Helén ho so záujmom počúval, no vedel, že kupecký život nie je pre neho, že nikdy nezamení vlasť, Tessu a slobodný život umelca za bohatstvo v cudzine.
Každým dňom v ňom rástla túžba čo len na chvíľu uvidieť Tessu, načúvať šumeniu v posvätnom borovicovom háji, kde prežil toľko šťastných chvíľ. Líhaval s otvorenými očami pri chrápajúcich spoločníkoch a potlačoval vzlyky.
Veliteľ lode mu prikázal, aby sa učil ovládať kormidlo. Pandionovi sa pomaly, vliekol čas, keď stál pri kormidle a vyrovnával smer lode podľa slnka alebo hviezd.
Tak bolo aj tejto noci. Pandion zvieral kormidlo a namáhal sa, aby prekonal odpor mocnejúceho vetra. Kormidelník stál na druhej strane lode a zhováral sa s jedným z vojakov[30]. Nebo bolo čierne, iba kedy-tedy sa pomedzi potrhané mračno zatrblietala hviezda. A smutný hlas vetra postupne klesal a menil sa na hrozivé hučanie. Koráb nadhadzovalo, veslá škrípali. Zavše sa ozval drsný pokrik vojaka, čo poháňal otrokov nadávkami a údermi korbáča.
Veliteľ, ktorý driemal pod strieškou, vyšiel na palubu. Pozorne sa zahľadel na more a znepokojene pristúpil ku kormidelníkovi. Dlho sa s ním dohováral. Potom zobudil vojakov a poslal ich ku kormidlovým veslám.
Sám si stal ku Pandionovi.
Vietor sa prudko obrátil a zúrivo sa zaprel do lode. Vlny sa dvíhali čoraz vyššie a zalievali palubu. Stožiar museli zložiť — ležal na kope koží, vyčnieval nad čeleňou a duto udieral na vysoký vlnolam.
Boj s vlnami a vetrom bol čoraz zúfalejší. Veliteľ, šomrúc akési kliatby a či modlitby, prikázal obrátiť na juh. Vietor schytil koráb a hnal ho do neznámej čierňavy. V ťažkej práci pri kormidle noc sa chytro minula.
V raňajšej sĺňave bolo jasnejšie vidieť ozrutánske vlny. Búrka neutíchala.
Vietor sa zapieral do lode a zrážal ju.
Na palube sa rozľahol poplašný krik. Všetci ukazovali napravo za koráb.
Tam pretínal more obrovský spenený pás. Vlny spomaľovali šialený beh, keď sa blížili k tomuto modrozelenému pásu.
Posádka obstúpila veliteľa, aj kormidelník dal veslo vojakovi. Zdesené výkriky vystriedal rýchly, zápalistý rozhovor. Pandion zbadal, že naň ukazovali, jemu sa vyhrážali päsťami. Nechápal, čo sa robí, a pozoroval, ako veliteľ čosi odmieta so zlostnými posunkami. Starý kormidelník ho chytil za ruky a dlho ho presviedčal. Veliteľ krútil hlavou, vykrikoval, no napokon ustúpil. V tej chvíli sa chlapi vrhli na prekvapeného Pandiona a vykrútili mu ruky dozadu.
— Vravia, že si nám priniesol nešťastie, — povedal veliteľ a pohŕdavo ukázal na okolostojacich.
— Si vraj poslom záhuby, pre teba stihlo koráb nešťastie: odnieslo nás k brehom Ta-Kemu, podľa vášho — k Egyptu. Aby sa bohovia uzmierili, treba ťa zabiť a hodiť cez palubu. Tak si žiadajú všetci a ja ťa nemôžem ochrániť.
Pandion ešte vždy nechápal a spýtavo sa zahľadel na Feničana.
— Hádam nevieš, že dostať sa ku brehom Ta-Kemu znamená pre všetkých otroctvo alebo smrť, — zahundral veliteľ. — Za dávnych čias Kemt bojoval proti prímorským národom. Odvtedy každého, kto pristane inde ako v troch prístavoch určených pre cudzincov, čaká zajatie alebo smrť a jeho majetok pripadne do pokladnice kráľa Ta-Kemu. No, už rozumieš? — veliteľ sa odvrátil od Pandiona a zahľadel sa na blížiaci sa spenený pás.
Pandion pochopil — znova mu hrozí smrť. Bol pripravený biť sa do poslednej kvapky krvi o život, ktorý tak ľúbil. Bezmocne, no nenávistne si premeral rozsrdenú skupinu na palube. Beznádejné položenie ho prinútilo rozhodnúť sa.
