Skôr než Udalov stihol prebrať Gne-ca, zjavil sa vo dverách vyumývaný generál.
— Môžem vám nejako pomôcť? — spýtal sa.
— Tak je to lepšie, — povedal Udalov, keď si ho prezrel.
Pred Udalovom stál dobrácky vyzerajúci muž stredných rokov v jeho bielom tričku a čiernych trenírkach.
— Teraz budeš kriesiť Gneca 18.
Uvedom si, že je to môj priateľ, a nie zajatec. A ja nie som maršal, hovor mi Kornelij Ivanovič. Nemáme v úmysle nikoho predávať vašim mili-taristom. U nás na Zemi to nie je dovolené. Vojna už viac nebude. Ani maskovanie. Pištoľ môžeš odhodiť do šachty na odpadky. Zatiaľ ťa začlením do posádky vo funkcii palubného plavčíka.
— Ďakujem, — povedal generál a do očí sa mu nahrnuli slzy. — Neodvážil som sa ani pomyslieť, že spoznám mier a priateľstvo.
— Mier a priateľstvo, — prikývol Udalov a Gnec, ktorý sa už prebral, všetko počul a pochopil, dodaclass="underline" — Kornelij, ty si naozajstný priateľ mojej planéty.
Potom šli spolu k riadiacemu pultu hľadať novú voľnú planétu. Na polceste Kornelij zastal a udrel sa po čele: — Skoro som zabudol. Čo sme to dostali od tých tvojich generálov?
— Nerobte si starosti, Kornelij Ivanovič, — povedal bývalý generál, ktorého Udalov začal volať Artur.
— Naozaj to vôbec nepotrebujú. Na našej planéte žil kedysi, keď tam ešte nezúrila všeobecná permanentná vojna, jeden veľký sochár. Vytesal zo smaragdu sochu ženy. Všetci vedia, aká je krásna a vzácna, ale posledných päťdesiat rokov bola zamaskovaná a nedávno sa radili, ako ju rozbiť na kúsky a predať nejakému klenotníkovi.
Vrátili sa do batožinového oddelenia a rozbalili sochu. Zobrazovala očarujúco krásnu ženu v životnej veľkosti, s rozpustenými vlasmi. Socha bola zelená a polopriezračná.
— Nie, — povedal Udalov, — jej miesto nie je medzi batožinou. Postavíme ju do klubovne a v ťažkých chvíľach sa budeme tešiť pohľadom na ňu. A potom ju odovzdáme múzeu alebo materskej škôlke, aby sa aj deti od malička učili poznávať krásu.
06
PIATA PLANÉTA
Piatu planétu našli až na štvrtý deň. Cestou síce stretávali všelijaké planéty, ale niektoré boli pre život nevhodné, iné boli obývané. Artur si medzitým získal všeobecnú obľubu, lebo mal dobrú povahu a výborne varil. — Kornelij Ivanovič, po celý život som chcel byť kuchárom, — priznal sa. — Ale my nepotrebujeme naozajstných kuchárov, len gebrošov do poľných kuchýň. Nerád ubližujem iným, ale od detstva ma učili, aby som bol krutý. Tak som sa s tým zmieril. Ale už to viac nemusím znášať. Na ďalšej planéte najprv nechceli pristáť, lebo zo vzduchu videli stavby. Ale už ich omrzelo lietanie, a tak napokon pristáli.
Neďaleko bolo malé mestečko, obkolesené záhradami a poľami. Na lúke sa páslo stádo kráv. Ale nikto ich neprivítal, nikto nepracoval na poli, nikto nepásol kravy. Poľným chodníčkom sa vybrali k mestu. Na poli rástla burina a nevä-dzí bolo viac ako raže. Kravy začali bučať, keď videli ľudí, akoby ich týždeň nedojili. V mestečku bolo na uliciach veľa odpadkov, z vývesných tabúľ sa odlupovala farba a autá, ktoré stáli pri chodníku, boli pokryté prachom.
Na uliciach nestretli ani jedného človeka.
— Ďalšia záhada, — povedal Udalov.
— Už som z tých záhad unavený. Obrátil sa ku Gnecovi 18: — Vzal si so sebou signalizátor rozumu?
— Vzal.
— Tak chytro zisti, kde sa skrývajú. Gnec zapol signalizátor, ale ten mlčal.
Obracali anténu na všetky strany, ale svetielko sa nezažalo. Vo vzdialenosti tisíc kilometrov sa rozum nevyskytoval.
— To je naozaj neuveriteľné, — povedal Artur, ktorý vyšiel z prázdneho obchodu.
— Musia byť neďaleko.
