Dookola sa rozprestierala bohatá krajina. Vzduch bol svieži, čistý. Na úzkych cestách vládla tíšina. Obrovská rieka sa pomaly valila do Veľkého zeleného mora. V ľahkom vánku sa pohojdávali vrchovce paliem. Polia so zrejúcou pšenicou sa striedali s vinohradmi a ovocnými sadmi. Celá krajina vyzerala ako obrovská, tisícročná pestovaná záhrada.
Pandion sa nedíval ani napravo, ani naľavo. So zaťatými zubami sa vliekol popri vysokých múroch, obkolesujúcich bydliská boháčov. Boli to jednoposchodové staviská, ľahké, vzdušné, s úzkymi vysokými oblokmi.
Výklenky predo dvermi podopierali drevené stĺpy. Biele múry, pomaľované zložitou vzorkou v jasných, čistých farbách sa ostro odrážali v oslepivom slnečnom svetlé.
Znenazdajky sa pred zajatcami vynorilo obrovské kamenné stavisko s rovnými, nevídane hrubými múrmi z veľkých kamenných kvádrov, pravidelne otesaných. Tmavá tajomná budova akoby dlávila zem svojou úžasnou ťarchou. Pandion kráčal pozdĺž hrubých pilierov, ktoré sa ponuro siveli na jasnozelenom pozadí sadu, na rovine. Palmy, figovníky a iné ovocné stromy sa striedali, vysadené do pravidelných, nekonečných radov.
V záhrade pri rieke stála vysoká vzdušná stavba tak isto bohato ozdobená ako ostatné domy v meste. Pred priečelím obráteným k rieke sa dvíhali stĺpy ovešané pestrými stuhami. Snehobiely balkón s plochou strechou nad širokým vchodom sa opieral o dva piliere. Po rímse sa vinula zlatomodrá ozdoba. Belasé a zlaté kľukaté čiary zdobili aj hornú časť bielych pilierov.
Na balkóne zatienenom kobercami a závesmi sa pohybovali ľudia v snehobielych hávoch. Ponad zábradlie sa naklonil mužský s vysokou červenobielou korunou na hlave[37].
Stráže sprevádzajúce zajatcov a veliteľ, čo si vážne vykračoval vpredu, padli tvárou na zem. Na pokyn faraóna — živého boha, najvyššieho vládcu krajiny Kemt — zajatcov zoradili do zástupu a pomaly ich viedli popod balkón. Dvorania si polohlasne vymieňali poznámky a veselo sa smiali.
Krása paláca, nádhera faraónovho rúcha a jeho družiny, ich slobodné a pyšné pózy sa ostro odlišovali od strhaných tvárí ukatovaných zajatcov.
Pandion sa išiel pominúť od bolesti v rukách, telo sa mu chvelo ako v zimnici, vyschnuté pery sa mu dopukali. No mladý Helén sa vypäl, hlboko si vzdychol a obrátil k balkónu hnevlivú tvár.
Faraón čosi povedal svojim dvoranom — a všetci mu prikývli. Dlhý rad zajatcov sa pomaly pohyboval. Pandion už bol za domom v tôni vysokého múru. Postupne sa tu zhromaždili všetci zajatci, obkolesení mlčanlivými vojakmi. Spoza rohu sa vynoril vypasený chlap s dlhou barlou z čierneho dreva vykladaného zlatom. Sprevádzal ho pisár s doštičkou a svitkom papyrusu v rukách.
Brucháč sa naduto obrátil k veliteľovi stráže, ten sa hlboko poklonil a dal rozkaz vojakom. Vojaci odvádzali nabok zajatcov, na ktorých hodnostár ukázal prstom. Pandion bol označený hneď medzi prvými.
Povyberali okolo tridsiatich silnejších a najodvážnejších zajatcov. Odviedli ich na koniec záhrady a hnali ich popri nízkom múre. Chodník bol čoraz strmší a viedol k veľkému štvorcu holých stien v úžľabine medzi pšeničnými poľami. Po hrubých tehlových múroch zo desať lakťov vysokých sa prechádzali vojaci ozbrojení lukmi. Na rohoch sa dvíhali striešky z rohoží.
V múre obrátenom k rieke bol vchod. Inde nebolo vidieť ani dvere, ani okná — len holé sivozelené steny sálali horúčavou.
Zajatcov zaviedli do ohrady. Zbrojnoši, čo ich sprevádzali, sa chytro vzdialili. Druhý, vnútorný múr bol nižší, s jedinými dverami na pravom boku. Na voľnom priestranstve stáli hrubé lavice. Časť dvora zaberalo nízke stavisko s čiernym otvorom vchodu. Skupinu zajatcov obstali teraz vojaci so svetlejšou kožou, ako mali tí, čo ich priviedli. Všetci boli veľkí, mnohí modrookí a ryšaví. Pandion ešte takých ľudí nevidel — nevedel, že sú to Líbyjci.