— Veliteľ! — skríkol. — Rozkáž im, nech ma pustia. Sám sa hodím do mora.
— To som si myslel, — obrátil sa k nemu Féničan. — Nech sa od teba učia tí zbabelci.
Na veliteľov rozkaz vojaci pustili Pandiona. Helén na nikoho nepozrel a pristúpil k boku lode. Všetci sa mu úctivo ustúpili ako človekovi, čo ide na smrť.
Pandion sa sústredene zahľadel na spenený pás zakrývajúci plochý breh.
Nevdojak porovnával svoje sily, s rýchlosťou zlostných vĺn. Hlavou sa mu mihali útržkovité myšlienky: „Krajina za pásom peny[31] — Afros… Afrika.“ To je teda ten strašný Egypt!… A Tesse sa zaprisahal na svoju lásku, že ani nepomyslí na cestu ta. Ako len si s ním osud zahral! Doista zahynie, a to bude vari najlepšie…
Skočil dolu hlavou do hučiacej krútňavy a mocnými tempami odplával od korábu. Vlny ho schytili a akoby sa tešili novej obeti, vyhadzovali ho hore, zrážali do hlbín, gniavili, zadúšali, topili, do nosa a do úst mu fŕkali penu. Pandion už nemyslel na nič — zúfalo bojoval o život, o každý dúšok vzduchu.
Čas bežal a vlny niesli Heléna bližšie a bližšie k brehu. Za korábom sa ani len neobzrel, zoči-voči smrti naň celkom zabudol. Zavše ho šmarilo dolu do tmavej hlbočiny a vtedy sa naň navalila úžasná ťarcha vody a plavcovi išlo srdce puknúť od námahy.
Pandion dlho zápasil s vlnami. Napokon cítil, že sa už nevládze brániť pred objatím vodných velikánov. Ako mu ubúdalo síl, ubúdalo mu aj vôle žiť. Keď ho vynieslo na hrebeň vlny, obrátil tvár k ďalekej vlasti a volaclass="underline" — Tessa, Tessa!...
Meno milovanej prehlušili rozbúrené vlny. Na nehybného Pandiona sa navalil nový príval vody a s hukotom sa nad ním roztrieštil. Šuhaj ponárajúc sa narazil vo zvírenom piesku na dno.
Dvaja hliadkujúci vojaci, v krátkych zelených sukniciach pobrežnej stráže Veľkého zeleného mora[32], sa opierali o tenké kopije a pozorovali obzor.
— Veliteľ Seneb nás sem poslal zbytočne, — lenivo prehovoril starší vojak.
— Ale fenický koráb bol takmer pri brehu, — namietal druhý. — Keby nebola búrka utíchla, mohli sme ľahko dôjsť ku koristi pri samej pevnosti…
— Pozri — tamto, — prerušil ho starší a ukazoval ďalej na breh. — Nech ma nepochovajú, ak to nie je dakto z korábu.
Obaja vojaci dlho hľadeli na tmavú škvrnu na piesku.
— Vráťme sa! — navrhol napokon mladší. — Dosť sme sa už nachodili po piesku! Načo by nám bola mŕtvola, keď nám ušla bohatá korisť— tovar, otroci…
— Hovoríš a nerozmyslel si si čo, — znova ho prerušil starší. — Títo kupci bývajú niekedy bohato zaodetí. Zlatý prsteň by sa tiež zišiel a Seneb nemusí vedieť o každom utopencovi.
Vojaci vykročili po morskom piesku.
— Kdeže sú tie tvoje klenoty?
— vysmieval mladší staršieho. — Veď je holý!
Prekvapený vojak zahromžil.
Naozaj, chlap, čo ležal pred nimi, bol celkom holý. Ruky mal nevládne zložené pod telom, v brčkavých vlasoch piesok.
— To predsa nie je Féničan, — vykríkol starší.
— Aké mocné a krásne telo! Škoda, že je mŕtvy — bol by dobrým otrokom a Seneb by nás odmenil.
— Odkiaľ asi je?
— Neviem. Možno je Turuša[33] alebo Kefti[34] alebo niekto z horných morských plemien Chanebu[35]. Málokedy sa zatárajú do našej požehnanej vlasti a cení sa ich vytrvalosť, um a sila. Pred troma rokmi… Počkaj, veď žije! Ó, chvála Ammonovi!
Telo na zemi sa slabo zachvelo.
Vojaci odhodili kopije, bezvedomého obrátili, treli mu brucho, zohýnali nohy.