Ivan Jefremov
Na hranici Oekumeny
Prológ
Nad sčerenou Nevou dul svieži jesenný vietor. Ostrá vežička Petropavlovskej pevnosti, dvíhajúc sa do belasých výšav, ligotala sa v slnečnom dni ako zlatý lúč. Pod ňou Palácový most strojne klenul široký mocný chrbát. Vlnky, rozhojdané, jagavé, pravidelne špľachotali o žulové schodíky na nábreží.
Na lavičke sedel mladý námorník. Zrazu pozrel na hodinky, vyskočil a ponáhľal sa dolu nábrežím okolo Admirality. V priezračnom jesennom vzduchu žlté múry ladne dvíhali biely veniec stĺpov. Po hladkom asfalte mäkko uháňali autá a na ich vyleštených sklách a rôznofarebných karosériách ihrali trasľavé záblesky slnka.
Mladík sa náhlil po nábreží, potom sa pustil krížom cez park, hýriaci jesennými farbami, a na chvíľu zastal pred bránou, kde dvaja žuloví obri podopierali masívny balkón. Vstúpil. Vo vestibule si odložil čierny plášť a vybehol po mramorovom schodišti na chodbu, lemovanú radom mramorových sôch.
S radostným úsmevom mu vyšla v ústrety štíhla dievčina hĺbavých sivých očí. Námorník pozrel na ňu neisto. Dievčina idúcky odkladala do kabelky lístok zo šatne — teda sa neoneskoril. Mládenec sa uspokojil a navrhol dievčine, aby začali prehliadku múzea dole, v oddelení staroveku.
A keď si pozerali úlomky z váz a doštičiek s neznámym písmom, ponuré, čierne staroegyptské sochy, sarkofágy[1], múmie, zatúžili po svetlých farbách. Prešli dvoma sálami k bočnému schodišťu, ktoré viedlo k horným sálam z malej miestnosti s úzkymi oknami. Medzi bielymi stĺpmi stáli osemhranné vitríny so starovekými umeleckými drobnôstkami. Odrazu v tretej vitríne zaligotala sa čudná farebná škvrna čarovnej modrozelenej farby, taká žiarivá, že sa zdalo, akoby sama svetielkovala. Dievča priviedlo k vitríne aj svojho spoločníka. Na striebristom zamate ležal plochý okrúhly kameň, neobyčajne čistý a priesvitný. Jeho trblietavý, zelenkastomodrý svit bol prekvapivo radostný, svetlý a hlboký, s teplým odtienkom číreho vlna.
Na hladkej, jemne opracovanej ploche boli vyryté ľudské postavičky nie väčšie ako malíček.
V sivej pochmúrnej sále sa svetielkujúci kameň ostro vynímal. Mladý námorník hlasno vzdychol a dievča v jeho pohľade uvidelo zasnívanú spomienku.
— Také býva južné more za pekného počasia na poludnie, — prehovoril námorník pomaly. V hlase mu znela istota očitého svedka.
— Nevidela som to, — šeplo dievča, — ale cítim v kameni akúsi hĺbku alebo radosť — sám neviem čo… Kde len nachádzajú takéto kamene?
Ani tabuľka s nápisom „Antické pohrebištia zo VII. storočia, kraj stredného Dnepra, rieka Ros“, ani ceduľka vo vitríne „Grebenecká mohyla — stará rodová svätyňa“ mladej dvojici nič neprezrádzali. Nič im nepovedali ani predmety vo vitríne: úlomky nožov a kopijí zdeformované hrdzou, ploché čaše a lichobežníkové prívesky z očernetého striebra a bronzu.
— Toto sú vykopávky z okolia Kijeva, — pokúsil sa vysvetliť mladík. — No nepočul som, že by sa tam alebo inde na Ukrajine nachádzali takéto kamene… Koho sa opýtať? — obzrel sa po sále.
Ako nárokom nebol nablízku ani jeden sprievodca. Iba v kúte pri schodoch sedela dozorkyňa.
Zhora sa ozvali kroky: po schodoch zostupoval vysoký mužský v starostlivo vyhladených čiernych šatách. Podľa toho, ako dozorkyňa vstala a úctive pozdravila, dievčina sa dovtípila, že mužský je tu akiste dajakým predstaveným. Jemne drgla svojho spoločníka, no námorník už kráčal príchodziemu v ústrety, pozdravil sa po vojensky a začaclass="underline" — Prepáčte, môžem sa vás na niečo spýtať?
— Prosím. Čo by ste radi? — odvetil vedec a krátkozrako prižmúril pokojné oči, obzerajúc si mladých ľudí. Usmial sa, keď sa mu námorník zdôveril, čo ich zaujíma.
— Máte dobrý postreh! — zvolal pochvalne. — Všimli ste si jeden z najzaujímavejších exponátov v našom múzeu. Obrázok na kameni ste si dôkladne prezreli? Nie? Je malý? A načo je tu tento prístroj? Pozrite.
Vedec sklopil drevený rámček pripevnený na hornom okraji vitríny.
