Pandion zložil veslá na dno, opatrne sa odrazil nohou, aby neprevrátil čln, a skočil do vody. Plával a potískal čln pred sebou. Potom osviežený vyliezol nazad a vzpriamil sa.
Vpredu bolo vidieť ostrý mys a naľavo od neho sa černel podlhovastý ostrovček, ktorý z juhu uzatváral Kalidonský prístav — cieľ šuhajovej plavby. Pandion sa znova oprel do vesiel a ostrovček pomaly rástol a vynáral sa z mora. Čochvíľa sa pred Pandionom objavil rad strojných cyprusov. Šuhaj obozretne viedol čln pomedzi skaliská obrastené klzkými hrdzavými riasami. Cez zelenozlatistú vodu presvitalo piesočnaté dno.
Pandion vystúpil na breh neďaleko starého, machom obrasteného obetišťa, vyhľadal čistinku s mäkkou trávou a dopil vodu, čo si bol zobral na cestu.
Jesť sa mu nechcelo. Do prístavu zvyšovalo mu najviac dvadsať stádií a Pandion chcel prísť k majiteľovi lode oddýchnutý, svieži, a preto si ľahol.
Zrazu pred zatvorenými očami sa mu vynorila včerajšia slávnosť…
Pandion a ostatní mládenci z osady ležali v tráve a čakali, kým devy dotancujú tanec na počesť Afrodity. Tancovali po dve, chrbtom k sebe, vo vzdušných sukniach, v páse nariasených do rôznych rovných stúh. Držali sa za ruky a pozerali na seba — ponad plecia, akoby sa navzájom kochali svojou krásou. V mesačnom svetle sa záhyby bielych sukieň vzdúvali a klesali ako strieborné vlny, ohybné telá tanečníc sa vlnili ako ohybné stvoly podľa taktu nežných a ťahavých, smutných i radostných zvukov flauty.
Po chvíli sa medzi dievčence zamiešali aj chlapci a začali tancovať žeriava. Stávali si na prsty a mávali rukami ako krídlami. Pandion tancoval s Tessou, ktorá z neho nespúšťala oči.
Všetka mlaď z osady správala sa k Pandionovi pozornejšie ako zvyčajne. Iba rozžiarená tvár Eurumachova, ktorý sa bol do Tessy tiež zaľúbil, prezrádzala, ako sa teší tejto rozlúčke. Pandion si všimol, že ostatní menej s ním žartovali, menej sa prekárali, akoby sa medzi nich už teraz položila akási hranica. Jeho priateľom sa v očiach zrkadlila závisť aj ľútosť.
Správali sa k nemu ako k niekomu, kto sa oddelil od ostatných a stojí zoči- voči veľkému nebezpečenstvu.
Mesiac pomaly klesal za stromy. Na lúčinu sa rozprestierala tmavá tôňa.
Tanec sa skončil. Tessa s družkami spievala Pandionovu obľúbenú pieseň o lastovičke a o jari. Napokon sa mládež v pároch pobrala k osade.
Pandion s Tessou kráčali za ostatnými a nárokom spomaľovali kroky. Keď vystúpili na vŕšok za dedinou, Tessa zastala a pritúlila sa k Pandionovi.
— Bojím sa, Pandion, — zašepkala. — Hekaté; bohyňa mesiaca, je taká mocná a ty pôjdeš práve ta, kde ona vládne…
— Nie, Tessa, Hekaté nevládne na Kréte, ale v Kúrii[24], — uspokojoval dievčinu Pandion.
Šuhaj sa prebral zo sna. Treba sa mu najesť a pobrať sa ďalej. Priniesol obetu bohu mora a na brehu mora zmeral svoj tieň[25]. Devätnásťstopový tieň mu ukázal, že sa mu prichodí ponáhľať, aby sa do večera dostal na koráb.
Keď šuhaj plával okolo ostrova a zbadal kamenný stĺp — označenie prístavu — začal veslovať rýchlejšie.
Afros
Vietor smutno húdol v kríkoch a dvíhal hrubý piesok. Horský chrbát smeroval na východ, ako cesta, ktorú navŕšili dajakí obri. Pod ním sa zelenala široká dolina. Vrchy sa strmo zvažovali k moru. Svahy pokrýval koberec jasne žltých kvetov — akoby sa z belasej hladiny dvíhali obrovské hrudy zlata.
Pandion vykročil rýchlejšie. Dnes ho viac ako inokedy umárala túžba po rodnej Aeneade. Spomínal si, ako ho vystríhali, aby sa nepúšťal ďaleko do hornatých končín Kréty, kde potomkovia starého prímorského národa nevítajú prívetivo prišelcov.
