Pandion zabočil doľava. Za vŕškom sa mu nohy zaborili do horúceho bieleho prachu a cvrlikanie cikád vystriedalo šum mora. Úpätie vrchov pri rieke tonulo v zeleni stromov. Štíhle listy oleandrov a ťažká zeleň figovníkov sa prepletali s pyšnými korunami orechov a splývali v hustú spleť, ktorá sa zdala popri bielych vápencových skaliskách priam čierna.
Chodník sa pohrúžil do chladivej tône a po niekoľkých zákrutách vyústil na rozložitú poľanu, kde stáli malé domce, učupené pod strmými svahmi.
Šuhaj zrýchlil krok, zamieril k nízkemu bielemu stavisku a vošiel na podstienok. V ústrety mu vstal nevysoký čiernobradý starší mužský — majster Agenor.
— Už som chcel po teba poslať! — vítal ho natešene sochár. Zrazu zbadal šuhajovu zbroj. — Teda to bolo ono! Poďže sem, nech ťa vyobjímam. Tessa, Tessa! — zavolal. — Pozri, aký vojak k nám zavítal!
Pandion sa prudko obrátil. Z vnútorných dverí vyzrela dievčina oblečená v tmavočervenom chimatione[10] prehodenom cez jemný belasý chiton[11].
V radostnom úsmeve sa jej zaperlili zuby, no zapäť sa zachmúrila a chladne si Pandiona premerala.
— Vidíš, hnevá sa na teba. Za celé dva dni si nepribehol a nepovedal si, že nebudeš pracovať, — vyčitoval sochár šuhajovi.
Pandion stál mlčky, so sklopenou hlavou.
— Čo je s tebou, chlapče? Vlastne — vojak? Dnes si dáky zronený.
A akýže uzlík si si priniesol?
Pandion prerývaným hlasom, nesúvislo porozprával o dedovom odchode, opäť prežívajúc svoj žiaľ.
Sochár položil šuhajovi ruky na plecia.
— Dávno sme si ťa už obľúbili, Pandion. Som šťastný, že si si vyvolil cestu umelca pred životom vojaka. Tá ťa tak či tak neskôr neminie.
Vtom prišla sochárova žena — Tessina matka.
Pandion sa podľa obyčaje sklonil pred Agenorovou ženou, ona mu prikryla hlavu okrajom plášťa a láskavo si ho privinula.
Dievčina radostne vykríkla, no vzápätí sa zmiatla a bežala do domu, sprevádzaná otcovým úsmevom.
Agenor si sadol ku vchodu do dielne, aby si oddýchol. Pri dome rástli staré olivy. Ich obrovské hrčavé kmene sa čudesne prepletali a zádumčivý zrak umelcov v nich nachádzal ľudské i zvieracie podoby.
Na druhej strane domu sa mihla ženská postava v sviatočnom jasnemodrom chimatione so zlatými ozdôbkami. Vo chvíli, keď zmizla za vŕškom, sochár spoznal svoju dcéru. K Agenorovi podišla jeho žena, nečujne stúpajúc bosými nohami, a sadla si vedľa neho.
— Tessa zase išla za Pandionom do boriny, — poznamenal umelec a doložiclass="underline" — Deti sa nazdávajú, že o ich tajomstve nevieme.
Žena sa veselo zasmiala, no odrazu zvážnela a spýtala sa: — Čo si myslíš o Pandionovi teraz, keď je u nás už vyše roka?
— Ešte väčšmi som si ho obľúbil, — odvetil Agenor a žena mu prikývla. — No… — majster sa odmlčal, hľadajúc slová.
— Chce veľmi veľa, — doplnila ho žena.
— Áno, chce veľmi veľa a bohovia mu už veľa dali. Nemá sa u koho učiť a ja mu neviem dať, čo hľadá, — povedal umelec a z hlasu mu zaznel smútok.
— A mne sa vidí, že sa nevyzná sám v sebe. Vôbec sa neponáša na iných mladíkov, — ticho riekla žena. — Nechápem, po čom vlastne túži, a zavše ho aj ľutujem.
— Máš pravdu, moja milá. Snaha dosiahnuť to, čo ešte nik nedokázal, mu neprinesie šťastie. A ty… ty sa bojíš o Tessu?
— Nie, nebojím sa. Moja dcéra je hrdá a smelá. Ale cítim, že láska k Pandionovi jej môže priniesť veľa žiaľu. Nie je dobre, keď človek ako Pandion sa zmieta v hľadaní — potom ho ani láska nevylieči z večných túžob…
— Ako vyliečila mňa, — majster sa láskavo usmial na ženu. — A aj ja som sa kedysi ponášal na Pandiona.
— Nie, ty si bol vždy pokojnejší a istejší, — namietala žena a pohladkala mu prešedivené vlasy.
Agenor pozrel do diaľky, za stromy, kde zmizla Tessa.
