Potom sa znova tiahla zalesnená vrchovina, oddiel znova obklopili zelené steny a košina na sloňom chrbte bola ako ostrov, ktorý pomaly plával po mori lístia a konárov.
Pandion si všimol, ako starostlivo dbali domorodci o svoje mohutné zvieratá. Na zastávkach im pozorne poprezerali kožu. Helén sa spýtal, prečo to robia. Černoch položil ruku na nádobu z akéhosi plodu, ktorá mu visela na opasku.
— Je zle, ak si slon poškriabe kožu alebo sa poraní, — riekol domorodec.
— Začne mu hniť krv a zviera zakrátko zahynie. Ranu treba včas natrieť hojivou živicou, preto ju máme vždy poruke.
Helén nechcel veriť, že takmer nezraniteľní obri sú takí chúlostiví.
Teraz chápal opatrnosť múdrych zvierat. Domorodci mali s nimi hŕbu starostí. Iba po dlhom hľadaní a poradách sa utáborili na noc. Priviazané slony obkolesila reťaz pozorných stráží, ktoré nespali celú noc. Ďaleko dopredu vysielali zvláštnych prieskumníkov, aby sa presvedčili, či nie sú nablízku divé slony. Ak naďabili na voľné stádo, zaháňali ho hlasným krikom.
Pri oddychu priatelia besedovali so svojimi sprievodcami. Drsní vládcovia slonov vďačne uspokojovali zvedavosť cudzincov.
Raz sa Pandion spýtal staršieho územčistého domorodca, ktorý viedol výpravu, prečo tak radi lovia slony, keď je to také nebezpečné.
Domorodcovi sa prehĺbili vrásky okolo úst. Neochotne odveticlass="underline" — Rozprávaš ako zbabelec, hoc naň nevyzeráš. Slony sú mocou nášho kmeňa. S nimi sa nám žije dobre, v dostatku. Platíme za to životmi. Keby sme sa báli, živorili by sme priam tak ako kmene, ktoré sa živia jaštericami a korienkami. Ten, kto sa bojí smrti, žije o hlade a v strachu. Ak vieš, že v tvojej smrti je život tvojich blízkych, nebojíš sa nijakého nebezpečenstva!
Aj môj odvážny syn v rozkvete síl zahynul pri love slonov… — Domorodec uprel na Pandiona mračný pohľad. — A či vy, cudzinci, inakšie rozmýšľate?
Prečo si prešiel toľko krajín, bojoval si s ľuďmi aj so zverou a neostal si v otroctve?
Zahanbený Pandion sa prestal vypytovať. Zrazu Kidogo, ktorý sedel pri vatre, vstal a krivkal k neďalekému hájiku. Zapadajúce slnko zlátilo veľké oválne listy, tenké konáre sa mierne chveli. Kidogo si prezeral hrboľatú kôru na tenkých kmeňoch, natešene skríkol a vytiahol nôž. O chvíľu sa vrátil s dvoma veľkými zväzkami sivočervenej kôry. Jeden zväzok podal domorodcovi, čo viedol oddiel.
— Odovzdaj to vášmu náčelníkovi ako Kidogov darček na rozlúčku, — povedal černoch. — Je to práve taký dobrý liek ako čarovná tráva z belasej stepi. V chorobe, pri únave alebo pri útrapách sa kôra rozmrví a vypije sa trocha odvaru. Ale len trocha. Ak by sa ho vypilo viacej, už nie je liekom, lež otravou. Táto kôra starým vracia silu, zarmútených rozveselí, zoslabnutých posilní. Zapamätaj si ten strom — budeš mi vďačný[102].
Vodca sa darčeku potešil a hneď rozkázal, aby nalúpali ešte viacej kôry.
Druhý zväzok Kitigo odložil do kože gišu, ktorú si vzal Kavi so sebou.
Na druhý deň slony vstúpili na kamenistú rovinu. Vysoké husté kríky sa vo vetre skláňali až k zemi a vyzerali ako vysoké zelené hrby, rozhodené po suchej sivej tráve.
Vietor, ktorý dul proti nim, prinášal príjemnú vlhkú vôňu. Pandiona prehradilo. V tej vôni bolo čosi známe, nekonečne drahé a zabudnuté, i keď sa to ešte tratilo vo výparoch lesa, čo sa rozkladal pri úpätí. Ďaleko sa ťahali široké a strmé svahy, ich belasý povrch pretínali tmavé pásy a škvrny lesných húštin. Na obzore sa belasela reťaz vysokých hôr.
— To je Tengrela, moja vlasť! — bláznivo skríkol Kidogo a všetci sa k nemu obrátili.
