Ich námaha nebola márna. Utopenec — bol to Pandion — otvoril oči a bolestne sa rozkašlal. Jeho mocný organizmus vydržal ťažkú skúšku.
Neminula ani hodina a vojaci ho viedli do pevnosti.
Často oddychovali, no ešte pred poludňajšou páľavou doviedli mladého sochára do malej pevnosti pri jednom z ramien nílskej delty. Tam mu dali vody a zopár posúchov namočených v pive a uložili ho na dlážku v akejsi hlinenej chatrči.
Strašná námaha zanechala v šuhajovi stopy — v prsiach ho klalo, srdce mu zoslablo. Pred otvorenými očami sa mu mihali nekonečné vlny.
V mrákotách počul, ako sa otvorili dvere. Nad Pandionom sa sklonil veliteľ pevnosti — mladý chlap nevľúdnej chorľavej tváre. Zodvihol plášť prehodený šuhajovi cez nohy a dlho si ho obzeral. Pandion ani netušil, že veliteľovo rozhodnutie mu prinesie ešte väčšie muky.
Veliteľ znova prikryl zajatca a spokojný odišiel.
— Každému dva kruhy medi a krčah piva! — rozkázal stručne.
Vojaci pobrežnej stráže sa ponížene sklonili, no zápäť za chrbtom naň zlostne zagánili.
— Mocná Sechmet, a toto nám dali za takého otroka! — zašepkal mladší, len čo sa veliteľ vzdialil. — Uvidíš, že ho pošle do mesta a dostane zaň najmenej desať kruhov zlata…
Veliteľ sa zrazu obrátil.
— Hej, Senni! — skríkol.
Starší vojak poslušne priskočil.
— Dávaj naň dobrý pozor. Povedz môjmu kuchárovi, aby ho dobre nakŕmil. Ale buď opatrný. Chlap — ako sa zdá — je mocný. Zajtra prichystáš ľahký čln — pošlem zajatca do daru Veľkému domu[36]. Napojíme ho pivom a uspávacím korením, aby nám nevystrájal.
… Pandion pomaly zodvihol ťažké viečka. Spal tak dlho, že stratil predstavu o čase aj o tom, kde je. Nejasne si uvedomoval, že po urputnom zápase s rozzúreným morom ho kamsi odviedli, že ležal v tichu a tme.
Pomrvil sa a cítil, že je celý sputnaný. S námahou otočil hlavu. Nad sebou mal jasné nebo a blízko, takmer pri uchu mu špľachotala voda. Postupne pochopil, že leží s poviazanými rukami a nohami v úzkom člne. Keď nadvihol hlavu, uvidel tým, čo potískali čln žrďami, holé nohý. Boli to urastení chlapi bronzovej pleti.
— Kto ste? Kam ma veziete? — zakričal a snažil sa rozoznať ľudí na korme.
Jeden z nich s hladko vyholenou tvárou sa sklonil k Pandionovi a čosi zarapotal.
Čudnú reč s melodickým mľaskaním a s výraznými samohláskami Helén vôbec nepoznal. Pandion sa usiloval popretŕhať putá a neprestajne opakoval svoju otázku; no čoskoro pochopil, že mu nerozumejú. Metal sa, až rozkolísal čin. No jeden zo sprievodcov mu otrčil pred oči ostrú dýku. Pandion stíchol a pokým ho viezli labyrintom močaristého porastu, nepokúšal sa už vyslobodiť. Keď čln priplával k širokému kamennému prístavišťu, slnko už dávno zapadlo a na oblohu sa vyhupol mesiac.
Pandionovi sňali putá z nôh a šikovne mu ich treli, aby mu v nich rozprúdili krv. Vojaci zapálili fakle a pobrali sa k vysokému hlinenému múru s ťažkou bránou, okovanou medenými pásmi.
Chlapi, čo priviedli Pandiona, dohadovali sa chvíľu so strážou, kým sa pri bráne neobjavil rozospatý bradáč. Tomu odovzdali malý svitok a zaň dostali kúsok čiernej kože.
Ťažká brána zaškrípala v pántoch. Helénovi rozviazali ruky a sotili no do temnice. Šuhaj sa ocitol v malej štvorcovej miestnosti, bitkom nabitej.
Ľudia ležali jeden cez druhého, ťažko dýchali a stenali v nepokojnom spánku. Pandion, zadúšajúc sa od zápachu, ktorý akoby vychádzal priam zo stien, našiel si miestečko na zemi a obozretne si sadol. Spať mu nedalo.
Rozmýšľal o udalostiach z posledných dní a bolo mu ťažko. Hodiny osamelého rozhutovania sa vliekli pomaly.
Mladý sochár myslel iba na slobodu, ale nenachádzal cestu, ako sa vyslobodiť zo zajatia. Je v neznámej krajine, opustený, neozbrojený, nepozná tunajšiu reč. Nemôže nič robiť. Vedel, že ho nemienia zabiť, a rozhodol sa čakať. Neskôr, keď trocha spozná krajinu… lež čoho sa úfať od toho „neskôr“? Tak ako ešte nikdy zatúžil po priateľovi, ktorý by mu pomohol prekonať strašnú osamotenosť. Veď pre človeka niet nič horšieho ako zostať sám medzi cudzími, nepriateľskými ľuďmi v neznámej krajine, ako otrok, ktorého delí od sveta nepreniknuteľný múr jeho stavu. Samota uprostred prírody sa znáša oveľa ľahšie — zoceľuje ducha, ale neponižuje.