— Prečo si to myslíš? — spýtal sa Udalov bývalého generála.
— Preto, lebo v obchode je čerstvé maslo a uhorky. Majiteľ tam musel byť najneskôr dnes ráno. Prehľadali celé mesto, nazreli do pivníc a na povaly, ale nenašli nikoho. Keď sa začalo zmrákať, rozhodli sa, že sa vrátia na kozmickú loď a obletia celú planétu. Možno nejaké tajomné sily preniesli ľudí na druhú pologuľu. Gnec každú chvíľu zapínal signalizátor rozumu a Udalov si pomyslel, že jeho priateľ by bol celkom rád, keby všetci obyvatelia zmizli bez stopy. Planéta bola ako stvorená pre jeho krajanov.
Práve chceli vyjsť z mesta, keď sa nečakane ozvala vrava a na uliciach, v domoch, všade boli zrazu ľudia. Každý z nich si schoval do vrecka malý prístroj a začal sa venovať svojej práci. Všetci boli rozjarení, zápalisto sa jeden druhému zverovali so svojimi dojmami.
— Neopakovateľné, — bolo počuť hlasy.
— Druhej takej niet.
— Len aby sme dožili dozajtra.
— Keby som nemusela upratovať a variť večeru.
Udalov pristúpil k jednému z obyvateľov mesta, ktorí sa práve zjavili, k dôstojnému starčekovi s okuliarmi a schmatol ho za gombík: — Kde ste boli? — spýtal sa ho prísne.
— Čudák, — odpovedal starec, ani sa neprotivil. — Ak dovolíte, a vy ste boli kde?
— Ja? — začudoval sa Udalov. — Posledné dve hodiny chodím po vašom meste a čudujem sa, kde ste sa všetci prepadli.
— Posledné dve hodiny? — Starec bol zhrozený. — Chcete povedať… Obrátil sa na okoloidúcich: — Ľudia! Spoluobčania! Viete, čo títo ľudia u nás robili posledné dve hodiny?
Okolo nich sa zhŕkol dav.
— Boli tu v meste a hľadali nás.
— To nie je možné! — ozývali sa výkriky.
— Neuveriteľné!
— Asi spadli z neba!
Udalov zdvihol ruky, aby umlčal výkriky.
— Áno, — povedal, — spadli sme z neba. Presnejšie, prileteli sme z inej planéty. A vôbec ničomu tu nerozumieme.
Musím vás upozorniť, že sa nesprávate k hosťom ani trochu úctivo a namiesto toho, aby ste nám vysvetlili, kam zmizlo obyvateľstvo celej planéty, sa nám posmievate.
— Nikto sa vám neposmieva, — ozval sa tučný chlapec. — Ľutujeme vás.
— Vyjadrujeme vám úprimnú sústrasť.
— Ale prečo?
— Lebo ste neboli s nami.
— A kde ste boli?
— Budem vám to musieť vysvetliť, — povedal starec.
— Vysvetlite im to, starosta, — súhlasne zamrmlal dav.
— Neboli sme tu. Nikto tu nebol. Ani v tomto meste, ani v susednom. Ani na iných svetadieloch. Nikde. Boli sme v minulom roku.
— Áno, — prisvedčili z davu hlasy, — všetci sme boli v minulom roku.
— Viete cestovať v čase? — spýtal sa Gnec 18.
— Áno, vieme. Ale nejde o to. Pozerali sme dalekozor.
— Prečo? — Udalov si predstavil niečo ako obrovský ďalekohľad.
— Presne pred rokom v Hlavnej koncertnej sieni na našej planéte vystupovala speváčka Kavalija Čuch.
— Čuch! — precítene zopakovali všetci poslucháči.
— Veď oni nepoznajú Kavaliju Čuch, — poznamenal tučný chlapec. — Nezachveli sa pri počutí jej mena.
— Úbožiaci! — zhrozil sa starec.
— Nikdy ste nepočuli, ako spieva Kavalija Čuch?
— Nie, — povedal Udalov.
— Tak ste najnešťastnejší, ale aj najšťastnejší ľudia na svete. Zajtra môžete ísť s nami na jej koncert.
— Vystupuje každý deň? — nechápal Udalov.
— Nerozumiete? Spievala len raz, pred rokom. Potom odletela, ale jej čarovné umenie na nás zapôsobilo takým hlbokým dojmom, že na to nemôžeme zabudnúť. Na šťastie máme možnosť cestovať v čase. A tak sa už rok každý večer vraciame do toho dňa, ked spievala, a opäť ju počúvame. A najväčší šťastlivci prichádzajú každý večer do Hlavnej koncertnej siene a počúvajú ju naživo.