.
Utešuje ma jedine to, že naša spoločnosť proti tomu ostro protestuje, a môžeš si byť istý, že nenecháme zničiť rieku Gus.
— Áno, porozprávaj im to, — súhlasil s ním Gnec 18. — Mrzí ma, že si si kvôli mne tak pobabral dovolenku.
— Kdeže! — zvolal Udalov. — Ja som veľmi spokojný. Mohla by trvať aj dlhšie.
Toľko nových ľudí, toľko stretnutí, a všetko také poučné. Som ti veľmi vďačný, že si ma pozval.
05
ŠTVRTÁ PLANÉTA
Asi po polhodine sa priblížili k ďalšej planéte, ktorá tiež obiehala okolo hviezdy Enperon.
Udalov sa pritlačil k teleskopu a obzeral si jej kontinenty a oceány.
— Nevidím nič podozrivé, — povedal napokon a pustil Gneca k teleskopu. — Ale teraz už nedôverujem vlastným očiam.
— Ani ja, — povedal Gnec 18. — Ale možno je predsa len volná.
— Pozrel na Udalova s takou nádejou, akoby mu mohol pomôcť.
— Ťažko povedať, — ozval sa Udalov.
— Mestá tu nie sú. Ani továrne nevidno. Sem-tam sa v zeleni černejú prázdne miesta. Pôvod neznámy. Počas letu si Udalov zvykol na úspornejšie vyjadrovanie.
Pristáli a vyšli von. Všade ticho. Trochu bolo cítiť spáleninu. Široko— ďaleko sa ozývalo ťukanie. Akoby ťukal ďateľ.
— Pozrime sa ta, — navrhol Udalov. Keď prešli asi kilometer po zelenej lúke pozdĺž nízkeho lesa, vychutnávajúc večernú pohodu, Udalov sa spýtaclass="underline" — Gnec, kde máš signalizátor rozumu?
— Zas som ho zabudol, — odpovedal Gnec. — Vieš, Kornelij, tak veľmi by som chcel, aby sme nijaké rozumné bytosti nenašli, že si vždy zabudnem signalizátor.
Nevieš si predstaviť, ako sa trápim pre svojich rodákov. Kým sa tu my prechádzame, oni musia bez oddychu pracovať.
— Neprechádzame sa, — namietol Udalov. — Venujeme sa prieskumu.
— Aj tak sa hanbím. Čo je to za prieskum? Keby som sa nebál pravdy, hneď by som zabehol na kozmickú loď, vzal signalizátor…
— Tak bež, — dobrácky mu povedal Udalov a usadil sa na pník.
To je krása, pomyslel si, keby u nás v Gusliari nebolo lepšie, hneď by som sa s rodinou presťahoval sem. Ale vtom si spomenul, že čoskoro môžu pokoj tohto miesta narušiť dve miliardy úplne neznámych a možno aj nespokojných ľudí.
Napriek tichu a pokoju teplého večera Udalova niečo znepokojovalo. Intuícia mu našepkávala, že tu čosi nie je v poriadku. Cítil, že ho niekto pozoruje. Zašiel ku kríkom, rozhrnul ich, ale nič tam nenašiel. Vrátil sa na pník. Čo je tu také zvláštne? Pravdaže, tichý, akoby zakliaty les. Ako keby niekto striehol na chvíľu, keď bude môcť zaútočiť. A na čom sedí? Na pníku. A prečo je v pustom lese pník, a ešte k tomu tak rovno spílený? Jeho myšlienky prerušil Gnec 18.
— Tak som sa ponáhľal, že som ho nestihol ani zapnúť, — povedal, keď prišiel celý zadychčaný. — Možno sa nám konečne pošťastilo.
Podal Udalovovi ochrannú prilbu.
— Je takmer isté, že sa nám nepošťastilo, — povedal Udalov. — Pozri! Gnec sa díval na pník, akoby neveril vlastným očiam, a povedaclass="underline" — Vieš, mozu tu byt zvieratá, ktoré vedia tak rovno odhryznúť strom.
— Bobry?
— U nás sa volajú ináč.
Všetko je možné, — súhlasil Udalov, ale v duchu sa zasmiaclass="underline" Poznáme takých bobrov s cirkulárkou! Zapli signalizátor rozumu. Okamžite začal tikať, akoby bol v tom najväčšom obchodnom dome.
Asi signalizuje našu prítomnosť, — povedal Gnec s nádejou. — Možno sa nám pokazili prilby.
— Nie. Poďme sa pozrieť.
Ale nech sa pohybovali v akomkoľvek smere, tikanie, bzučanie a blikanie prístroja bolo neznesiteľné. Všade okolo sa to len tak hemžilo rozumom.
— Ničomu nerozumiem, — povedal Gnec 18.
— A ja si myslím, že sú tu rozumné komáre, — odpovedal Udalov a plesol sa dlaňou po krku.
— Také malé telo nemôže v sebe skrývať rozum, — poznamenal vážne Gnec 18.
— Alebo sú neviditeľní.
— Veríš v duchov?
— Nie veľmi.
— Ani ja. Neviditeľnosť je proti prírodným zákonom. Kornelij, všetko, čo sme za posledné dni spolu videli a počuli, sa dá vedecky vysvetliť. Ale neviditeľnosť — to je smiešny výmysel fantastov.
Udalov musel súhlasiť.
Vtom sa ozval prísny hlas: — Neviditeľnosť nie je výmysel. Povinnosťou každého dobrého vojaka je byť pre protivníka neviditeľným. Ruky hore! Ste zajatí.
— No prosím, — povedal Udalov. — Už druhý raz tento týždeň.
Pník sa vyvrátil a vyliezol spod neho vojak s puškou. Kríky sa zdvihli zo zeme a medzi koreňmi sa zjavili vojaci s guľometom. Kmene stromov sa otvorili ako dvere na skrini a vystúpili z nich dôstojníci a generáli. Udalov a Gnec sa museli vzdať. Priviedli ich na štáb, šikovne schovaný pod veľkým mraveniskom. Jeho jedinou nevýhodou bolo to, že zhora na nich často padali mravce a bolestivo štípali.
— Určite ste špióni, hoci na špiónov ste sa správali veľmi neobozretne, — povedal plukovník, ktorý viedol výsluch.
Hodnosti mali, samozrejme, iné, ale aby to bolo pohodlnejšie, Udalov si ich rozdelil podľa počtu a veľkosti krížikov na náplecníkoch.
— Nie sme špióni, — ohradil sa Udalov. — Sme úplne civilné osoby.
— To nie je argument, — povedal mladý poručík v maskovacej uniforme. — Nijaký špión sa hneď neprizná k svojim zločinom.
— Ticho! — zreval plukovník. — Kto vedie výsluch?
— Rozkaz, vaša excelencia! — poručík si čupol a zmenil sa na kopček hliny.
— A teraz vy! Čomu dávate prednosť: obeseniu, zastreleniu alebo doživotnému žaláru?
— Pravdu povediac, — odpovedal Udalov, — doživotný žalár sme už skúsili. Je to veľmi nepríjemné. Najlepšie bude zastrelenie.