Helén sa zmieril s osudom, akosi zľahostajnel. Keď sa rozvidnelo, neúčastne si obzeral svojich spolutrpiteľov: zajatcov z rôznych ázijských plemien. Boli šťastlivejší, mohli sa spolu zhovárať, deliť sa o žiaľ, spomínať na minulosť a besedovať o budúcnosti. Na mĺkveho Pandiona sa upierali zvedavé pohľady.
Stráže hodili Pandionovi kus hrubého plátna, aby si ho ovinul okolo bedier. Potom štyria černosi priniesli veľkú hlinenú nádobu s vodou, jačmenné posúchy a steblá akejsi zeliny.
Pandiona prekvapili celkom čierne tváre, z ktorých vynikali iba zuby, očné bielka a hnedočervené gamby. Dovtípil sa, že sú to otroci, len sa čudoval, že sú takí veselí a dobrodušní. Černosi sa smiali odhaľujúc snehobiele zuby, posmievali sa zajatcom aj jeden druhému. Či po čase aj on sa dokáže niečomu tešiť, zabudnúť na biedny údel človeka, čo stratil slobodu? Či raz sa pominie zhrýzajúci smútok? A Tessa? Bohovia, keby Tessa vedela, kde teraz je!… Lepšie, že nevie. Alebo sa k nej vráti, alebo zomrie — iného východiska niet.
Pandionove myšlienky pretrhol ťahavý krik. Dvere sa rozleteli.
Zaligotala sa v nich hladina širokej rieky. Väznica stála blízko brehu.
Zajatcov obkolesil oddiel vojakov s kopijami a zahnal ich na veľkú loď do podpalubia. Bola tam horúčava a smrad na nevydržanie.
Večer sa ochladilo a zmorení zajatci pookriali — znovu sa ozval rozhovor. Loď sa plavila aj v noci. Ráno na chvíľu zastali, zajatcom sa dali najesť a únavná púť pokračovala. Tak sa minulo niekoľko dní. Otupený, ľahostajný Pandion ich nerátal.
Napokon hlasy veslárov a vojakov zazneli živšie, na palube nastala trma-vrma. Boli pri cieli. Zajatcov nechali v podpalubí celú noc a skoro ráno ich po jednom vyhnali na zaprášené, vyprahnuté priestranstvo. Tam ich hneď zdrapili dvaja mocní vojaci, pri ktorých na zemi ležala kopa povrazov. Egypťania vykrútili zajatcom ruky za chrbát, až sa nešťastníkom lakte dotýkali. Nedbali na stony a krik — tešili sa zo svojej sily a z bezmocnosti obetí.
Prišiel rad na Pandiona. Len čo Helén, oslepený denným svetlom, stúpil na zem, jeden z vojakov ho bolestne zdrapil za ruku. Šuhaj sa vytrhol a udrel vojaka riadne cez ucho. Obor sa zvalil tvárou do prachu, druhý vojak prekvapený odskočil. No zápäť obkolesili Pandiona zo tridsiati a mierili naň kopijami.
Rozsrdený šuhaj skočil dopredu, želajúc si zahynúť v boji — smrť sa mu videla vykúpením. Ale nepoznal Egypťanov, ktorí si nahromadili tisícročné skúsenosti, ako krotiť otrokov. Ozbrojenci sa v mihu rozostúpili a hodili sa odzadu na Pandiona. Mladého odvážlivca zrazili na zem. Do rebier v dolnej časti hrudi ho udrel tupý koniec kopije. Pred očami sa mu rozliala červená hmla, vyrazilo mu dych. V tej chvíli mu jeden z Egypťanov spojil ruky nad hlavou a na zápästiach mu ich zovrel drevenou kladkou, čo sa ponášala na maličký čln. Potom ho už nechali na pokoji.
Zajatcov chytro sputnali a hnali úzkou cestou medzi brehom rieky a poľami. Mladý sochár trpel strašnú bolesť. Hrany mučidla mu gniavili ruky, zodvihnuté nad hlavou. Nemohol ich v lakťoch zohnúť a spustiť na hlavu.
Z bočnej cesty sa k nim pripojila druhá skupina zajatcov, po chvíli tretia — už ich bolo do dvesto. A všetkých nemilosrdne zviazali. Podaktorí mali ruky v takých istých kladách ako Pandion. Tváre zajatcov boli skrivené bolesťou, bledé, pokryté potom. Šuhaj šiel ako v hmle, sotva vnímal okolie.
36
Veľký dom — (per-ó, z toho vzniklo pomenovanie pomenovanie „faraón“) — alegorické pomenovanie egyptského panovníka, faraóna, ktorého meno sa nesmelo vysloviť.