Na brehu sa zišli zástupy domorodcov, aby vyprevadili lode. Synovia vetra sa ponáhľali — slnko sa skláňalo k západu a mornári — nevedno prečo — chceli stoj čo stoj vyplávať ešte v ten deň. Koráby boli už naložené a sťažka sa kolísali pri kamenistom brehu. Medzi nákladom ležal aj dar Kidogovho ľudu. Ku korábom bolo treba ísť cez pobrežnú plytčinu po prsia vo vode. Velitelia Synov vetra sa zdržali, pripomínajúc pri rozlúčke domorodým náčelníkom, aby im za rok prichystali čím najviac tovaru, a zaprisahali sa, že si poň prídu v stanovenom čase.
Kavi stál vedľa Kidoga, v jednej ruke držal balík s kožou a lebkou strašného gišu. Na rozlúčku daroval čierny priateľ Kavimu a Pandionovi dva veľké vrhacie nože. Tento vojenský vynález ľudu Tengrely vyzeral ako široká bronzová doštička hlboko rozštiepená na päť hrotov — štyri boli srpovito zahnuté a nabrúsené, na piaty, ponášajúci sa na prst, bola pripevnená krátka rukoväť z rohoviny. Keď zbraň vymrštila obratná ruka, nôž sa so svišťaním zakrútil vo vzduchu a zabíjal obeť z dvadsiatich lakťov.
Pandion sa so stiesneným srdcom obzeral, pozoroval nových sprievodcov a veliteľov. Ich prísne, vetrom ošľahané tváre mali tehlovú farbu, nestrihané brady sa im kučeravili okolo tvárí, v ťažkej knísavej chôdzi a v tvrdých vráskach okolo úst a na čele nebolo ani byľku srdečnosti, akou oplývali Kidogovi rodáci. No aj tak Pandion pre čosi im veril. Možno preto, že Synovia vetra boli tak ako Pandion verní moru, žili s ním v zhode a rozumeli mu. Alebo preto, že Pandion i Kavi stretávali sa v ich reči so známymi slovami.
Synovia vetra ochotne pristali vziať na lode bývalých otrokov za odmenu, ktorú im ponúkol náčelník. Kidogovmu ujcovi Iorumefovi sa dokonca podarilo zjednať o šesť klov a o dva koše liečivých orechov menej. Tento zvyšok naložili na lode ako majetok Kaviho, Líbyjcov a Pandionov. Synovia vetra rozdelili cestujúcich i proti ich želaniu. Na jednom korábe išlo šesť Líbyjcov, na druhom Kavi, Pandion a traja Líbyjci.
Prístav Synov vetra bol neďaleko Brány Hmiel ďaleko od Kidogovej vlasti — najmenej dva mesiace plavby za najlepšej pohody. Kavi a Pandion boli zmätení — nepredstavovali si, že je to tak ďaleko, a len teraz pochopili, že Synovia vetra sú práve takí vynikajúci v boji s morom, ako vládcovia slonov v boji s africkými stepami.
Z prístavu Synov vetra Pandion musí preplávať ešte takmer celé Veľké zelené more, ale to už bolo dva a pol razy menej ako cesta od Kidogových rodných brehov do prístavu. Synovia vetra upokojovali Pandiona a Kaviho, že k nim často prichodia lode Feničanov z Tyru, z Kréty, Cypru a z Veľkého Líbyjského zálivu[108].
Ale Pandion na to teraz nemyslel. Zmätene pozeral na more, akoby chcel zmerať obrovskú cestu, ktorá ho čaká, a obracal sa ku Kidogovi.
Veliteľ celej výpravy, so zlatou obručou v kučeravých vlasoch, hlasno zakričal a prikázal nastúpiť na palubu.
Kidogo chytil Kaviho a Pandiona za ruky, neskrývajúc slzy.
— Lúčim sa s vami navždy, priatelia moji, — zašepkal. — Tam, v ďalekej vlasti, spomeňte si na Kidoga, ktorý vám bol verný a mal vás oboch rád.
Spomeňte si na naše dni v kemtskom otroctve, keď nám bolo oporou len priateľstvo, na dni vzbury, úteku, na veľký pochod k moru… Budem v myšlienkach s vami. Odchádzate navždy, vy, čo ste sa mi stali drahší ako život. — Černochov hlas spevnel. — Verím, že raz sa ľudia naučia nebáť diaľok. More ich spoji… Ale vás už neuvidím… Môj zármutok je veľký…
— Kidogovo mocné telo sa otriasalo vzlykmi.
Posledný raz sa spojili ruky priateľov — Synovia vetra súrili…
Pandionove ruky sa roztvorili, Kavi sa odvrátil. Etrusk a Helén vstúpili do teplej vody a šmýkajúc sa na kameňoch, ponáhľali sa ku korábu.