Rovno pred kameň sa posunulo veľké zväčšovacie sklo. Šťukol vypínač a ostré svetlo zalialo povrch kameňa. Mladí ľudia sa ešte s väčším záujmom zahľadeli na vyryté postavičky, ktoré akoby ožili. Pri jednom okraji kameňa bola jemne načrtnutá postava obnaženej dievčiny s pravou rukou priloženou k lícu. Prstence hustých vlasov jej splývali na plecia.
Ostatný povrch kameňa zaberali traja objímajúci sa chlapi, vypracovaní ešte majstrovskejšie ako dievčina.
Urastené, svalnaté telá zamreli v pohybe. Stredný, mocný chlap, vyšší ako ostatní dvaja, zoširoka rozhodil im ruky na plecia — a oni, ozbrojení kopijami, v strehu nakláňali hlavy dopredu. V ich pohybe sa zračila napätá bdelosť udatných bojovníkov, hotových odraziť každého nepriateľa.
S neobyčajnou silou vyjadrovali myšlienku: bratstvo, vernosť a spoločný boj.
Hĺbka priesvitného, žiarivého kameňa, ktorý bol súčasne pozadím aj materiálom, zvyšovala krásu diela. Teplý, vlhký lesk, vychádzajúci odkiaľsi z hĺbky kameňa, dodával telám zlatistú veselosť slnečného jasu…
Na dolnom okraji kameňa boli nedbanlivé, narýchlo vryté nezrozumiteľné znaky.
— Vynadívali ste sa? Ako vidím, zaujalo vás to. — Na vedcove slová sa obaja mladí strhli.
— No dobre. Mám vám povedať čo-to o kameni? Kameň je jednou z hádaniek, aké sa zavše vyskytnú v historických dokladoch zo staroveku.
Tento beryl[2] — nie zriedkavý nerast — je výnimočný nielen svojou priezračnosťou a belasozelenkastým zafarbením. Nachádza sa iba v južnej Afrike. Na kameni je vyrytá gema — také práce robili za rozkvetu starogréckeho umenia v Helade. No beryl je kameň veľmi tvrdý. Vyryť doň niečo tak dôkladne sa dá iba diamantom a ten helénski majstri nepoznali.
Z troch mužských postáv stredná bezpochyby znázorňuje černocha, pravá Heléna a ľavá príslušníka niektorého národa od Stredozemného mora — Kréťana alebo Etruska. A napokon, podľa techniky vyobrazenia ľudského tela gema by mala pochádzať z epochy rozkvetu Helady. Celý rad zvláštností poukazuje na dobu omnoho dávnejšiu. A už ani nehovorím, že zobrazené kopije sú iné, ako používali v Helade alebo Egypte. Je tu teda celý rad protirečení, ale gema, hľa, jestvuje.
Vedec sa odmlčal. Potom pokračoval práve tak úryvkovito: — Je ešte veľa historických záhad. Všetky zdôrazňujú len jedno: vieme málo, veľmi málo. Nedostatočne si predstavujeme život v staroveku.
Napríklad aj tu, u nás, v klenotnici máme medzi skýtskymi pamiatkami dvetisícšesťstoročnú zlatú sponu, a je na nej do podrobnosti vyobrazený šabľovitý[3] tiger, o ktorom nám paleontológovia tvrdia, že vymrel už pred tristotisíc rokmi… Vidíte!… V egyptských hrobkách sú fresky, na ktorých sú s prekvapujúcou vernosťou nakreslené všetky druhy zvierat, čo žili v Egypte. A medzi nimi je ozrutánske zviera podobné hyene — také nie je známe ani z Egypta, ani z celej Afriky.
V káhirskom múzeu je socha dievčaťa, nájdená v zrúcaninách egyptského mesta Achetaton, vybudovaného v štrnástom storočí pred naším letopočtom. Dievčina nie je Egypťanka, ani práca nie je egyptského pôvodu — akoby bola z iného sveta. Moji kolegovia vám to vysvetlia jednoducho, vraj „šty-li-zá-cia“, — slabikoval učenec žartovne.
— Ale ja si pritom vždy spomeniem na jednu historku. Na tých istých nástenných maľbách sa často vyskytovala istá rybka. Neveľká, celkom obyčajná. Lenže vždy nakreslená hore bruchom. Akože: Egypťania, takí presní umelci — a naraz takáto rybka? Vysvetľovalo sa to, pravda, aj štylizáciou, aj náboženstvom, aj vplyvom kultu boha Ammona. Bolo to presvedčivé, a tak sa s tým uspokojili. Ale asi pred pätnástimi rokmi vyšlo najavo, že v Níle i dnes žije rybka, ktorá pláva hore bruchom. Poučné, nie?
2
Beryl – nerast zo skupiny alumosilikátov. Tvrdosť 7,5 – 8. Druhy priesvitné a sýtej smaragdovo zelene j farby sa nazývajú smaragdami. Sú to drahokamy. Namodralé druhy sú akvamaríny.
3
Šabľovitý tiger – vyhynula skupina obrovských mačkovitých dravcov. Žil na konci treťohôr a v štvrtohorách, to znamená, pred 300 000 až 6 000 000 rokmi. Mal až 0,3 m dlhé kly.