Z prístavku vyšli dvaja chlapi. Jeden niesol akýsi predmet z lešteného dreva, druhý sivú kameninovú nádobu. Líbyjci zdrapili Pandiona a obrátili ho chrbtom k príchodzím. Nato Helén zacítil slabé pichnutie — k ľavej lopatke mu priložili leštenú doštičku s krátkymi ostňami. Potom jeden z nich na doštičku prudko udrel. Vytryskla krv a Pandion nevdojak vykríkol. Líbyjec zotrel krv a utrel ranu handrou namočenou do tekutiny v nádobe. Krv sa zastavila, ale vojak ešte niekoľko ráz namočil handru a pretrel ňou ranu. Len teraz si Pandion všimol, že všetci Líbyjci majú na lopatkách krvavočervený znak — akési figúrky, v oválnom ráme[38]. Pochopil, že mu vypichli znamenie.
Pandionovi sňali z rúk kladku, ale nevládal zadržať ston od strašnej bolesti v zdrevenených kĺboch. S námahou sa mu podarilo roztiahnuť ruky.
Potom prešiel zohnutý cez nízke dvere na zaprášený dvor a nevládne klesol na zem.
Napil sa mútnej vody z obrovskej hlinenej nádrže a obzeral si miesto, ktoré z vôle ľudí, čo tu panujú, má mu byť navždy domovom. Veľký štvorec — zo dve stádie na každej strane — uzavierali vysoké holé múry.
Celú pravú polovicu ohradenej plochy a ľavý kút zaberali hlinené komôrky.
Tak vyzeralo „šene“ — robotáreň, akých bolo v krajine Ta-Kem na stá. Sem zhromažďovali otrokov z rôznych plemien — pracovnú silu, základ bohatstva a krásy Egypta. Šene bolo prázdne a tiché — otroci odišli na robotu. Iba niekoľko chorých ležalo ľahostajne v tôni pri múre. Robotáreň bola určená pre zajatcov, ktorí sa len nedávno dostali do krajiny otroctva a ešte si nezaložili rodiny, aby znásobili počet pracovných rúk v Čiernej zemi.
Pandion sa stal „mere“ — dedičným faraónovým otrokom — zadelili ho medzi tisíc ľudí, ktorí sa starali o palácové záhrady, kanály, a palácové hospodárstvo.
Ostatných zajatcov, ktorí po prehliadke zostali pri múroch paláca, rozdelili medzi hodnostárov ako šachu, doživotný majetok svojho pána.
Keď pán zomrel, prešli do šene faraónovho.
V dusnom vzduchu zaľahlo tiesnivé ticho, prerušované iba vzdychmi nových otrokov. Znamenie na chrbte pálilo Pandiona ako žeravé uhlie.
Nemohol si nájsť miesta. Namiesto morskej šíravy, tônistých hájov na brehoch vlasti omývaných vlnami len škvarka zaprášenej zeme, stisnutá medzi múry. Namiesto slobodného života s milovanou dievčinou — otroctvo v cudzej krajine.
Iba nádej, že sa vyslobodí, bránila šuhajovi rozbiť si hlavu o múr, ktorý ho delil od šíreho, krásneho sveta.
Faraónov otrok
Tak ako pred rokom rozkvitli kríky a po úbočiach sa rozprestierali žeravé pokrovce kvetov. Do Aeneady znova prišla jar. Trblietavé súhvezdie Strelca zavčasu zapadalo[39] a priamy západný vietor ohlasoval začiatok plavieb. Do kalidonského prístavu sa vrátilo päť korábov, ktoré boli skoro na jar vyplávali na Krétu, a pristáli tam dve krétske lode. Ale Pandion sa ešte stále nevracal.
Osamelý pútnik sa na Kréte stratil, zmizol kdesi v horách obrovského ostrova, medzi rozmanitými plemenami a množstvom veľkých osád.
Agenor často upadal do zadumaného mlčania a snažil sa utajiť pred domácimi svoje obavy. Napokon sa rozhodol ísť do kalidonského prístavu a — ak sa mu naskytne príležitosť — aj na Krétu, aby sa aspoň čo-to dozvedel o Pandionovom osude.
Tessa teraz často vyhľadávala samotu. Ba aj nemá sústrasť rodičov ju ťažila. S hlbokým žiaľom postávala pred pokojnou a večne pohyblivou tvárou mora v nádeji, že Pandion pristane na tom mieste, kde sa rozlúčili.
37
Faraónova koruna bola z dvoch častí, z červenej a bielej — na znak moci nad „obidvoma krajinami“ — Horným a Dolným Egyptom; červená farba znamenala Dolný Egypt, biela — Horný.