Prvý raz po rokoch vystúpil Pandion na palubu. Oviala ho spomienka na dávne dni šťastných plavieb. Ale minulosť sa mu len mihla pamäťou.
Všetky jeho myšlienky sa sústredili na vysokú čiernu postavu, ktorá stála pred zástupom celkom pri vode. Veslá zaplieskali v pravidelnom rytme, koráb vyplával za útesy, Mornári napäli veľkú plachtu a do korábu sa oprel vietor.
Ľudia na brehu boli menší a menší, zakrátko iba malá čierna bodka označovala Kidoga, ktorého priatelia stratili navždy. Padajúci súmrak zahalil breh, iba za kormou sa vľúdne týčil tmavý horský hrebeň. Kavi si stieral nie prvú veľkú slzu.
O Pandionovu tvár zavadil krídlom veľký netopier, ktorý sem zaletel z brehu. Hodvábny dotyk sa zdal Helénovi posledným pozdravom zeme, ktorú opustili.
Pandiona hlboko dojala rozlúčka s čiernym priateľom, s krajinou, kde toľko prežil, kde nechal kus srdca. Nejasne cítil, že tam, doma, v hodinách únavy a smútku, vynorí sa pred ním Afrika, márnivá a krásna najmä preto, že ju stratil navždy… ako Irumu. Opustil všetko, čo sa mu stalo blízke a na čo si zvykol, a tvárou i v duši sa obrátil k Helade, no premohol ho strach.
Čo ho tam čaká po toľkom čase? Ako sa mu bude žiť medzi svojimi — veď sa vráti iný, nový? Koho nájde? A Tessa — ľúbi ho ako prv? Alebo…
Koráby sa kĺzali po vlnách, obrátené čeleňami na západ. Iba keď budú mesiac na ceste, otočia sa na sever — tak vraveli Synovia vetra. Mocný dych oceána strapatil Pandionovi vlasy. Okolo neho nenáhlivo prechádzali námorníci. Synovia vetra, potomkovia dávnych krétskych moreplavcov, sa Pandionovi videli cudzejší ako čierni obyvatelia Afriky. Helén stisol na hrdle zavesené vrecúško s kameňom, na ktorom bola Kidogova podoba, a zamieril k druhom, ktorí sa smutne tisli na cudzom korábe v kúte…
Spoza hôr sa vyhupol pomarančový okrúhly mesiac. V jeho svite bol oceán — Veľká Dúha, ktorá obopína všetky zeme na svete — ako rozrytý čiernymi hlbinami a nad nimi sa vznášali svetlé hrebene vĺn. Malé koráby smelo plávali vpred; vše dvíhali čelá k hviezdnemu nebu a rozprskávali naokolo strieborné kvapky, vše sa prepadávali dolu, do hučiacej tmy.
Pandionovi to pripomínalo vlastnú životnú púť. Vpredu, v diaľke, splývali ligotavé hrebene vodných valov v jedinú svietiacu cestu, hviezdy sa spúšťali nadol a hojdali sa na vlnách, tak ako kedysi pri brehoch vlasti.
Oceán prijal odvážlivcov, niesol ich do nesmiernej diaľavy, domov…
— Videl si, Eupalin, gemu na kameni morskej farby — najdokonalejšie dielo v celej Aeneade, ba po pravde v celej Helade?
Eupalin hneď neodpovedal. Počúval, ako zaerdžal jeho obľúbený kôň, ktorého držal urastený otrok, a pevnejšie si pritiahol plášť z jemnej vlny.
Jarný vetrík v tieni pred domom bol ešte chladný, hoci na sivých úbočiach kamenistých vrchov už zakvitli stromy. Dole ako nežné ružové obláčiky sa rozprestierali háje mandľovníkov, vyššie tmavoružové, takmer lilavé škvrny označovali krovité porasty. Studený vietor z hôr prinášal mandľovú vôňu a letel nad dolinami Aeneady ako posol novej jari. Eupalin zhlboka vdýchol, poklopkal prstom na drevený stĺp a pomaly riekoclass="underline" — Počul som, vyryl ju Agenorov osvojený syn, ten, čo sa tak dlho kdesi túlal. Nazdávali sa, že zahynul, no nedávno sa vrátil z ďalekých krajín.
— A Agenorova dcéra, krásavica Tessa… Iste si počul aj o nej? Počul som, že sa nechcela vydať šesť rokov a verila, že sa jej milý vráti. A jej otec — umelec — jej dovolil…
— Ja viem, že jej nielen dovolil, ale sám vyčkával po celý čas nevlastného syna.
— Vzácny prípad, keď nečakali nadarmo. Neumrel, oženil sa s Tessou a je vynikajúcim umelcom. Škoda, že si gemu nevidel — si dobrý znalec a ocenil by si ju!
— Počúvnem ťa a zájdem k Agenorovi. Býva pri Achelojovom myse…