Dievčina sa náhlila k moru. Často sa obzerala, hoci vedela, že vo sviatok nikto nepôjde tak zavčasu do posvätného hája.
Z bielych svahov neplodných skalnatých vrchov už sálala páľava.
Chodník viedol najprv po rovine porastenej bodľačím. Tessa kráčala opatrne, aby si neroztrhla lem na svojom najkrajšom chitóne z jemnej, polopriesvitnej látky, dovezenej spoza mora. Chodník sa ďalej dvíhal do kopca posiateho krvavočervenými kvetmi. Tu už nebolo bodľačia; dievčina si podvihla záhyby odedze a rozbehla sa do hája. Vôňa zohriatej smoly a ihličia sa miešala so sviežim dychom mora. Dievčina spomalila kroky, nevedomky sa prispôsobujúc slávnostnému pokoju v háji. Vyšla na lúčinku pozlátenú slnkom. Ta doliehal hukot mora jasnejšie — more nebolo vidno, no neprestajne sa ohlášalo nízkymi, rytmickými akordmi. Napravo sa dvíhalo sivé skalisko. Spoza skaly vybehol Tesse v ústrety, Pandion, pritiahol ju k sebe, no zápäť ju zľahka odtisol a pozorne sa na ňu zadíval, akoby si chcel vryť do pamäti jej podobu.
Tessa sa jemne vyvinula šuhajovi z rúk.
— Poponáhľaj sa, čoskoro sem prídu! — povedala a nežne pozrela na mládenca.
— Som pripravený, — a s tými slovami podišiel Pandion ku skalisku, ktoré pretínala úzka kolmá jaskyňa. Na vápencovom balvane stála nedokončená socha — ženská postavička. Povedľa ležali sochárove drevené nástroje.
Dievčina zhodila belasý chimation a pomaly dvíhala ruky k sponám, ktoré spínali záhyby ľahkej tkaniny, rozrezanej pozdĺž pliec. Pandion ju s úsmevom pozoroval. Keď sa však obrátil k soche, nadšenie mu z tváre pomaly zmizlo. Vzdialená bola táto hrubá podoba prelestnej živej Tesse.
Jednako z hliny už vystupovali obrysy jej tela. Dnes sa všetko rozhodne a on prenesie na neživú hlinu čaro živých línií.
Šuhaj sa chmúrne a rozhodne obrátil k Tesse. Dievčina sa oprela o borovicu, ruku si založila za hlavu. Mladý sochár sa mlčky, zahrúžil do práce. Vnímavým pohľadom prebehúval z priateľkinho tela na hlinu, premeriaval, porovnával.
Už niekoľko dní trvala borba jeho tvorivých rúk s poddajnou hlinou, ktorú chcel prinútiť, aby nadobudla krásny tvar živého modelu.
Čas bežal. Šuhajove citlivé ucho už niekoľko ráz zachytilo potlačený vzdych ustatej Tessy. Pandion prerušil prácu a poodstúpil. Z úst sa mu vydral bolestný výkrik sklamania. To, čo v hrubo naznačených črtách žilo, teraz uhladené a dokončené zaniklo. Socha bola iba ťarbavou napodobeninou Tessinho štíhleho tela.
Sochár so zovretými perami porovnával Tessu so sochou a zúfalo sa snažil nájsť chybu. Chyby tu nebolo — nedalo sa to nazvať chybou; jednoducho nevedel zvýrazniť život, zachytiť menlivý pohyb telesných tvarov. Nazdával sa, že sila jeho ľúbosti, jeho nadšenie nad Tessinou krásou ho povznesú, že mu pomôžu zavŕšiť veľké umelecké víťazstvo — nevídanú sochu… To si myslel včera, i pred polhodinou. A zatiaľ?…
Nevládze… nevie… Ani pre Tessu, ktorú tak ľúbi. Čo robiť? Celý svet mu stemnel, nástroje mu padali na zem, krv mu udrela do tváre. V zúfalstve sa hodil k Tesse a padol pred ňou na kolená. Dievčina, zmätená, nechápajúca, položila dlaň Pandionovi na rozpálenú tvár. Zrazu ženským inštinktom pochopila, čo sa deje v umelcovej duši. S materinskou nehou sa sklonila k nemu, pritískala si jeho hlavu, tešila ho láskavými slovami a štíhlymi prstami mu hladkala krátke kučeravé vlasy. Šuhajovo zúfalstvo sa utíšilo.
V diaľke sa ozvali hlasy. Pandion sa poobzeral. Jeho vzrušenie sa rozplynulo a s ním aj veľké nádeje. Zdalo sa mu, že sa mu mladícky sen nikdy neuskutoční. Podišiel ku soche a v zadumaní zastal. Malá Tessina rúčka sa dotkla jeho lakťa.
10
Chimation — vrchný odev helénskych žien. Bol to pruh tkaniny, ktorý sa na pleci zriasil a za nepohody sa prehodil cez hlavu.