Zaviedli ho k malému domcu. Dvere sa so škripotom otvorili — dnu bola vyhňa, nákova, okolo nej nástroje a kôpka uhlia. Územčistý starec s neprívetivou tvárou a dlhými rukami prikázal jednomu z chlapov rozdúchať oheň, sňal z klinca obruč a pristúpil k zajatcovi. Hrubo mu strčil obruč pod bradu a zmeral mu hrdlo. Čosi si hundrúc vošiel dnu, s rinčaním vytiahol kovovú reťaz, posledný článok vopchal do ohňa a začal na nákove ohýbať obruč.
Len teraz šuhaj pochopil celú ťarchu nešťastia. Pred očami sa mu mihli drahé tváre. Tam, na rodných brehoch ho čaká Tessa a verí, že sa vráti. Ale tu mu teraz navlečú bronzový obojok otroka a prikujú ho k pevnej reťazi.
A nikde nieto nádeje, že by sa skoro vyslobodil.
— Ó, Hyperion, môj pradedo, Afrodita, zošlite na mňa smrť, alebo ma vysloboďte! — zašepkal šuhaj.
Kováč pokojne pokračoval v práci. Ešte raz vyskúšal obojok, rozklepal konce, prerazil dierky. Zvyšovalo už len prikuť reťaz. Starec čosi zašomral, ‚Pandiona schytili a posunkami mu prikázali ľahnúť si k nákove na zem. Šuhaj pozbieral všetky sily a naposledy sa pokúsil oslobodiť. Spod remencov nad lakťami vytryskla mu krv, ale on zabudol na bolesť, keď pocítil, že remence povolili, Hlavou buchol najbližšiemu do čeľuste, ovalil ďalších dvoch a vyrútil sa na cestu. Nepriatelia sa pustili za ním so zlostným krikom. Na huriavk vybehli chlapi ozbrojení kopijami, mečmi, nožmi; prenasledovateľov neustále pribúdalo.
Pandion zbehol z cesty a preskakujúc kríky trielil k moru.
Prenasledovatelia s revom za ním.
Zrazu šuhaj zastal — hlboko pod múrom strmých skalísk sa ligotalo more. Zo desať stádií od brehu pomaly plával červený koráb. A Pandion pobehúval po okraji úšustu a hľadal cestu nadol. Ale všade sa zvažovali len strmé skaly. Nebolo východiska — z troch strán sa už blížili nepriatelia.
Pandion stál na skalnatom výbežku, ktorý visel zo strminy. O voľačo nižšie vyčnieval druhý výstupok a na ňom rástla nízka borovica. Šuhaj sa obzrel na prenasledovateľov a podíval sa dolu. „Tu smrť, tam otroctvo,“ blyslo mu hlavou. „Tessa, odpusť!“ Preletel borovicou, lámajúc konáre a rozdierajúc si telo, a spadol na mäkkú sutinu. Stade sa zošuchol ešte o dvadsať lakťov nižšie a zachytil sa na skalnatom výčnelku, vlhkom od morskej peny. Dokaličený dvihol sa na kolená. Zhora sa ho nepriatelia usilovali zasiahnuť skalami a kopijami, pod nohami mu čľapotalo more.
Koráb sa priblížil, akoby mornárov zaujímalo, čo sa robí na brehu.
Pandionovi hučalo v hlave, celé telo ho bolelo, zrak mu zastreli slzy.
Nejasne si uvedomoval, že zahynie, ak si prenasledovatelia donesú luky.
More ho vábilo, neďaleký koráb sa mu zdal bohmi zoslanou spásou. Ani mu na um nezišlo, že to môže byť cudzia alebo nepriateľská loď — veril, že rodné more ho nesklame. Zviechal sa a keď sa presvedčil, že vládze hýbať rukami, skočil do mora a plával ku korábu. Vlny, sa mu prevaľovali cez hlavu, doráňané telo nepočúvalo vôľu.
Loď sa blížila, zaznieval z nej posmeľujúci krik. Už bolo počuť škrípať veslá, koráb sa vynoril Pandionovi nad hlavou. Chopili sa ho mocné ruky a vytiahli ho na palubu. Helén sa vystrel na teplé dosky. Keď mu dali vody — dlho a dychtivo pil. Uvedomil si ešte, že ho poprikrývali, a potom hlboko zaspal.
Krétske vrchy sa strácali na horizonte. Pandion sa zamrvil, zastenal a zobudil sa. Bol na korábe, čo sa vôbec neponášal na lode jeho vlasti — nízke plavidlá s bokmi chránenými prúteným pletivom a s veslami trčiacimi z podpalubia. Veslári sedeli pod palubnými doskami po oboch stranách priezorov, rozširujúcich sa do podpalubia. Plachta na hlavnom stožiari bola vyššia a užšia ako na helénskych lodiach.