Černoch rozhadzoval rukami, vzlykal a mrštil tvár, mocné plecia sa mu triasli vzrušením. Pandion chápal priateľove pocity, no kvárila ho akási závisť; Kidogo je už doma a jemu treba ešte toľko prekonať, kým nadíde veľký okamih, keď aj on bude môcť zvolať ako Kidogo: „To je moja vlasť!“ Pandion sklonil hlavu a odvrátil sa. V tej chvíli sa nevedel radovať so svojím priateľom.
Slony zostupovali po čiernej sopečnej pôde. Na stuhnutej láve nerástli nijaké stromy. Cestu im preťal hladký výbežok posiaty malými jazerami.
Ligotavé škvrny čírej, belasej a hlbokej vody sa ostro odrážali od čiernych brehov. Pandion sa zachvel. Zrazu si neobyčajne živo spomenul na Tessine belasé hlboké oči, na jej husté čierne vlasy. Aj tu belasé jazierka akoby naň hľadeli s nemou výčitkou, tak, ako by naň hľadela Tessa, keby vedela o jeho slabosti. Pandion zablúdil v myšlienkach do Aeneady a nesmierna nedočkavosť mu zovrela hruď. Pomkol sa k priateľovi a tuho ho objal. Na čiernu ruku Kidogovu sa položila šľachovitá ruka Kaviho a traja priatelia spojili svoje dlane v pevnom a radostnom stisku.
A slony sa spúšťali čoraz nižšie — z obidvoch strán sa vynorili úbočia širokej doliny. Po chvíli sprava ústila druhá taká dolina. Pretekajúce bystriny sa zliali do dravej riečky, čím ďalej tým mohutnejšej. Slony kráčali začas po ľavom brehu popod zvetrané bralá. Potom sa skaliská rozostúpili a čistá voda v riečke sa s veselým žblnkotom náhlila do tône popod velikánske stromy, ktoré sa klenuli ako vysoké zelené oblúky na brehoch koryta. Slony nedošli k stromom a zastali.
— Ďalej už nejdeme, — povedal vodca.
Traja priatelia zišli zo slonov a rozlúčili sa so svojimi sprievodcami.
Oddiel sa prebrodil cez rieku. Priatelia dlho hľadeli za sivými velikánmi, ktorí vystupovali na plochú vrchovinu severne od rieky. A všetci traja si nevdojak ľútostivo vzdychli, keď mocné zvieratá zmizli v diaľke. Potom rozložili vatru — znamenie pre druhov, ktorí zaostali.
— Poďme hľadať tŕstie a stromy na plte, — navrhol Kidogo Etruskovi. — Zvyšok cesty chytro zídeme po rieke. A ty, krivý, čakaj pri vatre, šetri si nohu! — obrátil sa s drsnou nehou k Helénovi.
Pandion a Kavi nechali Kidoga pri rieke medzi jeho pokrvnými.
Vôňa blízkeho mora opájala priateľov, čo vyrástli na jeho brehu.
Odrazili plť a plávali do ľavého ramena rozvetvenej delty. Ďaleko sa nedostali — prieliv bol zanesený pieskom. Priatelia sa vyštverali na strmý breh, zamotávajúc sa do vysokej trávy. Preliezli cez kopcovitý hrebeň a vzrušení vystúpili na pobrežný val, kde zastali so zatajeným dychom.
Opájala ich nekonečná šírava oceánu a špľachot vĺn. Kavi a Pandion stáli po prsia v pichľavej tráve. Vysoko nad ich hlavami sa knísali vrchovce paliem. Zelené úpätie kopcov sa temne odrážalo od pobrežného piesku, ligotajúceho sa v slnečných lúčoch. Zlatý pás piesku lemovala zvlnená stuha striebornej peny, za ktorou sa pohojdávali priezračné zelené vlny.
Ešte ďalej oslnivo biela rovná čiara vyznačovala hranicu pobrežných skalísk. Po oblohe pomaly plávali páperové chumáče obláčikov. Nad pieskom na pobreží sa skláňalo päť paliem. Ich dlhé listy sa hneď rozprestierali vo vzduchu, hneď zas skláňali v poryvoch vetra ako krídla našušorených vtákov s hnedým a zlatistým perím, vznášajúcich sa nad pobrežím. Palmové lístie, akoby odliate z bronzu, zacláňali ligotavý oceán.
Vlhký vánok prinášal vôňu morskej soli. Teplé pramienky vetra sa roztekali Pandionovi po tvári a obnaženej hrudi, akoby sa ponáhľali do jeho náruče po dlhom rozlúčení. Etrusk a Helén pomaly klesli na piesok, chladný, pevný, rovný ako dlážka v rodnom dome.
102
Kôra stromu jachumba z čeľade morenových, ku ktorým patria aj chininovníky a kávovníky.