Mladý sochár sa ponáhľal. Za päť mesiacov ponavštevoval rôzne končiny tohto obrovského ostrova. Videl nádherné a podivné diela, ktoré staré národy zanechali v opustených chrámoch a temer prázdnych mestách.
Veľa dní strávil v rumoviskách ohromného Paláca Sekery v meste Knosse. Túlal sa po nespočetných schodištiach, obdivoval obrovské sály s purpurovými stĺpmi, ktoré sa dolu zužovali, rímsy, ozdobené čiernymi a bielymi obdĺžnikmi aj čiernymi a belasými závitnicami, čo pripomínali rad bežiacich vĺn.
Steny boli pomaľované freskami. Pandion s pritajeným dychom hľadel na výjavy z posvätných hier s býkmi, na sprievody žien s nádobami v rukách, na dievčiny tancujúce v ohrade, za ktorou sa zhŕkli mužskí, na neznáme vrtké zvieratá v horách a medzi čudnými rastlinami. Obrysy postáv sa Pandionovi videli neprirodzené, rastliny sa dvíhali na dlhočizných bezlistých steblách. Pochopil, že starí umelci náročky skresľovali prirodzené rozmery v snahe vyjadriť určitú myšlienku, ale šuhajovi, vychovanému na slobode uprostred krásnej, hoc drsnej prírody, bola nezrozumiteľná.
V Knosse, Tilisse, Elire a v tajomných zrúcaninách prastarého prístavu[26] domy neboli vystavané z otesaných skál, ale z rovných hladkých platní sivého vrstevnatého kameňa. Pandion videl veľa ženských sôch zo slonoviny, bronzu a fajansy, jemné nádoby, misy a čaše zo zliatiny zlata a striebra.
Ale umenie, ktoré mladý sochár obdivoval, zostávalo mu nezrozumiteľné práve tak ako tajomné nápisy zložené z neznámych znakov v mŕtvom jazyku. Veľké majstrovstvo, ktoré vyžarovalo aj z najmenšieho detailu na každom diele, Pandiona neuspokojovalo: chcel viac — vyjadriť krásu ľudského tela.
Nečakane realisticky zachytené podoby ľudí a zvierat našiel v dielach dovezených z ďalekého Egypta. Ukázali mu ich obyvatelia Eliry a tvrdili, že veľa takýchto vecí sa zachovalo na Kréte v okolí Festu, kde žijú potomkovia prímorského národa. A Pandion, napriek výstrahám, sa ta vybral.
Ešte niekoľko dní — popozerá si všetko, čo sa len dá — a vráti sa domov k Tesse. Hoci túžil podučiť sa od egyptských majstrov, láska k domovu a Tesse bola mocnejšia.
Aké to bude krásne, keď príde, na niektorej z posledných jesenných lodí, opäť sa zadíva milej dievčine do žiarivých očí, uvidí zdržanlivú radosť učiteľa Agenora, čo mu nahrádzal otca aj deda.
Pandion sa zahľadel na nekonečnú morskú šíravu. Tam v diaľke ležia cudzie krajiny, Egypt. Ale jeho vlasť je tam, za hradbou vrchov. Zatiaľ sa od nej vzďaľuje. Ešte si tu vo Feste pozrie staré chrámy, o ktorých toľko počul. Vzdychol si a pridal do kroku. Horský výbežok sa skláňal nadol širokým svahom, pokrytým balvanmi a zelenými kríkmi. Pri úpätí sa črtali rozvaliny obrovského staviska, zrúcané múry, zvyšky klenutia a zachované vráta lemované čierno-bielymi stĺpmi. A všade povrch múrov brázdili čerstvé široké trhliny — stopy po nedávnom zemetrasení.
Mladý sochár chodil obozretne, aby nenarušil ticho medzi rumami.
Odrazu sa ocitol vo veľkej štvorcovej sále so stenami pomaľovanými pestrými freskami, zahľadel sa na hnedé a čierne postavy chlapov s mečmi, lukmi a štítmi, medzi čudnými zvieratami a korábmi. Pandion si spomenul na dedovo rozprávanie a dovtípil sa, že fresky zobrazujú vojenskú výpravu do krajiny čiernych, ktorá vraj leží priam pri hranici Oekumeny.
Dlho hľadel na nástenné maľby, prekvapený svedectvom o ďalekých cestách starovekého národa. Keď sa obrátil naľavo, zbadal mramorovú krychľu, ozdobenú modrými ružicami a sklenými závitmi a pri nej kytice sviežich, nedávno odtrhnutých kvetov.
Ktosi tu bol! V rozvalinách teda žijú ľudia. Zatajil dych a ponáhľal sa k východu, chodbou zarastenou vysokou trávou.
Mohutné červené stĺpy, dva hranaté a dva okrúhle, čneli nad miernym svahom s hustým stromovím. Po úbočí sa hadil chodník.