Hŕby koží na palube vydávali ťažký zápach. Pandion ležal na úzkom trojhrannom priestore pri ostrej čeleni. Podišiel k nemu bradatý chlap so zahnutým nosom, v hrubom vlnenom odeve, podal mu čašu teplej vody pomiešanej s vínom a prihovoril sa mu neznámou rečou s ostrým kovovým prízvukom. Mladý Helén pokrútil hlavou. Mornár sa mu dotkol pleca a veliteľsky ukázal na kormu. Pandion si opásal okolo bedier krvou nasiaknuté handry a vykročil.
Na korme sedel vychudnutý mužský. V úsmeve roztiahol ústa olemované tvrdou, dopredu trčiacou bradou. Jeho suchá tvár ošľahaná vetrami prezrádzala krutosť.
Pandion sa dovtípil, že sa dostal na fenickú kupeckú loď a že pred ním sedí veliteľ či majiteľ korábu.
Prvým dvom otázkam, ktoré mu veliteľ položil, Pandion nerozumel.
Vtedy kupec prehovoril lámaným ionským nárečím, pomiešanými s karijskými a etruskými slovami. Vypytoval sa Pandiona, čo sa mu prihodilo a skade pochádza. Priblížil k nemu tvár, upreto sa naň zahľadel jastrabími očami a riekoclass="underline" — Videl som ťa, ako si utiekol, bol to odvážny výkon hoden hrdinu. A ja potrebujem smelých, mocných chlapov — v týchto vodách je veľa morských lúpežníkov, čo prepadávajú našich kupcov. Ak mi budeš verne slúžiť, bude sa ti ľahko žiť a ja sa ti odmením.
Pandion zavrtel hlavou a poryvisto vysvetľoval, že sa musí čím prv vrátiť domov. Prosil, aby ho vysadili na najbližšom ostrove.
Veliteľovi sa zlovestne zaleskli oči.
— Moja loď mieri rovno do Tyru[27], pred nami je iba more. Som pánom na svojej lodi a ty si v mojej moci. Ak sa mi zachce, môžem rozkázať, aby ťa hneď zmárnili. Vyber si! Alebo tam budeš otročiť prikovaný k veslu, — a ukázal dolu do podpalubia, skade sa niesol ťahavý spev veslárov, — alebo dostaneš zbraň a pripojíš sa k tamtým, — a ukázal za seba. Pod ostreším sa lenivo rozvaľovalo päť polonahých chlapov s tupými zvieracími tvárami. — Čakám, chytro sa rozhodni.
Pandion sa bezradne poobzeral. Koráb sa rýchlo vzďaľoval od Kréty.
Vzdialenosť medzi ním a jeho vlasťou sa čoraz zväčšovala. A nebolo odkiaľ čakať pomoc.
Mladý Helén usúdil, že ako ozbrojenec ľahšie ujde. No Feničan dobre poznal helénske obyčaje a prinútil ho tri razy zložiť strašnú prísahu vernosti. Potom mu potrel rany hojivou masťou, zaviedol ho ku skupine vojakov a prikázal, aby sa mu dali najesť.
— Ale dobre naň dozerajte! — pripomínal im, keď odchádzal. — Nezabúdajte, že navzájom za seba zodpovedáte!
Najstarší z vojakov sa na súhlas uškrnul, potľapkal Pandiona po pleci, ohmatal mu svaly a čosi utrúsil k ostatným. Tí sa hlasno rozrehotali.
Pandion na nich nechápavo pozrel; od všetkého ho delil hlboký žiaľ.
Za štyri dni, ktoré prežil na lodi, Pandion si ako-tak zvykol na svoje položenie. Sinky a rany sa mu zahojili. Pán korábu si všimol, že šuhaj všeličo vie, bol s ním spokojný a zopár razy sa s ním pozhováral. Prezradil Pandionovi, že sa plavia starou morskou cestou, ktorou chodievali Kréťania do južných krajín. Cesta sa vyhýbala nepriateľskému a mocnému Egyptu, viedla popri okraji obrovských pustatín k Bráne Hmiel[28].
Za Bránou Hmiel, kde sa zbližovali skaliská z juhu a zo severu, bol koniec pevniny — obrovské Hmlisté more[29]. Tu sa koráby obracali na juh a zanedlho dorazili k brehom horúcej krajiny čiernych, bohatej na slonovinu, zlato, olej a kože, Práve touto cestou chodievali dávne výpravy Kréťanov — Pandion videl zobrazenú takú výpravu v osudný deň. Národ mornárov prenikal do ďalekých južných krajín, kam už nechodili egyptskí poslovia.
Teraz sa plavia fenické koráby popri južných i severných brehoch, získavajú lacný tovar a mocných otrokov, no za Bránu Hmiel sa len málokto odváži.
Keď si Féničan povšimol Pandionove nevšedné schopnosti, chcel si ho ponechať v službách. Opisoval mu pôvaby ďalekých ciest, kreslil mu budúcnosť v ružových farbách, predpovedal mu, že o desať-pätnásť rokov môže byť aj on kupcom alebo veliteľom korábu.